BRATISLAVA 15. apríla (WEBNOVINY) – Pred sto rokmi, 15. apríla 1912, zmizla vo vodách severného Atlantiku jedna z najznámejších lodí v dejinách ľudstva.
Titanic, ktorý na svojej prvej plavbe viezol z Európy do New Yorku vyše 2 200 ľudí, sa stal miestom posledného odpočinku viac ako dvoch tretín z nich.
Loď, ktorú v čase jej postavenia niektorí označovali za nepotopiteľnú, neustále inšpiruje.
Jej názov sa stal synonymom fiaska a prirovnanie „šiel ku dnu ako Titanic“ poznajú nielen dospelí, ale aj deti na celom svete.
Video: Rekonštrukcia potopenia Titanicu
https://www.youtube.com/watch?v=qCv1jKHfFiY
Námet pre filmy, knihy i básne
Príbeh Titanicu vyrozprávali umelci v knihách, básňach i filmoch z tých najrôznejších uhlov pohľadu. Zrejme najznámejším filmovým spracovaním je katastrofická romantická dráma Titanic (1997) režiséra a scenáristu Jamesa Camerona.
Film, ktorý v roku 1998 získal jedenásť Oscarov, vrátane trofeje pre najlepší film, sa pritom len pred pár dňami vrátil na plátna kín vo formáte 3D. Opätovné uvedenie úspešnej snímky si Cameron naplánoval práve k 100. výročiu nešťastnej prvej plavby legendárneho zaoceánskeho parníka.
Tragédia, ktorá stála život viac ako 1500 ľudí, dodnes vyvoláva otázky medzi laikmi aj odborníkmi.
Zodpovednosť za nehodu pripisujú konštrukčným chybám, sérii nesprávnych rozhodnutí posádky pred i po zrážke s ľadovcom, ale najnovšie i Mesiacu. Zima v roku 1912 totiž bola svedkom výnimočného astronomického úkazu, ktorý spôsobil neobvyklé zvýšenie hladiny mora na severnej pologuli a netradičné prúdenie vôd.
Štvrtého januára sa Mesiac priblížil k povrchu Zeme na najmenšiu vzdialenosť za uplynulých 1400 rokov. Stalo sa tak iba deň po tom, ako sa modrá planéta ocitla v takzvanom perihéliu, teda v najbližšej pozícii k Slnku v danom roku.
Tieto unikátne podmienky umožnili veľkým ľadovcom uvoľniť sa z plytkých vôd v okolí severovýchodného kanadského pobrežia. Masy ľadu nabrali smer juh a mali zároveň dostatok času presunúť sa do trás, kade sa zvyknú plaviť lode.
Potopenie Titanicu je najznámejšou, no nie najväčšou námornou tragédiou v dejinách ľudstva. Prispelo k tomu nadšenie sprevádzajúce prvú plavbu dovtedy najväčšej zaoceánskej lode, rôzne teórie a nejasnosti o dôvodoch a okolnostiach jej potopenia i rozčarovanie v súvislosti s množstvom zbytočne vyhasnutých životov.
Najviac ľudí – okolo 9500 si vyžiadalo potopenie nemeckej lode Wilhelm Gustloff sovietskou ponorkou v januári 1945. Najväčšou civilnou námornou katastrofou je potopenie filipínskeho trajektu Doňa Paz, ktoré si v decembri 1987 vyžiadalo 4 386 životov.
Video: Najnovšia štúdia, ako sa potopil Titanic
Loď postavili v Belfaste
Titanic postavili v Belfaste na objednávku spoločnosti White Star Line ako odpoveď na konkurenčné parníky Lusitania a Mauretania spoločnosti Cunard Line. So stavbou v lodeniciach Harland & Wolff začali 31. marca 1909, trup na vodu spustili 31. mája 1911, no ďalšie práce trvali takmer ďalší rok a dokončili ich 31. marca 1912.
Prvého apríla začali so zaťažkávacími skúškami, 2. apríla sa loď vydala na skúšobnú plavbu a krátko po polnoci 3. apríla 1912 Titanic dorazil do Southamptonu. Poslednú inšpekciu vykonal 10. apríla sám konštruktér lode Thomas Andrews.
