Ak Slovensku niečo v posledných rokoch dramaticky chýbalo, tak to je nejaká dlhodobá vízia, čo s týmto štátom chceme robiť a túto víziu nemôžu nahradiť štvorročné volebné programy, povedal dlhoročný slovenský diplomat a donedávna riaditeľ odboru analýz a plánovania Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Imrich Marton v podcaste Okno do sveta Miroslava Wlachovského.
Okno do sveta: V súčasnosti je deväť krajín, ktoré majú vo svojom arzenáli jadrové zbrane (rozhovor)
Do slovenského rezortu zahraničnej politiky sa nám podľa Martona podarilo doniesť metodiku strategického foresightu. „Alebo, ak chcete, strategického výhľadu, čo je vo svete celkom rozšírená, na Slovensku ešte nie úplne udomácnená, metodika strategického plánovania,“ dodáva Marton.
Okno do sveta: Španielsko v rámci ochrany východného krídla NATO umiestnilo na Slovensku 780 svojich vojakov (rozhovor)
Ako dodáva, tá je dizajnovaná práve na také obdobia, v ktorých dnes žijeme. „To znamená obdobia veľkých turbulencií, neočakávaných udalostí, nevypočítateľného vývoja,“ vysvetľuje s tým, že metodika strategického výhľadu vychádza z tézy, že neexistuje jedna daná budúcnosť a potenciálnych budúcností je niekoľko, pracuje s alternatívnymi scenármi vývoja, v rámci ktorých sa usiluje identifikovať riziká a príležitosti pre rôzne segmenty spoločnosti. „My sme sa toto snažili implementovať v podmienkach zahraničnej politiky,“ hovorí.
Marton sa rozhodol po 23 rokoch pôsobenia na diplomatických postoch v zahraničí aj na ústredí rezort zahraničných vecí opustiť. Na otázku o dôvodoch konštatuje: „Pomohol by som si metaforou a tá je o tom, či sa dá robiť zahraničná politika so slnečnými okuliarmi. Ja som istej chvíli pochopil, že to celkom nedokážem. Druhá vec bola, že po tej ponuke, ktorú ja som vedel rezortu ponúknuť, nebol úplne jednoznačný dopyt,“ dodáva Marton.
V rozhovore diplomatov sa dozviete aj to:
- aké boli dôvody volebného triumfu britských labouristov…
- … a príčiny dramatického pádu konzervatívcov
- či hrozí Británii rozpad
- či si Británia odchodom z EÚ pomohla v oblasti zdravotníctva alebo migrácie
- ako sa líšia pohľady Maďarska a Slovenska na vzájomné vzťahy
- či bolo turné Viktora Orbána na Ukrajine, v Rusku a v Číne šťastným úvodom do maďarského predsedníctva EÚ
- aj niečo o tom, či je dobrý nápad sa tak intenzívne venovať minulosti a tak a málo budúcnosti
>>> Video podcast Okno do sveta
Relácie Okno do sveta si môžete vypočuť aj na >>> Spotify
MW: Donedávna si bol riaditeľom odboru analýza plánovania na Ministerstve zahraničných vecí a európskych záležitostí SR. Čo to znamená v praxi plánovať zahraničnú politiku a dá sa to vôbec?
IM: Ak by som ako bývalý riaditeľ odboru analýza plánovania povedal, že sa to nedá, asi by to nebola správna odpoveď. Keď som sa v roku 2018 vrátil z Londýna do ústredia, tak som mal tú jedinečnú príležitosť, že v Bratislave na ministerstve práve skončili proces vnútornej reformy a ten vygeneroval aj jednu úlohu, konkrétne pre odbor analýz a plánovania, a to posilniť analytické kapacity rezortu. Takže hneď na úvod som dostal v celku zaujímavý mandát, ktorý som sa v nasledujúcich rokoch snažil naplniť.
Vyzdvihnem len tri inovačné nástroje, ktoré sme vniesli do politického plánovania na rezorte. Jedným je proces, ktorý sme nazvali prepojenie politicko-finančného a personálneho plánovania a vyjadroval podstatu toho, čo sme sa usilovali, a to bolo prepojiť politické plánovanie s disponibilnými zdrojmi, respektíve aj otočiť logiku tohto procesu. Znamená to nelimitovať politické plánovanie na existujúce zdroje, ale aktívne hľadať voľné zdroje, či už v rámci rezortu alebo v rokovaniach s ministerstvom financií a pomáhať zahraničnej politike robiť niečo, čo sme nazvali aktívna zahraničná politika. Posunúť sa za rámec bežnej agendy v zmysle spravodajstva, stykovej činnosti.
Druhým bolo, že sa nám podarilo doniesť na rezort dátovú analytiku. Vytvorili sme osobitné oddelenie procesných analýz. Pointou bolo pokúsiť sa robiť niečo, čo sa volá evidence-based foreign policy, to znamená zahraničnú politiku, založenú na dátach.
