Miroslav Wlachovský sa v rozhovore Matejom Šimalčíkom, výkonným riaditeľom Stredoeurópskeho inštitútu ázijských štúdií zameriava na komplexné vzťahy medzi Európou, Čínou a východnou Áziou. Diskutujú o postoji Číny k ruskej agresii na Ukrajine, na taiwanské vnímanie čínskej hrozby, ako aj o prepojení euroatlantickej a indo-pacifickej bezpečnosti.
Ako povedal Matej Šimalčík, v rusko-ukrajinskom konflitke sa Čína postavila do pozície proruskej neutrality, kedy sa síce úplne otvorene Rusko nepodporuje, nezapája sa priamou vojenskou podporou, ale Rusko od nej dostáva výraznú diplomatickú a ekonomické podporu.
Okno do sveta: Zranená vojačka bola mladšia ako moja sestra. Vtedy mi naozaj docvaklo, čo spôsobuje vojna - ROZHOVOR
Táto podpora podľa Mateja Šimalčíka zahŕňa aj dodávky tovarov dvojakého použitia, ktoré sú dôležité pre ruský vojenský priemysel. „Čínsky minister zahraničných vecí Wang dokonca otvorene vyjadril záujem, aby Rusko na Ukrajine neprehralo,“ pripomína Šimalčík.
Čínska podpora ruskej agresii bude určite jednou z tém blížiaceho sa samitu EÚ-Čína v Pekingu a pre Čínu je podľa Mateja Šimalčíka veľmi dôležité, aby klub autokracií, kde môžeme okrem Číny počítať Rusko, Irán či Severnú Kóreu, dokázal vo veľkej miere vyvažovať vplyv a moc Západu.
„Týmto štátom nevyhovuje liberálny svetový poriadok založený na držiavaní pravidiel a skôr im vyhovuje mocenské vnímanie sveta, preto je pre Čínu dôležité, aby Rusko ten konflikt neprehralo, nakoľko by to značne oslabilo tento klub autokracií, ktorý je už teraz značne oslabený po tom, ako Spojené štáty vykonali útoky na jadrové zariadenia v Iráne,“ dodáva Matej Šimalčík.
V diskusii Miroslava Wlachovského s Matejom Šimalčíkom sa dozviete:
- Prečo je pre Čínu strategicky výhodné, ak sa USA a Európa zamestnáva konfliktom na Ukrajine
- Či môže byť Čina pre Európu alternatívou k vzťahom so Spojenými štátmi
- Aké sú riziká technologickej závislosti Európy od Číny
- Prečo Európa víta niektoré čínske investície
- Aký vplyv mala obchodná vojna medzi USA a Čínou na dostupnosť kritických surovín v Európe
- Ako profituje Čína z nedodržiavania obchodných pravidiel
- Ako sú previazané bezpečnostné otázky v euroatlantickom a v indo-pacifickom priestore
- Aké poučenie so zobral Taiwan z ruskej agresie na Ukrajine
- Prečo Japonsko ako pacifistická krajina masívne zvyšuje obranné výdavky
- Aká by mala byť deľba bezpečnostnej zodpovednosti medzi USA a Európou
- Či tomuto zámeru pomáha Trumpova obchodná vojna s EÚ
- Prečo sa špekuluje o ohrození pozície Si Ťin-pchinga v čínskej komunistickej strane
Miroslav Wlachovský: Momentálne pôsobíte na Taiwane. Čomu sa tam venujete?
Matej Šimalčík: Taiwan je regionálny a potenciálne globálny hotspot, kde tá agenda, ktorej sa venujeme v našom inštitúte – vzťahy Európy s Áziou, skutočné naberá na obrátkach. Je to dnes jedno z najzaujímavejších miest na pozorovanie toho regionálneho vývoja.
Som tu od januára na výskumnom pobyte. Hosťujem v taiwanskom think tanku – Inštitúte pre národnú bezpečnosť a obranu. Venujem sa výskumu tém súvisiacich s ekonomickou bezpečnosťou, čo je v posledných rokoch práve v súvislosti s Čínou jedna z top agend, ktorej sa venuje aj Európska únia. Bude to určite dôležitá téma pre nadchádzajúci summit Európskej únie s Čínou.