Titanic bol dlhý 269 metrov a 28,2 metra široký. Rovnako, ako ďalšie lode triedy Olympic, mal aj Titanic jedenásť palúb, z ktorých osem bolo určených pre pasažierov.
Na pohon lodných skrutiek, pomocných agregátov a dodávku energie mal 29 parných kotlov v šiestich kotolniach. Dym z kotlov prúdil do troch 19 metrov vysokých komínov, štvrtý – falošný, komín slúžil ako hlavný vývod ventilácie a tiež ako kuchynský komín.
Maximálnu rýchlosť Titanicu konštruktéri odhadovali na 24 uzlov (44 km/h), tú však nikdy nedosiahol. Trup lode bol z bezpečnostných dôvodov rozdelený na 16 vodotesných komôr, ktoré však neboli vodotesne napojené na paluby, a dno bolo zdvojené.
To malo zvýšiť bezpečnosť lode, ktorú niektorí dokonca označovali za „nepotopiteľnú“ a na hladine sa mala udržať i po zaplavení štyroch komôr súčasne.
Napriek tomu, že od tragédie až do súčasnosti sa v súvislosti s Titanicom veľmi často skloňuje práve prívlastok „nepotopiteľný“, konštruktéri ani spoločnosť White Star Line to o svojej lodi nikdy netvrdili.
Video: Archívne zábery krátko po dokončení Titanicu
Na lodi venčili psov a hrali squash
Pasažierov najväčšej a najluxusnejšej lode tej doby čakali na palube špičkové technológie, prvotriedne vybavenie a služby.
Cestujúci mali k dispozícii palubný telefón, knižnicu, holičstvo, tri elektrické výťahy v prvej triede a jeden v druhej triede, elektrické osvetlenie.
Prvá trieda mohla využiť napríklad aj bazén, telocvičňu, squashové ihrisko, turecké kúpele, či služby jednej z dvoch rádiových staníc, ktorá odosielala a prijímala osobné správy.
Na lodi bol tiež priestor na venčenie psov, fotolaboratórium, nemocnica s operačnou sálou, chladený skladový priestor pre rezané kvety alebo ubytovacie priestory pre služobníctvo prvej triedy. Vybavenie a celkový komfort cestujúcich sa samozrejme líšil podľa tried.
Luxusný zaoceánsky parník sa pod velením kapitána Edwarda J. Smitha vydal na svoju prvú plavbu 10. apríla 1912 z anglického Southamptonu. Pred tým, ako vyrazil na plavbu cez oceán do New Yorku, sa ale ešte zastavil vo francúzskom Cherbourgu a írskom Queenstowne.
Na palube bolo 2 224 osôb, z toho 1 316 cestujúcich (805 mužov, 402 žien a 109 detí) a 908 členov posádky. Tieto údaje sa však v závislosti od zdroja líšia. Plná prepravná kapacita parníka bola pritom 3 547 osôb.
Zlý začiatok, zlý koniec
Ešte v prístave v Southamptone sa pritom Titanic stretol s prvými problémami, keď sa takmer zrazil s parníkom New York ukotveným neďaleko jeho plavebnej trasy.
Keď totiž Titanic prechádzal okolo, silný sací efekt spôsobený jeho pohonom, pretrhol kotviace lano New Yorku a ten sa začal nebezpečne približovať.
Lode sa napokon minuli vo vzdialenosti len niekoľkých desiatok metrov, no New York sa následne, i keď bez väčších škôd, oprel o Oceanic.
Podvečer Titanic doplával do francúzskeho Cherbourgu a 11. apríla sa zastavil ešte v írskom Queenstowne, odkiaľ polhodinu po poludní vyplával do New Yorku.
Video: Archívne zábery Titanicu v Southamptone
Plavba bola pokojná
V nasledujúcich dňoch bola plavba pokojná, i keď z ďalších lodí priebežne prichádzali správy o ľadových poliach pred nimi.