No a tretia vec, na ktorú som možno najviac hrdý, podarilo sa nám do slovenského rezortu zahraničnej politiky doniesť metodiku strategického foresightu alebo, ak chcete, strategického výhľadu, čo je vo svete celkom rozšírená, na Slovensku ešte nie úplne udomácnená, metodika strategického plánovania, ktorá je dizajnovaná práve na také obdobia, v ktorých dnes žijeme.
Obdobia veľkých turbulencií, neočakávaných udalostí, nevypočítateľného vývoja a na to je stavaná práve metodika strategického výhľadu, ktorá vychádza z tézy, že neexistuje jedna daná budúcnosť. Potenciálnych budúcností je niekoľko a pracuje s alternatívnymi scenármi vývoja, v rámci ktorých sa usiluje identifikovať riziká a príležitosti pre rôzne segmenty spoločnosti a my sme sa toto snažili implementovať v podmienkach zahraničnej politiky.
Naozaj kritickým bodom je prepojiť zdroje s prioritami zahraničnej politiky. A to v tom pohľade, ako hovoríš, že na priority hľadať zdroje. Nie ku zdrojom, hľadať priority. A takýmto spôsobom presadzovať slovenské záujmy a zahraničnú politiku na svetovom fóre. Chcem sa ale spýtať – v zahraničnej službe si bol 22 až 23 rokov, bol si vyslaný v New Yorku na stále misie počas nášho predsedníctva a počas nášho členstva v Rade bezpečnosti OSN, potom si bol vyslaný ako zástupca veľvyslanca v Maďarsku, bol si takisto zástupca veľvyslanca v Británii a v ostatných rokoch si robil plánovanie zahraničnej politiky a patril si do toho blízkeho okruhu ministra a vedenia rezortu. Čo prispelo k tvojmu rozhodnutiu odísť zo zahraničnej služby?
Nebolo to ľahké rozhodnutie, v podstate to bolo moje najťažšie kariérne rozhodnutie. Aj preto, že žiadnu inú kariéru, než zahraničnú službu som nemal. Ale nechcel by som to tu nejako dramaticky rozpitvávať.
Možno by som si, pretože sa mi ťažko trochu odpovedá na túto otázku, pomohol takou metaforou, ktorá sa objavila vo verejnom diskurze aj v súvislosti so zahraničnou politikou pred niekoľkými dňami alebo týždňami. A tá metafora je o tom, či sa dá robiť zahraničná politika so slnečnými okuliarmi. Ja som v istej chvíli pochopil, že to celkom nedokážem. Ak mám robiť veci, musím ich robiť naplno a to som celkom nedokázal.
Druhá vec bola, že po tej ponuke, ktorú ja som vedel rezortu ponúknuť, nebol úplne jednoznačný dopyt. Tak som si to celé zhodnotil. Nebolo to ľahké rozhodnutie, ale nakoniec som sa rozhodol, že pre túto chvíľu skončím v slovenskej zahraničnej službe a pokúsim sa moju expertízu ponúknuť možno v inom priestore.
Tieto rozhodnutia sú samozrejme ťažké, aj ja som ukončil svoje pôsobenie v rezorte po asi štvrťstoročí a je viacero ľudí, ktorí uvažujú podobným smerom. V Amerike majú taký systém, že ľudia, ktorí robia na state departmente, potom môžu na chvíľu odísť do akademickej sféry alebo do biznisovej sféry a následne sa vracajú. Ja to volám shuttle system a vlastne ono to svojim spôsobom, keď sa to robí dobre, keď sa to robí principiálne a systematicky, tak to vie v konečnom dôsledku tomu štátu pomôcť. Otázkou je, či u nás vznikne také prostredie a taký záujem. V každom prípade pre teba to znamená, že môžeš teraz vyskúšať aj akadémiu alebo aj súkromný sektor. Poďme k tým tvojim vyslaniam, a ja by som sa možno zameral na tú Britániu, kde po voľbách došlo k obrovskej zmene. Po 14 rokoch vlády konzervatívcov to prebrala labouristická strana s pomerne veľmi silným mandátom vyše 400 poslancov. Ako si ty spomínaš na to obdobie, keď si bol v Británii a na vládu konzervatívnej strany? Kde došlo k tomu obratu alebo k tej zmene? Aký je tvoj pohľad na ostatné britské voľby?
Tieto voľby by sme mohli hodnotiť aj ako takú malú revolúciu v konštitučnej monarchii. Aj keď sa pozrieme do hĺbky na tie čísla, tak tá zmena nie je až tak dramatická, ako sa na prvý pohľad môže javiť. Vysvetlím, čo tým chcem povedať, ale aby som začal s tvojou otázkou, kde to celé možno začalo, Ono to začalo niekde možno okolo rokov 2012, 2013 a 2014 s euroskeptickým podhubím, ktoré v Británii bolo prítomné vždy.
