BERLÍN 20. augusta (WEBNOVINY) – Richard Nagy si utorňajším postupom do finále krauliarskej tisícpäťstovky na majstrovstvách Európy 2014 v dlhom bazéne v Berlíne uplietol na seba poriadny bič, a to nielen pokiaľ ide o plávanie.
Dvadsaťjedenročný vytrvalec prehral stávku s kolegom z reprezentácie Matejom Kuchárom a musí skočiť zo strechy hotela na elastickom lane. „Pôjdem v piatok alebo sobotu. Pripomínam, že mám strach z výšok,“ podotkol Nagy, na ktorého v stredu od 18.07 h čaká finále 1500 m voľný spôsob. V rozplavbách dosiahol šiesty najlepší čas 15:07,29 min, keď si dovtedajšie vlastné národné maximum zlepšil o takmer 15 sekúnd. Hotel, v ktorom je výprava SR v nemeckej metropole ubytovaná, ponúka bungee jumping z výšky 125 metrov.
Slovenský reprezentant Richard Nagy sa o dojmy z víťazstiev podelil v zaujímavom rozhovore. Prečítajte si o úspechoch jedného z najlepších slovenských plavcov.
Brankári v hokeji zvyknú byť čudákmi. Ako berú v plávaní vás, vytrvalcov?
„Človek musí byť trochu prepnutý – v zlom aj dobrom. Prsiari, znakári, polohovkári, šprintéri, každý sme vlastná sorta a identifikujeme sa s tými svojimi. Na všetko treba ináč trénovať, každý pyskuje na toho, prečo pláva tak veľa a ten tak málo, prečo ten musí toľko času tráviť v posilňovni a ten nie. Najlepšie vychádzam s Čechmi, ale snažím sa s každým.“
Približne štvrťhodinu trvajúca tisícpäťstovka nepatrí medzi divácky atraktívne disciplíny, veď štartové pole sa neraz potrhá a o víťazovi nerozhoduje často dohmat. Súhlasíte?
„Na Slovensku táto disciplína býva posledný poldeň, keď ju sleduje sedem ľudí, z nich dvaja sú moji rodičia, jeden je tréner a traja sa balia. Koho však hlbšie zaujíma plávanie, potvrdí, že štvorstovka, osemstovka aj tiscípäťstovka, ktoré plávam, sú zaujímavé a vedia byť napínavé. Ako si plavec rozloží sily, kedy zrýchli, či to neprepáli na začiatku, či vydrží. Ja nerád pozerám na päťdesiatky, kde dvasať sekúnd niekto špliecha a potom vyhrá. Skrátka sa mi to nepáči. Neobľubujem šprinty aj preto, že ich neviem plávať.“
Šprintér v dlhom bazéne nerobí ani jednu obrátku, vy na tisícpäťstovke až 29. Počítate si ich sám, alebo sledujete sprievodné tabuľky?
„Spresním – robím 29 zlých obrátok (smiech). Tu v Berlíne za ten svet neviem trafiť do steny. Väčšinou si metre počítam – sto, dvesto, teraz idem na tisícku a pridávam, pokúšam sa čo najviac zrýchliť a zlepšiť záber. Každý má svoju taktiku, ale zväčša ten, čo sleduje tabuľky, melie z posledného.“
Vlastný slovenský rekord ste teraz v Nemecku zlepšili v porovnaní s vlaňajším svetovým šampionátom v Barcelone o takmer 15 sekúnd. Dočkáme sa od vás aj prvej slovenskej tisícpäťstovky pod 15 minút?