Prvé správy boli z parníka Touraine, 14. apríla nasledovali informácie z lode Caronia, parníka Noordam, parníka Baltic a parníka Amerika, ktorý sa na svojej plavbe stretol s dvoma veľkými ľadovcami.
Velenie Titanicu tak malo o nebezpečenstve dostatok informácií, no nezaobchádzali s nimi, ako bolo potrebné, napriek tomu, že naznačovali, že sa ľadovce pohybujú južnejšie, ako zvyčajne.
Pred desiatou večer dostali dôstojníci na Titanicu ďalšie varovania o blízkosti ľadových polí, pričom posádky parníkov Mesaba a neskôr aj Rappahannock hovorili o „ľadových horách“, medzi ktorými preplávali.
Keď sa však radista Cyril Evans z parníka Californian snažil o 23:30 varovať Titanic pred ľadovcami, radista Titanicu ho prerušil, pretože práve prijímal správy pre pasažierov. Californian radšej v ľadovom poli zastavil a Evans šiel o 23:35 unavený spať.
Titanic sa tak napriek mnohým upozorneniam stále plavil rýchlosťou 21 až 22 uzlov priamo k ľadovcom a hliadka v pozorovacom koši na prednom stožiari navyše nemala ďalekohľady. Pár minút po varovaní však spozorovala pred loďou opar, ktorý naznačoval blízkosť ľadovca a ešte viac znížil viditeľnosť.
O 23:39 rozoznal Frederick Fleet ľadovú masu pred nimi a troma údermi zvona signalizoval „Predmet pred loďou“. Na mostík zároveň nahlásil, že priamo pred nimi je ľadovec. Na zvonenie zareagoval aj 1. dôstojník Murdoch, ktorý prikázal strojovni, aby zastavili a kormidelníkovi zavelil „Úplne vpravo„, následne vydal strojovni povel „Plný spätný chod“ a ku kormidlu „Úplne doľava“.
Obrovská hmotnosť a vysoká rýchlosť Titanicu však spolu s neskorým spozorovaním nebezpečenstva a nie celkom správnymi rozkazmi 1. dôstojníka spôsobili, že loď sa len veľmi pomaly začala odkláňať a ľadovcu sa nestihla vyhnúť. Titanic do neho narazil pravým bokom.
Video: Prehliadka potopeného Titanicu
https://www.youtube.com/watch?v=z86v_A7587s
„Z výskumu vraku vyplynulo, že príčinou potopenia nebola jedna kontinuálna trhlina, ale rad úzkych prasklín a dierok, ktoré mali väčšinou veľkosť ľudského prsta. Ich celková plocha nepresahovala ani štyri štvorcové metre,“ poznamenal historik Tomáš Klubert, ktorý pracuje v Ústave pamäti národa a špecializuje sa na dejiny 20. storočia.
Táto prerušovaná štrbina sa však tiahla 90 metrov tesne nad dvojitým dnom Titanicu, voda preto začala vnikať až do piatich predných vodotesných oddelení. Podľa Klubertových slov neskoršie pokusy dokázali, že kolíziu nebolo možné odvrátiť.
„Titanic sa čisto teoreticky mohol zachrániť iba vtedy, ak by do ľadovca narazil čelne. Nemožno však vylúčiť, že pri priamom náraze by ľadovec skĺzol pozdĺž trupu a spôsobil ešte väčšie škody,“ skonštatoval Klubert.
Loď sa potápala hodinu a pol
Po náraze sa predné komory postupne napĺňali vodou a začali loď zaťažovať, pričom pri postupnom ponáraní sa voda začala prelievať do ďalších komôr.
Prehliadka lode odhalila vážne poškodenie a šéfkonštruktér Andrews odhadoval, že lodi zostáva do potopenia hodina až hodina a pol.
Okolo polnoci, zhruba 20 minút po zrážke, už voda prenikala do kajút v tretej triede. Kapitán s Andrewsom však z obavy pred panikou, ktorú podľa nich mohol spôsobiť nedostatok záchranných člnov, o nehode neinformovali dostatočne dôrazne.