Mnohí si neuvedomujú, že toto referendum o zotrvaní v európskych štruktúrach nebolo prvé v histórii. Briti už mali prvé referendum o zotrvaní v Európskych spoločenstvách v roku 1975. Takže, toto euroskeptické podhubie, ktoré v Británii bolo, podchytil v istej chvíli Nigel Farage, ktorý urobil jeden šikovný ťah, že pridal ku euroskepticizmu ešte jednu agendu, a to bola antimigračná, alebo teda migračná agenda.
Podarilo sa mu namixovať v celku úspešný politický koktejl, ktorý mu vyniesol víťazstvo vo voľbách do Európskeho parlamentu v roku 2014 s nemalými percentami, on ich získal myslím nejakých 27 v tých voľbách. No a to zrejme konzervatívcom zasvietila kontrolka. A ja neviem, či to pochopili ako hrozbu alebo ako príležitosť pozbierať nejaké ďalšie hlasy pre stranu, ale Cameron sa tejto príležitosti chopil a chopil sa je vcelku úspešne, lebo aj vďaka tomu následne prekvapujúco vyhral voľby v roku 2015. Voľby, ktoré boli považované za jedny z najtesnejších v histórií a nakoniec získal absolútnu väčšinu.
Problém bol v tom, že podmienkou toho víťazstva bol prísľub referenda o EÚ. Čo nasledovalo už vieme, to si pamätáme, to už je dnes história. Keď sa prenesieme o ďalších 10 rokov do volieb, ktoré prebehli minulý týždeň, výsledkom je politické zemetrasenie. Labouristi dosiahli jedno z najväčších víťazstiev vo svojej histórii. Konzervatívci, naopak, zaznamenali úplne najväčší debakel vo svojej histórii.
Čo je podstatnejšie, z konzervatívneho spektra odišla prakticky celá jedna generácia. Veľká časť mienkotvorných ľudí v konzervatívnej strane sa jednoducho nedostala do parlamentu. Na druhej strane, ak sa pozrieme na tie absolútne čísla labouristi síce získali obrovský počet mandátov, ale keď sa pozrieme na percentá, tak oni získali 34 percent všetkých hlasov, čo je prakticky len o dve percentá viac, než získal Jeremy Corbyn pred piatimi rokmi, keď naopak utrpel druhú prehru s Borisom Johnsonom. To je paradox britského väčšinového systému.
V každom prípade má Labouristická strana veľmi silný mandát, ktorý posilňuje ešte tá skutočnosť, že vyhrala nielen v Anglicku, ale aj v Škótsku a vo Walese. Po dlhom čase teda môže vláde odpadnúť jeden hlavybôľ, ktorý bol témou posledných 10 rokov – či vôbec Britská únia prežije. V každom prípade, aj vzhľadom na tie absolútne čísla, ktoré som hovoril, to nebudú mať jednoduché a budú musieť priniesť veľmi konkrétne výsledky. A to čo najskôr, pretože britský štát a britská spoločnosť nie sú v dobrom stave.
Ešte ťažšiu robotu budú mať v Konzervatívnej strane, ktorá doslova potrebuje resuscitovať, aby ustála tlak, ktorý príde z oboch strán. Zo stredu na nich budú tlačiť liberálni demokrati, ktorí dosiahli jeden z najlepších výsledkov vo svojej histórii. Z druhej strany budú pod tlakom Faragea a jeho strany Reform UK, ktorá, ak sa pozrieme na tie absolútne čísla, skončila ako tretia. Konzervatívci získali okolo sedem miliónov hlasov a Farage cez štyri milióny.
V percentách získal Farage nejakých 14. Pretlmočilo sa to len do piatich mandátov, ale paradoxne získal viac hlasov ako liberálni demokrati, ktorí naopak získali 72 mandátov. V každom prípade, konzervatívci budú pod tlakom z jednej aj z druhej strany a ak neprídu so zásadným politickým obsahom, bude zaujímavé sledovať to, kto prevezme uzdu diania na pravej strane britského politického spektra.
Obaja sme pôsobili vo Veľkej Británii, chvíľu aj spolu, a jedna z najťažších vecí je pretlmočiť britský politický systém do chápania v strednej Európe práve preto, že tento väčšinový systém vytvára isté, pre nás zdanlivé, paradoxy. Ale treba povedať, že okrem toho, že v absolútnych číslach to potom vyzerá trošku inak, tak je tam aj veľa taktické hlasovanie a to sa prejavilo aj v týchto voľbách. Labouristi naplno využili silné aj slabé stránky tohto systému a získali zdrvujúce víťazstvo. Kľúčové bude, čo s tým dokážu robiť a či dokážu uskutočniť nevyhnutné reformy, ktoré však budú bolieť. A možno by sme si mohli povedať, čo sú tie kľúčové veci, čo Britov trápia, alebo kde oni vidia neúspechy Konzervatívnej strany v ostatných 14 rokoch. A jednou z najsilnejších oblastí je zdravotníctvo a britský systém NHS, ale asi tou dlhodobou najväčšou je aj migrácia.