Taiwan, ako krajina, ktorá je dlhodobo vystavená rôznym, aj ekonomickým tlakom zo strany Číny, má bohaté skúsenosti v tom, ako navigovať tento priestor. Zároveň sa sami majú tiež čo učiť o nejakých iných parciálnych témach, kde im dokáže zase pomôcť Európa.
Takže toto je moja téma, hľadanie prienikov v tejto oblasti medzi Taiwanom a Európou, aby sa obe strany dokázali lepšie brániť pred rôznymi formami ekonomického nátlaku zo strany svetových autokracií, či už ide o Čínu, alebo aj Rusko, ktoré tiež využíva podobné taktiky.
MW: My sme tu dosť zahladení do našej bezpečnostnej situácie. Štvrtý rok prebieha konflikt na Ukrajine, ruská agresia voči nášmu susedovi. Do akej miery ľudia na Taiwane vnímajú situáciu v Európe a osobitne práve ruskú agresiu? Cítia tam nejaké prepojenia, keďže Taiwan má svoje otázky s Čínou? Ako vnímajú situáciu v Európe?
MŠ: Práve ruská agresia voči veľmi dobre ukázala, ako je dnes euroatlantická a indo-pacifická bezpečnosť prepojená. Vidíme to v podstate od začiatku vojny, kedy Čína sa postavila do pozície proruskej neutrality, kedy sa síce úplne otvorene Rusko nepodporuje, nezapája sa priamou vojenskou podporou, ale Rusko od nej dostáva výraznú diplomatickú a ekonomické podporu.
No a posledný rok vidíme, že je to úplne prepojené na základe toho, že na ruskej strane bojujú severokórejskí vojaci, a Severná Kórea výmenou za potraviny dodáva Rusku muníciu.
Toto je niečo, čo si všímajú či už experti, ale veľmi rezonuje aj v taiwanskom občianskom diskurze, keďže majú vo vlastnom susedstve obrovskú krajinu, ktorá si robí na Taiwan teritoriálne nároky a najradšej by ju pohltila.
Z tohto dôvodu sa veľmi intenzívne sa pozerajú ako sa Ukrajina bráni agresii toho väčšieho regionálneho hegemóna, aké taktiky používa. Zároveň ten konflikt sleduje aj Čína, ktorá sa z neho snaží tiež niečo naučiť a obe strany si tú situáciu nejakým spôsobom vyhodnocujú.
Zo strany Taiwancov vidíme spolupatričnosť s obyvateľmi Ukrajiny. Od začiatku vojny vidíme prípady, kedy ľudia z Taiwanu odišli na Ukrajinu, aby pomáhali a boli aj prípady, kedy taiwanskí dobrovoľníci na Ukrajine zahynuli. Taiwan poskytuje Ukrajincom množstvo materiálnej pomoci, či už ide o zdravotnícke pomôcky, alebo finančné príspevky na obnovu.
Dnes sa rodí nová téma spolupráce hlavne medzi Taiwanom a Poľskom v oblasti výroby dronov, ktoré by mohli byť nasadzované aj na Ukrajine, keďže práve pri tomto konflikte sa ukazuje, aké sú nenahraditeľné v modernom spôsobe boja. Toto všetko na Taiwane nejakým spôsobom rezonuje.
Zároveň je pre nich veľmi dôležité to, aby sa ten konflikt neskončil výhrou Ruska, nakoľko by práve to mohlo motivovať Čínu, aby vyskúšala podobné avantúry smerom k Taiwanu. V Taiwanskej úžine posledné roky napätie postupne narastá.
Taiwanci, aj na základe rôznych skúseností z Ukrajiny, sa pripravujú na to, aby sa v prípade, že by ten konflikt, nedajbože, vypukol, vedeli dostatočne dlho brániť, kým im prídu na pomoc partneri.
MW: Spomínali ste, že Taiwancom záleží na tom, aby Rusko na Ukrajine nevyhralo. Nedávno navštívil EÚ čínsky minister zahraničných vecí a pomerne prekvapivo otvorene povedal, že Číne naopak záleží na tom, aby Rusko na Ukrajine neprehralo. Čiže sú to protichodné pozície.