Pasažierom i posádke však rozdali záchranné vesty, ktoré ale ľuďom v chladnom počasí a ľadovej vode severného Atlantiku neboli veľmi platné, keďže ani najtrénovanejší jedinci by v nej neprežili dlhšie ako 20 minút.
S nakladaním cestujúcich do záchranných člnov začali 25 minút po polnoci – podľa tradičného zvyku „najprv ženy a deti“.
I keď počet záchranných člnov na Titanicu spĺňal platné predpisy Board of Trade, nebolo ich dosť pre všetkých.
Dvadsať člnov mohlo totiž odniesť len 1178 ľudí. Navyše ich dôstojníci spúšťali na vodu nenaplnené – prvý čln pre 65 ľudí odišiel s 28 cestujúcimi, v inom člne sedelo dokonca len 12 ľudí. Naopak, na člne číslo 11 bolo až 70 cestujúcich.
Spúšťanie člnov sa však neobišlo bez komplikácií, čo súviselo aj s faktom, že posádka na takúto situáciu nebola vôbec pripravená. Niektoré člny sa dokonca ani nepodarilo spustiť na hladinu.
Video: Analýza potopenia Titanicu
https://www.youtube.com/watch?v=ZLWRa-ym-L8
„Neznáma loď“ je záhadou
Medzitým už radisti vysielali signál CQD (Come Quickly Danger – Príďte rýchlo nebezpečenstvo), ktoré zachytili viaceré lode, aj nový signál SOS, ktorý zachytil radista na parníku Carpathia. Upozornil preto kapitána a ten okamžite vyrazil na pomoc.
I keď bola Carpathia najbližšou loďou, ktorá mohla prísť na pomoc, vzdialenosť 93 kilometrov nemohla prekonať skôr než za štyri hodiny. Omnoho bližšie – len 31 kilometrov vzdialený, bol parník Californian, ktorého jediný radista šiel však krátko pred nehodou spať.
Napriek tomu, že z tejto lode pozorovali svetlice a videli stojacu neznámu loď, kapitán radistu nezobudil a nepokúsil sa zistiť, čo sa deje. O potopení Titanicu sa tak dozvedeli až o 5:30.
Britská vyšetrovacia komisia preto neskôr kapitána i dôstojníkov Californianu obvinila z hrubého pochybenia, čo kapitán Lord po celý zvyšok života odmietal a snažil sa očistiť svoje meno.
Práve „neznáma loď“ je jednou z najväčších záhad. V čase potopenia totiž z Titanicu videli loď, ktorú nedokázali identifikovať ani kontaktovať. Loď nereagovala na rádiové vysielanie, svetlice ani signalizovanie Morseovou lampou.
Britská vyšetrovacia komisia túto loď stotožnila s Californianom, no jeho posádka tvrdila, že medzi nimi a Titanicom bola ešte ďalšia loď, čo sa však nepodarilo dokázať.
Kapitán Smith o 2:05 navštívil radistov, aby im povedal, že už urobili všetko, čo sa dalo, prikázal im opustiť kabínu a pokúsiť sa o záchranu. To isté zopakoval aj dôstojníkom a všetkým členom posádky, s ktorými sa stretol. Ako sa voda prelievala z jednej komory do druhej, začala sa korma zdvíhať z vody a vynárali sa lodné skrutky.
Postupne sa zaplavili aj posledné kotolne a loď sa ponorila do tmy. Vynáranie zadnej časti lode vytváralo obrovský tlak na konštrukciu, ktorá to nevydržala a zhruba o 2:18 sa trup Titanicu prelomil. Predná časť začala okamžite klesať ku dnu, zatiaľ čo zadná časť lode sa ešte chvíľu vo zvislej polohe udržala na hladine, ale čoskoro sa začala aj ona potápať. Titanic zmizol pod hladinou 15. apríla 1912 o 2:20.
Video: James Cameron ukazuje s banánom, ako sa potopil Titanic
Len dva člny sa vrátili
Po potopení lode sa na miesto tragédie hľadať živých vrátili len dva z 20 člnov, ktoré sa predtým snažili z obavy pred vírom dostať od potápajúcej sa lode čo najďalej.