V prvom rade je treba povedať, že rozhodovali prevažne vnútropolitické témy. Nerozhodovala zahraničná politika. Slovíčko Brexit sa stalo pomaly pojmom, o ktorom sa nehovorí z rôznych dôvodov. Británia sa ocitla v zlom stave. Ekonomickom, sociálnom, verejné služby nefungujú tak, ako by mali.
Prehlbuje sa sociálny ekonomický rozkol medzi bohatým Londýnom a Južným Anglickom a zvyškom Spojeného kráľovstva. Nedávno som čítal analýzu, že reálna mzda sa prepadla na úroveň roku 2008, to znamená do obdobia pred krízou, ktorú priniesol pád Lehman Brothers. Britské zdravotníctvo, na ktoré sú Briti tradične veľmi hrdí, je vo veľmi zlom stave. V zlom stave sa ocitlo školstvo.
Pre mňa, a nepochybne aj pre Britov, je najväčší paradox tohoto posledného obdobia, že Británia neuspela s dvoma kľúčovými politikami, s ktorými išla aj do referenda o Brexite. Jednou bola, ako si spomenul, migračná politika.
Celé to bolo o tom, že chceme získať naspäť kontrolu nad svojimi hranicami a zbaviť sa konečne zlých prisťahovalcov a migrantov. Medzi ktorých sme boli mimochodom rátaní aj my. To neboli len nelegálni migranti, ale v britskom ponímaní migrantmi boli aj občania EÚ, ktorí využívali voľný pohyb rámci Únie. Toto sa nepodarilo naplniť. Naopak, „Chaos in the Channel“ sa stal jedným zo sloganov kampane.
Druhá vec – občanom bolo tvrdené, že EÚ je brzdou rozletu Británie, globálnej mocnosti, ktorá po odchode z Únie využije príležitosti, ktoré voľný svetový obchod ponúka. To sa tiež nenaplnilo.
Britský export stagnuje už niekoľko rokov. Ak niečo čiastočne rástlo, bol to export služieb, nie tovarov. Ale z toho exportu služieb opäť ťaží len bohatý Londýn a južné Anglicko, neprenáša sa to do širších oblastí Spojeného kráľovstva. Toto boli nepochybne témy, ktoré dominovali a ktoré budú dominovať aj prvým krokom novej vlády Keira Starmera.
Očakávame v oblasti zahraničnej politiky a vzťahu k Európskej únii nejaké zmeny? Hovoril si, že zahraničná politika nebola veľkou témou týchto volieb, ale nejakým spôsobom sa asi zmena vlády pretaví aj do britskej zahraničnej alebo európskej politiky. Minimálne v otázke Brexitu nebola Labouristická strana principiálnym hýbateľom?
Nepochybne, labouristi neboli hýbateľmi Brexitu, ale na druhej strane treba povedať, že aj v tejto volebnej kampani celkom jednoznačne povedali, že neplánujú ísť ani do colnej únie, ani do jednotného trhu s EÚ, ani prehodnotiť voľný pohyb osôb medzi EÚ a Britániou, čiže nejaký zásadný prielom neočakávam.
V zahraničnej politike očakávam kontinuitu. Labouristi už vo volebnej kampani potvrdili jednoznačnú podporu angažovaného členstva Británie v NATO, potvrdili dokonca záväzok vynakladať na obranu nie dve, ale 2,5 percenta HDP. Jednoznačne sa hlásia k jadrovému odstrašeniu a jednoznačne potvrdili pokračujúcu podporu Ukrajine.
V týchto základných otázkach nejaký dramatický posun zmeny nevidím. Čo je pravda, tvrdia, že chcú nastaviť nové vzťahy s EÚ, chcú ich nastaviť pozitívnejšie. Vracajú sa k myšlienke nového bezpečnostného paktu medzi Britániou a EÚ, čo môže byť zaujímavý trend osobitne vo vzťahu k tomu, čo nás v Európe čaká a potrebe, v podstate znovu vybudovať európsku bezpečnostnú architektúru po tom, čo Rusko zaútočilo na Ukrajinu. Uvidíme, čo prinesú aj voľby v Spojených štátoch. Z tohto hľadiska je zbližovanie Británie a EÚ v bezpečnostných otázkach nepochybne vítaná záležitosť.
Ako som hovoril, nechcú ísť do colnej únie, ani do vnútorného trhu, ale zároveň tvrdia, že chcú nejakým spôsobom resetovať vzťahy s EÚ a uľahčiť podmienky pre vzájomný obchod a investície. Akým spôsobom, na to som sám vcelku zvedavý, lebo to môže znovu otvoriť všetky tie otázky, o ktorých sme dlho rokovali, Však medzi referendom a efektívnym vystúpením z Únie uplynuli takmer štyri roky.
V každom prípade budú mať dobrú príležitosť svoje zahraničnopolitické, a svoje zámery voči EÚ, predstaviť čoskoro, lebo 18. júla sa v Británii uskutoční zasadnutie európskeho politického spoločenstva, čo je teda ten neformálny mechanizmus celoeurópskych konzultácií, ktorý vznikol z popudu ešte Emmanuela Macrona pred niekoľkými rokmi.