Keď Rusko neprehrá a keď Ukrajina neprehrá, tak to znie, že ten konflikt bude skoro nekonečný.
Ale chcem sa spýtať na samit EU-Čína, teraz 24.-25. júla, ktorý by sa mal byť v Pekingu za účasti predsedníčky Európskej komisie Ursuly von der Leyen a predsedu Európskej rady Antónia Costu.
Tá návšteva čínskeho ministra zahraničných vecí v Bruseli bola predprípravou na tento samit, ak som to správne pochopil. Tá ale neprebiehala úplne hladko, a nemám na mysli len ten výrok, že Rusko nesmie prehrať, ale sú tam aj ďalšie otvorené otázky medzi Čínou a EÚ.
Aké sú vaše očakávania od tohto samitu a prebehne na najvyššej úrovni aj za účasti čínskeho prezidenta, ktorého sme mimochodom dávno nevideli a nepočuli?
MŠ: Ten samit určite bude, je naplánovaný dlhodobo. Iste, je tam tá otázka, že kto bude viesť čínsku delegáciu. Či to bude prezident Si Ťin-pching alebo premiér.
Prezidenta sme už fakt nejaký čas poriadne nevideli a vidíme rôzne špekulácie o tom, či náhodou teda nie jeho postavenie v komunistickej strane ohrozené. Ale to sú fakt špekulácie. Situácie, kedy sa prezident vytratil na nejaký čas z verejnosti, sa stávali periodicky.
Ale je určite otázka či sa samitu zúčastní, alebo nie. Na nedávnom samite BRICS sa tiež nezúčastnil, a pritom to je pre Čínu kľúčová medzinárodná platforma, ktorej je spoluzakladateľom.
Čo sa týka tých tém samitu EÚ – Čína, určite tam bude rezonovať práve čínska podpora pre Rusko v jeho vojnovom ťažení na Ukrajine. To je jedna z kľúčových tém, ktoré EÚ vždy otvára pri rôznych formách dialógu s Čínou. A aj to prípravné stretnutie medzi ministrom Wangom a Kajou Kallas ukázalo, že sa to neblíži k nejakému stretu pozícií.
Naopak Čína má záujem pokračovať v podpore, ktorá má rôzne podoby – od diplomatickej podpory, po dodávky tovarov dvojakého použitia, ktoré sú dôležité pre ruský vojnový priemysel. Potom tam máme na stole otázky týkajúce sa európskej ekonomickej bezpečnosti a ekonomických vzťahov medzi Európskou Úniou a Čínou.
Už dlhšie rezonuje otázka tzv. čínskej nadprodukcie a subvencovania výroby, ktorá je následne z dumpovaná na európskom trhu a má negatívny vplyv na vývoj trhovej situácie v Európskej Únii. Je to ešte posilnené Trumpovou politikou uvaľovania ciel. To motivuje čínskych exportérov o to viac vyvážať do Európskej Únie, nakoľko sa im americký trh v značnej miere zatvára.
Z tých parciálnych otázok je dôležitá téma prístupu Európskej únie a európskych firiem ku kritickým minerálom, kde Čína dominuje svetovej produkcii a sú absolútne nevyhnutné pre kľúčové oblasti priemyslu – výrobu polovodičov, automobilový priemysel, výrobu batérií, veterné turbíny, solárne panely a tak ďalej.
Pre EÚ bude veľmi dôležité, aby s Čínou vyrokovala prístup k dovozu týchto surovín, sa nechce spoliehať len na dovoz týchto materiálov z Číny a hľadá alternatívne cesty, ako si zabezpečiť prístup k takýmto kritickým surovinám.
Určite bude rezonovať aj otázka vývozu čínskych elektromobilov do Európskej únie, ktorá zásadným spôsobom ovplyvňuje európsky automobilový priemysel. EÚ uvalila ešte minulý rok dočasné vyrovnávacie clá, ktoré majú odstrániť tú nekalú výhodu, ktorú čínsky výrobcovia majú vďaka extenzívnej štátnej podpore výskumu, vývoja aj výroby elektromobilov.