Prvý záchranný čln vyzdvihol päť ľudí, z ktorých dvaja neskôr zomreli, a druhý zachránil štyroch ľudí, z ktorých jeden napokon neprežil. Carpathia začala stroskotancov z Titanicu zachraňovať o 4:10 a o 8:50 vyrazila smerom k New Yorku, kam doplávala 18. apríla.
Z vyše 2 200 ľudí na palube, si potopenie Titanicu vyžiadalo asi 1 500 životov. Hlavnou príčinou bolo podchladenie v ľadovej vode severného Atlantiku.
Okrem posádky, z ktorej nehodu neprežilo asi 700 ľudí, utrpela najväčšie straty tretia trieda, keď zo zhruba 710 cestujúcich prežilo len 174. Neskoršie tvrdenia o tom, že im odopreli prístup k záchranným člnom, sa však nepotvrdili.
Medzi obeťami boli kapitán, traja dôstojníci, konštruktér lode a jeho osem spolupracovníkov, hlavný strojvodca, všetci strojníci, celý lodný orchester, telegrafisti, ktorí sa do poslednej chvíle snažili privolať pomoc, a mnohí ďalší členovia posádky. Zahynula tiež väčšina z 57 milionárov, ktorí Titanicom cestovali, vrátane Johna Jacoba Astora, Benjamina Guggenheima, Idy a Isidora Strausovcov. Potopenie prežilo 705 ľudí – 333 mužov, 316 žien, 56 detí a tri psy.
Video: Archívne zábery lode Carpathia z 18. apríla 1912
Vrak pod dohľadom UNESCO
Senát Spojených štátov amerických začal hneď deň po tom, ako do New Yorku dorazila Carpathia, vyšetrovanie katastrofy. Britská komisia sa do vlastného vyšetrovania pustila 2. mája 1912.
Obe strany zistili, že viacero bezpečnostných predpisov bolo zastaraných a nevyhovujúcich, čo viedlo k ich aktualizácii.
Týkali sa napríklad vylepšenia konštrukcie vodotesných komôr, záchranných člnov, záchranných viest, evakuačných cvičení, rádiokomunikácie a tak ďalej.
Úvahy o hľadaní vraku Titanicu sa začali množiť už pár dní po katastrofe, ale technické možnosti tej doby znamenali, že skutočné pokusy prišli až v druhej polovici 20. storočia. Vrak napokon objavila 1. septembra 1985 americká vedecká expedícia.
Odvtedy sa podarilo z dna vytiahnuť množstvo predmetov, no trosky lode naďalej odpočívajú na dne Atlantického oceánu. Od 14. apríla bude vrak pod ochranou Organizácie OSN pre výchovu, vedu a kultúru (UNESCO). Tá chce okrem iného zabrániť akémukoľvek jeho poškodeniu či „zaručiť dôstojné zaobchádzanie s ľudskými pozostatkami“.
Obrazom: Spomienková plavba na počesť Titanicu
Po 100 rokoch trasu kopíruje iná loď
Loď opustila southamptonský prístav o dva dni skôr, aby sa na miesto kolízie s ľadovcom dostala presne v momente uplynutia storočia.
Súčasťou plavby sú rôzne spomienky na potopený parník, vrátane dobových kostýmov, pôvodnej ponuky jedál či kapely, o ktorej sa hovorí, že na palube hrala až do jeho potopenia.
V ranných hodinách 15. apríla sa na hladine nad vrakom plavidla ležiaceho na dne oceánu bude konať spomienková ceremónia. Následne sa Balmoral vydá do New Yorku, kam sa legendárny parník nikdy nedoplavil.
Informácie pochádzajú z webových stránok www.britannica.com/titanic, www.bbc.co.uk, www.rmstitanic.net, en.wikipedia.org, www.huffingtonpost.com a archívu agentúry SITA.
Obrazom: Príbeh Titanicu ožíva v Oponiciach