Myslím, že veľa sa dá odsledovať z toho, kam vedú prvé kroky nového ministra zahraničných vecí Davida Lammyho. Prvé stretnutie mal v Berlíne s Annalenou Baerbockovou a druhé, keď v Poľsku navštívil ministra zahraničných vecí Radoslawa Sikorského. Aj z tohto vidno, že ide o nejaký spôsob minimálne obnovenia a posilnenia komunikácie s európskymi partnermi. Ja by som sa posunul k druhému tvojmu vyslaniu, ktoré bolo nepochybne tiež veľmi zaujímavé a pre Slovensko je ten vzťah dosť zásadný. Pôsobil si ako zástupca veľvyslanca v Budapešti. Maďarsko prebralo predsedníctvo v EÚ. Maďarský ministerský predseda Viktor Orbán je vnímaný v Európe minimálne ako kontroverzná figúra. Ako vidíš dnešný stav slovensko-maďarských vzťahov? Čo je v tom vzťahu konštantné a čo sú premenné? Čo je charakteristické pre tento vzťah bez ohľadu na to, ako sa menia vlády? A čo je niečo, čo je závislé od politiky?
To konštantné je nepochybne geografia. My sme susedia, zdieľame priestor a z neho neodídeme. To je také možno elementárne, ale od toho sa odvíja neskutočné množstvo konkrétnej spolupráce, vzťahov medziľudských, spoločenských, politických, bezpečnostných, infraštruktúrnych či hospodárskych. Čiže to vytvára jeden obrovský celok, o ktorom sa možno nehovorí, ale vytvára veľmi silnú bázu pre naše vzťahy.
Druhou takou konštantou je spoločná história. Tam už sa dostávame na trochu tenší ľad, lebo táto história, aj keď my vždy máme tú tézu, že história nech zostane historikom, ale ona je potvora a vždy sa trošku zamieša do našich vzťahov, vytvára z času na čas také určité vlnenie. Myslím si, že toto sa po takom turbulentejšom období, ktorého som bol svedkom počas môjho vyslania v Budapešti, podarilo trochu upokojiť.
To je také diplomatické, že turbulentné obdobie. Ako vyzeralo to turbulentné obdobie v čase, keď si pôsobil v Budapešti?
Bolo to obdobie, ktoré bolo poznačené udalosťami ako jazykový zákon, nevpustenie maďarského prezidenta na územie Slovenska, molotovove kokteily na našej ambasáde, zásah bezpečnostných zložiek na futbalovom zápase v Dunajskej strede.
Skončil som tesne predtým, ako Maďarsko prijalo zákon o dvojitom občianstve. Respektíve skončil som krátko po samite, ktorý by sme mohli všelijako charakterizovať, ale nemalo ďaleko od mierového samitu a to bolo stretnutie Fico-Bajnai v Szécsény za vcelku dramatických okolností. Takže, bolo to také turbulentné obdobie, vtedy sa tiež objavovali niektoré historizmy.
Podarilo sa nám teda prekonať tieto otázky spoločnej histórie a dnes si myslím, že nedominujú vzájomným vzťahom. No ale ak sme hovorili o tých konštantách, tak ešte sú dve ďalšie ktoré prinášajú dosť značnú dynamiku a citlivosť do našich vzťahov.
Jedna je tá, že sa dosť inak pozeráme na vzájomné vzťahy. Slovensko je vždy skôr na strane toho, kto sa usiluje v tých vzťahoch o nejaké to status quo. My sme skôr, tá konzervatívnejšia sila v tomto vzťahu. Maďarsko je skôr tá proaktívnejšia. Je v tom vzťahu ten „demander“, ktorý vždy od Slovenska žiada viac, než mu vie dať.
Takže na toto treba pamätať aj v časoch, keď sú tie vzťahy vcelku kľudné a pokojné. Lebo Maďarsko má svoje kroky vždy silno premyslené a oni sú ten, kto koná. My sme väčšinou tí, ktorí v tomto vzťahu reagujú.
Potom tá posledná rovina, ktorú by som možno chcel zdôrazniť – zatiaľ, čo my vnímame slovensko-maďarský vzťah, ako bilaterálny dvoch suverénnych štátov, Maďarsko vzťahy ku Slovensku vníma v dvoch rovinách. Ako slovensko-maďarské medzištátne vzťahy, ale zároveň aj ako maďarsko-maďarské vzťahy.
Vo vzťahu k menšine na Slovensku…
Minimálne v niektorých otázkach a v niektorých vývojových štádiách našich vzťahov si dovolím tvrdiť, že tie maďarsko-maďarské majú prednosť pred maďarsko-slovenskými. A to je tiež dynamika, na ktorú treba pamätať. Nie len v tých časoch, keď sa tieto vzťahy trochu vyostria, ale aj v tých časoch pokojných.
