Prezident Peter Pellegrini v stredu na sociálnej sieti pripomenul obete okupácie Československa z augusta 1968. Ako napísal, prvotnou emóciou mnohých ľudí ráno 21. augusta 1968 bolo zdesenie.
„Obsadili nás. Bude vojna? Nejde nám o holý život? Zdesenie a strach v mnohých prerástli do hnevu, keď videli okupantské tanky preháňať sa v uliciach svojho mesta a bezradné tváre cudzích vojakov, ktorí takisto ničomu nerozumeli,“ uviedol Pellegrini a dodal, že postupne všetky pocity nahradilo obrovské sklamanie.
Okno nádeje sa definitívne zatvorilo
Ľudia pochopili, že ich nádeje na lepší život, viac slobody a otvorenejšie hranice sa definitívne skončili. Historici sa v skúmaní obrodného procesu vo vtedajšej komunistickej štátostrane sústredia na jej vnútorný mocenský boj a následný konflikt s Kremľom.
Československá jar 1968 zmarená inváziou vojsk Varšavskej zmluvy mala globálny rozmer (komentár)
„Ale len zo spomienok súčasníkov vieme, ako celú jar 1968 vnímali ľudia. Bola pre nich závanom slobody, nových čias, viery vo svojich lídrov. Bola časom nádeje, že socializmus so svojimi sociálnymi istotami môže mať ľudskú a demokratickú tvár, ktorú stelesňoval predovšetkým Alexander Dubček,“ uviedol prezident.
Súdržnejší a milší ľudia
Doplnil, že táto nádej medzi ľuďmi mala svoje konkrétne plody – zrazu boli súdržnejší, milší jeden k druhému, ochotní viac obetovať pre svoju vlasť. Okno nádeje sa však 21. augusta 1968 definitívne zatvorilo za škrípania tankových pásov, štekania guľometov a ostalo pokropené krvou nevinných ľudí.
„Budeme si na nich pamätať – a robiť všetko pre to, aby naša budúcnosť bola bez cudzích tankov, nevinných obetí a plná spoločnej nádeje tak, ako ju ľudia cítili tých niekoľko jarných mesiacov pred 56 rokmi,“ uzavrel Pellegrini.
V noci z 20. na 21. augusta 1968 vtrhli vojská Varšavskej zmluvy, s výnimkou Rumunska, do Československej socialistickej republiky (ČSSR). Jednotky Poľska, Maďarska, Bulharska a Nemeckej demokratickej republiky sa neskôr stiahli, no Zväz sovietskych socialistických republík (ZSSR) rozmiestnil svoje vojská na území ČSSR. Sovietske vojská sa nakoniec stiahli až v roku 1991. Nádeje vkladané do vtedajšieho obrodného demokratizačného procesu v komunistickej strane a spoločnosti vedené prvým tajomníkom Ústredného výboru Komunistickej strany Československa (ÚV KSČ) Alexandrom Dubčekom okupácia zmarila a nastúpila takzvaná politika normalizácie. Za prvého, neskôr generálneho tajomníka ÚV KSČ, bol na jar 1969 zvolený Gustáv Husák, ktorý sa v roku 1975 stal aj prezidentom. Okupácia si vyžiadala desiatky mŕtvych a stovky zranených. Československá vláda zaznamenala v septembri 1968 od 21. augusta do 3. septembra 72 mŕtvych, napokon ich priznala 90. Počty zranených sa líšili. Vojská za sebou nechali zničené cesty a rozstrieľané fasády domov.