„Minuloročné časy neberiem smerodajne, pre zlomenú ruku som vynechal dva mesiace prípravy. Čas pod pätnásť minút sa dá zvládnuť, ale treba na to trénovať a trénovať. Stále mám slabú frekvenciu záberov, ja si plávam ako niekde na verejnosti, naťahujem ruky, kým frekvencia najlepších súperov je skoro dvojnásobná. Stále mám veľké medzery, ale tvrdým tréningom sa to dá odstrániť a snáď sa raz všetky hviezdy naklonia na moju stranu a vyjde to. Som v nevýhode, že do štrnástich rokov som poriadne neplával, iba málo a mal som slabé tréningy. Preskočil som obdobie, keď všetci ostatní dreli a naplávali si tie kilometre, čo ja teraz musím dobiehať.“
Kedy dozrievajú vytrvalci?
„Je to individuálne. Skoro všetci, čo teraz postúpili ďalej, sú odo mňa mladší. Napríklad mimo Európy jeden Austrálčan narodený v roku 1996 pláva 1500 m kraul za 14:45. Keď je človek mladý, veľa sa do neho zmestí, takže vtedy treba makať.“
V Berlíne išli v rozplavbách dvaja Taliani pod 15 minút. Tú otázku ste už určite dostali – máte v stredajšom finále šancu aspoň na bronzovú medailu?
„Dostal a odpoviem rovnako – nemám nijakú šancu. Možno o rok, o dva, keď všetko do seba zapadne, možno o ňu budem môcť bojovať. Až čas pod pätnásť minút znamená útok na medailu. Ja som do Berlína išiel s malou dušičkou zlepšiť si čo najviac osobák a pokúsiť sa o finále. Som rád, že to vyšlo.“
Čo sa po takomto výsledku deje vo vašej 21-ročnej hlave?
„Nič. Som iba jednoducho rád, že sa to podarilo, odmenou mi je, že konečne zažijem finálovú atmosféru na veľkom podujatí. Bude to obrovská pocta, na štart pôjdem s nálepkou a budú čítať moje meno. O túto skúsenosť budem nabudúce bohatší.“
Na Slovensku nemáte konkurenciu, pomohla by?
„Určite. U nás sú mladí vytrvalci roztrúsení po celej krajine. Ale aj ja, keď som bol v ich veku, bolo nás veľa, no mnohí potom zleniveli, tomu sa nechcelo, toho zas niečo bolelo a nechali to. Ako som spomenul, človek musí byť aj trochu prepnutý. Tí chalani plávajú možno o minútu lepšie časy než ja v ich veku, ale musia vydržať. Ak sa to niektorým z nich podarí, budem naozaj rád.“
Kto alebo čo vás inšpirovalo k vytrvaleckým disciplínam?
„Keď som bol mladý, hltal som očami Thorpa či Hacketta, teda ‚bláznov‘, čo vyhrávali olympiády. V nich som videl inšpiráciu. Na šprinty som vždy bol ľavý, motýlika plávať neviem a o prsiach ani nehovorím. Občas som zašiel znak.“
S kolegami uzatvárate pozoruhodné stávky. Najpamätnejšia z nich?
„V Jihlave som sa pôvodne stavil len s jedným pretekárom, podali sme si ruky, no nakoniec to vypálilo tak, že sa stavili všetci plavci z troch rozplavieb. Išlo o to, že kto bude mať na polohovke najpomalší prsiarsky úsek, okamžite po pretekoch musí ísť totálne vyčerpaný dvojstovku motýľa. Kto skúsil delfína, aká je to drina, vie, o čom hovorím. Nemusím hádam vravieť, kto prehral. Celých dvesto metrov som bol terčom posmeškov.“
V plaveckých kruhoch bežne reagujete na meno Laco. Odkedy?
„Bolo to ešte dávno, mával som dlhé vlasy a zvykol som nimi pohadzovať. Tomáš Klobučník sa raz zmienil, že vyzerám ako hudobník Laco Lučenič. Katky Listopadová s Filovou sa toho rýchlo chytili a už mi to prischlo. Laco sem, Laco tam. Beriem to úplne v pohode.“
Dokedy plánujete plávať?
„Kým to pôjde, bude sa dať, budem študovať, nebudem musieť zarábať. Proste kým si nenájdem iné priority.“