Proste je to konštanta, tak ako je konštantou to, že Maďarsko má tzv. národnú politiku zadefinovanú. Má k nej vytvorené štruktúry a tá národná politika je svojím spôsobom zahraničná politika v tom zmysle, že sa týka časti národa maďarského, ktorý sa nachádza za hranicami súčasného Maďarska. Čo nejakým spôsobom vyplýva z trianonskej traumy, ktorá nepochybne poznačila Maďarsko a maďarskú politiku na dlhé desaťročia. V tom je ten vzťah asymetrický, že oni majú vybudovanú túto národnú politiku so všetkými štruktúrami, s tým ako pracovať s menšinami na iných územiach, ako ich podporovať finančne aj inak. A tie štáty, na ktorých územiach sa tie menšiny nachádzajú, nemajú podobný nástroj, ako má maďarská vláda.
V Maďarsku to bolo povýšené práve po nástupe Orbána v roku 2010 na ústavný princíp. Nová ústava zakotvila zodpovednosť maďarskej vlády za osud Maďarov žijúcich zahraničí. Čiže tam je to už na úrovni ústavnej zodpovednosti vlády voči osobám, ktoré zhodou okolností sú občanmi iných štátov. Druhá vec je potom to, čo hovoríš ty a to je v podstate večná otázka, skoro taká ako dostavba diaľnice medzi Bratislavou a Košicami. My stále hovoríme o tom, ako by sme mali s vlastnými menšinami pracovať, len nejak sa nám túto problematiku nedarí uchopiť tak úspešne, ako by sme si sami želali.
Isté je, že tie veci sa týkajú aj investícií do infraštruktúry na južných územiach, od toho, ako tam fungujú nemocnice, ako tam funguje doprava a tak ďalej. A pokiaľ to nezabezpečí Slovenská republika, tak je otázka, či ten, kto to pomôže zabezpečiť, si tým nezíska nejakú dobrú vôľu občanov tých regiónov. To je úplne logické a ťažko sa tejto logike dá niečo vyčítať. Chcel som sa len spýtať na tému predsedníctvo Maďarska v EÚ. Čo to dnes znamená? Samozrejme, predsedajúca krajina kedysi mala pomerne významné postavenie, ale to sa trošku zmenilo po prijatí Lisabonskej zmluvy a vytvorení niektorých nástrojov v EÚ. Aký je program maďarského predsedníctva a čo vlastne je na jednej strane očakávanie a na druhej strane možno aj obavy niektorých európskych partnerov?
Lisabonská zmluva zmenila jedno, že v podstate predsedníctvo v Rade Európskej únie je primárne predsedanie sektorovým radám. Preniesla kompetencie predovšetkým v oblasti zahraničnej bezpečnostnej politiky a takisto nastavenia strategického smerovania Európskej únie na bruselské centrálne inštitúcie. K tomu sa vrátim, lebo toto dominovalo prvému týždňu maďarského predsedníctva v EÚ.
Ale ak sa teda pýtaš na program maďarského, ten je podľa mňa v celku štandardný. Je tam 7 priorít, nikoho asi neprekvapí, že je tam otázka posilnenia konkurencieschopnosti EÚ alebo boj s migráciou. Takisto nikoho asi neprekvapí, že Maďarsko položilo dôraz na politiku rozširovania. Tam by sme nemali prehliadnuť, že explicitne je spomínaný najmä západný Balkán, už menej východný rozmer rozširovania.
Z môjho pohľadu vcelku zaujímavé, tie by som možno až tak v Maďarskom predsedníctve nečakal, ale o to viac vítam tieto trendy, lebo aj nám to vyšlo ako dve veľmi zásadné otázky a to je problém európskej demografie a posilnenia európskej spoločnej nejakej európskej obrannej politiky.
Ja to vítam, aj keď najmä tá spoločná európska obranná politika ma v prípade suverenistického Maďarska vcelku prekvapila. že práve Maďarsko chce byť líder v tejto otázke. Ale čo je možno najzaujímavejšie sú dve posledné témy a to je budúcnosť spoločnej poľnohospodárskej politiky a budúcnosť politiky kohézie.
Toto Maďarsko asi nevyrieši tento polrok, pretože treba zároveň rozumieť tomu, že Maďarske predsedníctvo bude silne determinované vytváraním nových európskych inštitúcií a kým sa nevyskladá nová Európska komisia, tak maďarské predsedníctvo zase až tak veľa toho neurobí, lebo jediný, kto má zákonodarnú iniciatívu EÚ je Európska komisia.
Čiže, kým sa nevyskladá nová komisia, tak budú vedené skôr takéto koncepčné debaty. Ale tieto dve oblasti sú zvolené zhodou okolností veľmi dobre, lebo sa na nás valí jedna obrovská debata, ktorá môže mať dramatický dopad na budúcnosť Európskej únie a vôbec európskej integrácie, aj s možno veľmi dramatickými dopadmi na ňu. A to je diskusia o budúcej finančnej perspektíve, ktorá začne od roku 2028.