MW: Ja sa ešte predsa len vrátim k tomu výroku čínskeho ministra zahraničia. On bol zaujímavý v tom, aká bola interpretácia čínskej pomoci Rusku a prečo vlastne Číne záleží na tom, aby Rusko na Ukrajine neprehralo. On spomenul, že aby nemali Spojené štáty voľné ruky.
To sa dá interpretovať tak, že pre Čínu je veľmi výhodné, keď sú Európa a Spojené štáty zamestnané Ukrajinou a nemajú dostatok prostriedkov, času a energie venovať sa tomu pacifickému priestoru. Dalo by sa s istou dávkou nadnesenia povedať, že pre Čínu je to proxy vojna so Západom.
Tak, ako sa veľmi často spomína v ruských zdrojoch, že na Ukrajine je to proxy vojna Západu voči Rusku. Do akej miery to Ameriku zamestnáva a do akej miery platí to čo Amerika hovorí naopak nám – že sa musia sústrediť na Čínu?
MŠ: Vidíme to v tej politike prezidenta Trumpa, ako sa veľmi snaží odviazať tie americké kapacity z Európy a presúvať ich intenzívnejšie do indo-pacifického regónu. V americkom strategickom diskurze vidíme, že za oveľa kľúčovejšiu pre vlastnú bezpečnosť považujú reláciu s Čínou a bezpečnostnú situáciu v Indo-Pacifiku, ako práve s Ruskom v Európe.
Tá idea vyzerá asi tak, že Spojené štáty dúfajú, že Európa sa bude vo väčšej miere starať o bezpečnosť na európskom kontinente, zatiaľ čo Amerika sa viac sústredí na ten Indo-Pacifík a dôjde v rámci aliancie k nejakej takejto deľbe zodpovednosti.
Z toho vyplýva aj ten tlak, ktorý zo strany USA na Európu, rýchlo a markantne zvýšiť výdavky na obranu. To bol aj jeden zo záverov posledného summitu NATO, kedy sa teda zvýšil ten záväzok na dokopy 5 % HDP z pôvodných 2 % HDP.
Môžeme polemizovať o tom, že či na tej taktickej úrovni Trumpova administratíva navigujete vzťahy s Európou dobre. Na jednej strane chce dosiahnuť takúto deľbu bezpečnostnej zodpovednosti a zvyšovanie výdavkov na obranu na európskej strane, a paralelne Spojené štáty, dá sa povedať, vedú s Európskou úniou obchodnú vojnu.
Toto je niečo, čo musíme brať do úvahy aj pri tom, ako sa pozeráme na vzťahy s Čínou. Ale pokiaľ ide o samotnú Čínu a to, ako ona vníma konflikt medzi Ruskom a Ukrajinou, tak tam sa to odvíja od toho, aké má strategické ciele Čína.
A pre ňu je veľmi dôležité, aby ten klub autokracií, kde môžeme okrem Číny počítať Rusko, Irán, Severnú Kóreu, dokázal vo veľkej miere vyvažovať vplyv a moc Západu a využívať to na ovplyvňovanie toho, ako vyzerá medzinárodné usporiadanie.
Týmto štátom nevyhovuje liberálny svetový poriadok založený na držiavaní pravidiel. Skôr im vyhovuje takéto realistické, mocenské vnímanie sveta. Preto je pre Čínu dôležité, aby Rusko ten konflikt neprehralo, nakoľko by to značne oslabilo tento klub autokracií, ktorý je už teraz značne oslabený po tom, ako Spojené štáty vykonali preemptívne útoky na jadrové zariadenia v Iráne.
Ale Číne by tiež nevyhovovalo úplne veľmi mocné Rusko. Číne sa páči byť aktérom, ktorý má v tom bilaterálnom vzťahu navrch, byť tým pomyselným lídrom. Z ideologického hľadiska to je asi niečo, čo Rusko nikdy nebude úplne akceptovať, ale z pohľadu nejakého balansu moci je dnes jasné, že Čína má v tom vzťahu navrch.
