POPRAD 20. januára (WEBNOVINY) – Dvadsiaty január patrí v histórii Vysokých Tatier k najtragickejším dňom. Presne pred 40 rokmi sa pod snehom ocitlo 31 ľudí, pričom 14 z nich pád lavín neprežilo.
V druhej polovici januára 1974 prevládali na horách značne nepriaznivé meteorologické podmienky, ktoré dali predpoklad pre výskyt lavín väčších rozmerov. Najmä v období od 18. do 21. januára 1974 zaznamenali horskí záchranári vo Vysokých Tatrách zvýšenú lavínovú aktivitu.
Počas troch dní zaznamenali záchranári niekoľko desiatok lavín pomerne veľkých rozmerov. Tri z nich mali aj tragické následky, informovalo Stredisko lavínovej prevencie Horskej záchrannej služby.
Zavalilo študentov na výcviku
Najznámejší je prípad pádu lavíny pri Popradskom plese. Približne 50-členná skupina študentov na lyžiarskom výcviku sa ubytovala na vtedajšej Chate kpt. Morávku pri Popradskom plese. Štvrtý deň výcviku, v nedeľu 20. januára 1974, sa počasie na horách výrazne zhoršilo.
Odporúčame aj:
Na vrcholoch hôr trvá druhý stupeň lavínového nebezpečenstva
Približne okolo 10:40 sa zo svahu, pod sedlom nad Skokom, uvoľnila veľká dosková lavína. Masa vlhkého snehu nabrala veľkú rýchlosť a energiu a po dosiahnutí Hincovho potoka postupovala ďalej do protisvahu. Tu sa nachádzala časť študentov. Čelo lavíny sa zastavilo až na prístupovej ceste na Popradské pleso. V lavínovom nánose sa ocitlo 11 študentov, ich učiteľ a jeho 13-ročný syn.
Obete hľadali dlho
V deň pádu lavíny našli päť tiel, vrátane učiteľa. Jedného zasypaného študenta sa podarilo zachrániť. Na druhý deň našli záchranári, vojaci a dobrovoľníci ďalších päť tiel študentov. Posledné dve obete hľadala ešte dva týždne početná skupina vojakov spolu s horskou službou.
Potom sa práce prerušili a na miesto tragédie pravidelne chodili už iba hliadky záchranárov. Až 3. mája 1974 tesne pod Hincovým potokom našli telo predposlednej obete. Telo posledného študenta sa podarilo nájsť až 18. mája 1974. Po tejto lavínovej nehode vydalo ministerstvo školstva zákaz organizovať školské lyžiarske výcvikové kurzy vo vysokohorskom prostredí.
Lavína sa odtrhla vo výške 2 200 metrov. V mieste, kde sa odtrhla, dosiahla miestami až výšku štyri metre a dĺžku 350 metrov. Žľabová lavína prekonala približne 1 500 metrov s prevýšením 760 metrov. Nános miestami dosahoval skoro osem metrov a šírku takmer 530 metrov. Objem snehu v spadnutej lavíne odhadli na 150 000 metrov kubických.
Ďalšie dve tragédie
V tieni lavínového nešťastia pri Popradskom plese sa 20. januára 1974 odohrali ešte ďalšie dve lavínové nehody, pod Skalnatým plesom a v Malej Studenej doline, pri ktorých zahynuli ďalší dvaja ľudia.
V popoludňajších hodinách zostupovali dole Malou Studenou dolinou dvaja horolezci, ktorých zasiahla samovoľne uvoľnená lavína z Lomnického hrebeňa. Jedného z nich zasypala lavína iba čiastočne, druhý horolezec však ostal v lavínovom nánose zasypaný úplne. Čiastočne zasypaný horolezec sa dokázal z nánosu vyslobodiť a privolať pomoc. Privolaní záchranári neskôr telo druhého horolezca našli už bez známok života.
Nešla lanovka
Zlé poveternostné podmienky v tento deň prerušili aj prevádzku kabínkovej lanovky z Tatranskej Lomnice na Skalnaté pleso. Po skončení práce sa traja jej zamestnanci rozhodli, že do Tatranskej Lomnice zostúpia pešo. Pridali sa k ním aj dvaja mladí turisti. Spoločne zostupovali žľabom pod hotelom Encián. Asi po 200 metroch ich strhla povrchová lavína.
Štyria z nich boli síce zranení, ale podarilo sa im z lavínového nánosu vyslobodiť. Telo piateho, úplne zasypaného turistu, našlo až privolané záchranné družstvo horskej služby nasledujúci deň. Uvoľnenie lavíny spôsobilo pravdepodobne veľké dodatočné zaťaženie snehovej pokrývky samotnými zostupujúcimi.
20. január 1974 je z pohľadu dôsledkov lavínovej aktivity najtragickejší v histórii lavínovej prevencie na Slovensku. Stredisko lavínovej prevencie začalo svoju činnosť 6. decembra 1972.