A tentokrát to nebude môcť byť len diskusia o tom, že kto koľko dostane, aký balíček peňazí z európskych zdrojov, ale naozaj to bude musieť byť diskusia aj o charaktere týchto veľkých politík, Lebo európsky rozpočet je už zjavne neudržateľný v tomto stave, v akom sa nachádza.
O to viac, ak chceme pristúpiť k ďalšiemu kolu rozširovaniu, ktoré prinesie ďalšie nároky na európsky rozpočet. A tie nároky sa budú týkať práve týchto dvoch politík. Takže aj keď nejaké zásadné opatrenia v tejto oblasti možno maďarské predsedníctvo nebude mať čas priniesť, ale nepochybne hĺbková diskusie o budúcnosti kohézie, o budúcnosti spoločnej poľnohospodárskej politiky je vítaná.
No a potom je tu ten element, ku ktorému som sa chcel vrátiť – otázka bude možno nie len to, čo Maďarsko povedalo, že bude robiť, ale možno aj to, čo nepovedalo, že bude robiť. A to môže byť vcelku zaujímavé. Presvedčili sme sa o tom už v prvom týždni počas spanilej jazdy premiéra Orbána do Kyjeva, do Moskvy.
Pokračujúc do Pekingu.
Kde sa zrazil práve s tými princípmi, ktoré zaviedla Lisabonská zmluva. Pretože za Európsku radu, to znamená za ten orgán, ktorý určuje strategické priority Európskej únie, koná stály volený predseda Európskej rady, to znamená nie Viktor Orbán, ale dnes je to Charles Michel a možno sa ním stane ex-premiér Portugalska Costa. Maďarsko predseda sektorálnym radám s výnimkou rady pre zahraničné politiky, ktorej predsedá opäť stály volený vysoký predstaviteľ pre Európsku zahraničnú bezpečnostnú politiku.
V súčasnosti Josep Borell a v budúcnosti…
…pravdepodobne Kaja Kallas. Tuto Maďarsko nie úplne dobre zaplo prvý gombík na svojej predsedníckej košeli, pretože to nevysiela dobrý signál nielen do EÚ, ale vôbec do sveta, že prvý krok maďarského predsedníctva je krok, od ktorého sa museli dištancovať európske inštitúcie. My vo vnútri Únie to možno chápeme ako takú štandardnú súčasť nášho života, ale z pohľadu externých hráčov to je skutočnosť, ktorá môže spochybniť kredibilitu Európskej únie na globálnej úrovni.
Poďme od Maďarska teda do budúcnosti a teraz nielen budúcnosti zahraničnej politiky a strategického foresightu, ale aj tvojej vlastnej, čím sa mieniš ďalej zaoberať. A vlastne pochopil som z tých našich debát a z tejto debaty, že ten Strategic Foresight je niečo, čo ti prirástlo k srdcu a čo považuješ za veľmi dôležité, aby sa na Slovensku usadilo a začali sme týmto spôsobom uvažovať a plánovať.
Bol by som veľmi rád, keby sa to podarilo, pretože je to problematika, ktorá na Slovensku nie je vcelku uchopená. A ak niečo Slovensku dramaticky chýbalo v posledných rokoch, tak to je nejaká dlhodobá vízia, čo s týmto štátom chceme robiť. Túto víziu nemôžu nahradiť štvorročné volebné programy. Potrebujeme nejaký širší rozmer. Samozrejme, toto je primárne úloha vlády.
Strategický foresight je metóda a metodika, ktorá nie je úplne v slovenských podmienkach rozpracovaná. Ja by som sa rád tejto metodike venoval jednak v rovine akademickej, lebo nám tu na Slovensku chýbajú také základné elementy tejto problematiky, ako je názvoslovie, ako je rozpracovanie tejto metodiky v slovenských podmienkach. Čiže rád by som to ponúkol akademickej obci, rád by som túto metodiku predstavil aj študentom a vybavil ich týmto moderným nástrojom strategického plánovania. A takisto by som túto metodiku rád ponúkol aj verejnému priestoru vo všeobecnosti, pretože strategický foresight samozrejme sa netýka len verejných vládnych politík.
Vo svete je veľmi rozšírený napríklad korporátny foresight, ktorý pomáha firmám nastavovať svoje korporátne stratégie, aby na jednej strane vedeli lepšie sa vyvarovať rizík, ktoré budúcnosť môže priniesť a zároveň využiť, to na to často zabúdame, že budúci vývoj nosí so sebou aj príležitosti, schopnosť tieto príležitosti včas zachytiť a včas využiť, môže priniesť konkurenčnú výhodu aj ekonomickým subjektom na Slovensku.
Čiže idem do verejného priestoru, zakladám s jedným kolegom platformu, ktorú sme nazvali Facta pro Futura a sám som zvedavý, do akej miery bude vo verejnom priestore po tejto metodike dopyt, ale verím, že nás môže strategický foresight posunúť ďalej.