Aby mohla nerušene rozširovať svoj vplyv v regióne Indo-Pacifiku, tak jej vyhovuje to, že európske kapacity a v značnej miere aj tie americké kapacity sú viazané v konflikte na Ukrajine a nedokážu venovať plnú pozornosť Indo-Pacifiku. Čína sa tak v zásade nerušene môže pripravovať na potenciálny konflikt v tomto regióne.
MW: No veľa sa mení aj v tom prístupe Číny a v tom imidži Číny. Pred pár rokmi sme vnímali Čínu hlavne ako ekonomického giganta rozširujúceho svoj vplyv. Nie tak veľmi ako asertívnu vojenskú mocnosť, ktorá sa snaží projektovať svoje veľmocenské záujmy do okolia. A dnes sa toto mení.
Nie je táto zmena v podstate nevýhodná pre vnímanie Číny ako takej? Nebolo by pre ňu výhodnejšie udržiavať si rolu ekonomického giganta a takto ovplyvňovať svetové dianie? A sú na toto rôzne názory v samotnej Číne a v samotnom politbyre?
MŠ: Čína sa v priebehu času nejakým spôsobom vyvíja. 70-te, 80-te roky boli obdobím veľkých reforiem. Čína v tom období chcela byť skôr neviditeľná v medzinárodných sťahoch a nechcela, aby bola vnímaná ako vojenská mocnosť. Práve preto, aby mohla viac operovať v medzinárodných vzťahoch cez tú ekonomickú moc.
Ale s tým, ako čínska moc ekonomická narastala, rástla aj tá vojenská moc. Čína má svoje hlavné strategické záujmy, ktoré spočívajú aj v tom, aby získala Čína plnú kontrolu a suverenitu nad periférnymi oblasťami, ktoré vníma historické územia Číny. Hoci, to sa dá veľmi rozporovať na základe skutočných historických prameňov.
Toto je niečo, čo Čína veľmi chce a na to potrebuje mať vojenskú moc. Veľká zmena v tom strategickom uvažovaní práve nastala okolo roku 2013, kedy sa dostal k moci súčasný prezident a generálny tajomník komunistickej strany Si Ťin-pching, ktorý postupne začal presadzovať asertívnejšiu medzinárodnú politiku.
Už okolo toho roku 2013 začali tie regionálne teritoriálne spory dostávať nové obrátky. Zintenzívnila sa čínska asertivita napríklad v Juhočínskom mori, kde ma teda rozsiahle teritoriálne spory s viacerými štátmi juhovýchodnej Ázie, teritoriálne spory s Japonskom vo východno-čínskom mori.
No a postupne Čína začala tú svoju ekonomickú aj vojenskú moc o mnoho viac projektovať do širšieho sveta. Veľa z toho sa týka čínskeho pôsobenia v rámci tej svojej stratégie Belt and Road Initiative – Iniciatíva pasu a cesty, čo je primárne stratégia, v rámci ktorej Čína presadzuje svoju moc tými ekonomickými prostriedkami.
Ale ruka v ruke s tým ide aj to projektovanie tej vojenskej moci. Videli sme to napríklad v Pakistane, kde tie kľúčové infraštruktúrne projekty strážili čínske súkromné vojenské spoločnosti, založenie prvej extrateritoriálnej vojenskej základne v Afrike, podpora vojenskej chunty v Mjanmarsku s cieľom chrániť infraštruktúru, do ktorej tam Čína investovala a je veľmi dôležitá pre čínsku ekonomickú bezpečnosť.
Ten nárast vojenskej moci znamenal aj to, že o mnoho viacej začali Čínu vnímať ako hrozbu práve Spojené štáty americké, ktoré v podstate, až kým Čína nezačala intenzívnejšie zbrojiť, boli a ešte stále sú v veľkej miere hegemónom v Indo-Pacifiku, hlavne v oblasti Tichého oceánu.
Čína sa snaží intenzívne budovať svoje námorné spôsobilosti a transformovať svoje námorníctvo, aby dokázala operovať v otvorených vodách Tichého oceánu, čo je samozrejme pre Spojené štáty hrozba.
Tým pádom sa dostávame do dnešnej situácie, kedy nám hrozí či už priamy, alebo nejaký proxy stret týchto dvoch veľmocí.