Keď to zjednoduším, to, čo sa tvrdí v strategickom foresighte je, že to, akým spôsobom skúmame budúcnosť alebo odhadujeme budúcnosť, je častokrát iba lineárne prenesenie našich nejakých skúseností z minulosti. A pritom tá budúcnosť má niekoľko možností, vejár možností, akým sa môže vyvíjať a my to vieme ovplyvniť, pokiaľ o tom dokážeme zavčasu uvažovať. Mňa to zaujalo najmä preto, lebo na Slovensku máme takú zlú vlastnosť, že my plátame veci tak, ako prídu. Snažíme sa zachraňovať, furt žonglujeme, to sa týka rozpočtov na rezortoch, sa týka nejakého rozvoja tejto krajiny, ktorý sa neodvíja od predstavy a vízie, ale odvíja sa od toho, čo práve príde.
Celkovo ja som si v jednej chvíli uvedomil, koľko času my venujeme skúmaniu minulosti a ako málo sa venujeme budúcnosti. Pozrime sa len na „kurikulá“ v našich školách, koľko tam máme hodín dejepisu, máme výskumné ústavy pre históriu, máme akademické ústavy, máme časopisy a knihy o histórii, a koľko času venujeme budúcnosti. Pritom celý svoj život prežijeme v budúcnosti. To, čo sa udialo, to už nevieme ovplyvniť.
Ale to, čo vieme reálne ovplyvniť, je práve tá budúcnosť. Strategický foresight má dva základné princípy. Jeden je ten, ktorý si možno často ani neuvedomujeme v bežnom živote. a to je, že všetky dáta, ktorými my dnes disponujeme, sú dáta z minulosti.
My nemáme dáta z budúcnosti. A z toho sa odvíja potom druhá téza strategického foresightu, že neexistuje jedna budúcnosť, aj keď my máme pocit a často sme kŕmení informáciami, o tom, ako budúcnosť bude vyzerať. Dnes ale nevieme povedať, aká budúcnosť bude a preto strategický foresight pracuje s niektorými nástrojmi, ktorý nám nepredpovedá budúcnosť.
Základná téza foresightu je, to nie je predpovedanie budúcnosti, to nie je forecast. V strategický foresight sa nám snaží pomôcť budúcnosť lepšie pochopiť a robiť to cez rôzne prístupy. Prvým je niečo, čo sa volá skúmanie horizontu. To znamená, tomu predchádza dosť podrobné bádanie trendov, megatrendov, slabých signálov budúcnosti, ktoré môžu zásadným spôsobom mať dopad na diane v budúcnosti.
Ďalším dôležitým prvkom strategického foresightu je práca so scenármi. A to sa odvíja od toho, že neexistuje jedna budúcnosť. A teda, foresight sa usiluje nakresliť rôzne scenáre a v rámci týchto scenárov identifikovať rizika a príležitosti a tie potom preniesť do stratégií a do politík.
Držím palce v tom, aby sa strategický foresight stal súčasťou uvažovania o budúcnosti Slovenskej republiky, ale aj jej jednotlivých častí, či už ide o verejný priestor alebo privátny priestor. Ja sa zvyknem ku koncu relácie pýtať na odporúčania na literatúru. Chcel som teda aj teba poprosiť, že k tým témam, o ktorých sme dnes hovorili, čo by si našim poslucháčom, divákom vedel odporúčiť ako literatúru, ktorá rozhodne stojí za prečítanie?
Keď som tu hovoril o strategickom foresighte, nemohol som neprinesť knihu od Nassima Taleba, ktorá sa volá Black Swan, čiže Čierna labuť. To je niečo, čo strategický foresight pozná ako divoké karty. To sú udalosti, ktoré my dnes možno nepoznáme, alebo považujeme ich za málo pravdepodobné. ale keď sa udejú, tak majú zásadný dopad na určitý systém, ktorý skúmame, alebo ktorý sa usilujeme riadiť.
Takže toto je knižka, ktorú by som nepochybne odporúčal každému, kto sa zaujíma o budúcnosť a chce ju nejakým spôsobom lepšie pochopiť. Aby som to vyvážil, tak mám tu jednu knižku, ktorá zase hovorí o minulosti. Tá je od autora Grahama Allisona, volá sa Essence of Decision, Podstata rozhodovania. A je to skvelá, v prvom rade zahraničnopolitická, analýza toho, čo sa dialo okolo kubánskej jadrovej krízy v roku 1962.
Ale je to zároveň aj také akademické dielko, ktoré skúma to, ako sa prijímajú na najvyšších úrovniach politické rozhodnutia a vyvracia takú tú ustálenú tézu, že rozhodnutia najvyšších orgánov sú vždy racionálne podložené konkrétnymi analýzami, údajmi a naopak dokazuje, že to tak nie vždy musí byť a tie rozhodnutia môžu byť často motivované inými než racionálnymi pohnútkami.