MW: Možno by som tu spomenul aj Japonsko, pretože tí teraz v júli vydali Bielu knihu o obrane Japonska. A tam je označovaná Čína za najväčšiu strategickú výzvu, ktorej Japonsko čelí. Hovoria o expanzii čínskej leteckej a námornej sily, o pohyboch čínskych lietadiel a námorníctva v blízkosti Japonska, ktoré sa za posledné obdobie strojnásobili, vrátane množstva incidentov.
Pre Japonsko teda znamená Čína najväčšiu výzvu a pre nich to znamená aj budovanie obrany a zvýšenie obranného rozpočtu. Japonská vláda schválila rekordne vysoké obranné rozpočty 8,7 bilióna jenov v roku 2025 práve s cieľom zvýšiť vojenské výdavky na 2%. Do roku 2027 bude mať Japonsko tretie najväčšie výdavky na obranu na svete.
To veľká zmena pre, po Druhej svetovej vojne, spacifikované Japonsko. Zdá sa, že sa celkovo mení strategická mapa východnej Ázie a Japonsko si uvedomuje, že musí pridať. Čiže v tomto sme si nejako podobní v tých dvoch regiónoch. V Európe, kde hovoríme o potrebe navýšenia výdavkov na obranu a na druhej strane máme východnú Áziu, kde to tiež vyzerá na to, že pod vplyvom Číny viaceré štáty a teda konkrétne Japonsko, ako veľký ekonomický hráč, musí navyšovať výdavky na obranu.
MŠ: No, to určite máme spoločné. Ponúka sa ešte jedná paralela a to teda to, že ak Rusko tvrdí, že útok na Ukrajinu bol potrebný na to, aby zamedzil jej členstvu v NATO, tak dosiahol tým práve to, že dva neutrálne štáty vstúpili do NATO, Fínsko a Švédsko.
Podobná paralela by sa dala hľadať aj v Indo-Pacifiku, kde síce ekvivalent NATO nemáme, ale práve pod tou rastúcou vojenskou hrozbou Číny vidíme, že tie menšie štáty v regióne hľadajú spôsoby, ako spolupracovať v bezpečnostnej oblasti a nielen navyšovať vlastné obranné kapacity, ale aj hľadať synergie, ako by sa mohli v prípade konfliktu brániť spoločne.
To Japonsko je zaujímavé tým, že od Druhej svetovej vojny v Japonsku platí pacifická ústava, ktorá zakazuje Japonsku mať armádu, má iba tzv. sily sebaobrany a japonské zákony sú veľmi reštriktívne v tom, v akých operáciách môže japonské vojsko pôsobiť.
To bol vždy problém vojenskej spolupráce s Japonskom, ale práve pod čínskym tlakom vidíme, že minimálne postoje politických elít sa v tomto výrazne menia a hľadajú kreatívne cesty, ako nejakým spôsobom umožniť tú vojenskú spoluprácu, bez toho, aby sa musela meniť ústava, ktorá zakotvuje pacifistickú povahu Japonska. Na to ešte úplne nedozrela Japonská spoločnosť.
To je taký zásadný bod, ale politické elity určite chcú čoraz viac spolupracovať v rôznych bezpečnostných otázkach so svojimi spojencami, hlavne so Spojenými štátmi, ale aj ďalšími štátmi v regióne, a aj s európskymi štátmi.
V zásade od madridského summitu NATO, čo bolo, tuším v roku 2022, sú Japonsko spolu s Južnou Kóreou, Austráliou a Novým Zélandom, takí akoby pridružení partneri NATO. Vidíme tam zo všetkých týchto strán záujem o spoluprácu v bezpečnostných otázkach, či už ide o výmenu skúsenosti, hľadanie spolupráce v oblasti boja proti hybridným hrozbám, ale aj priamo vo vojenskej oblasti.
Práve Japonsko bude jedným z tých kľúčových štátov pre to, ako sa bude vyvíjať prípadný vojenský konflikt v regióne, ak by napríklad Čína sa rozhodla napadnúť v Taiwan. Je to jedna z tých kľúčových relácií, kde Japonsko bude veľmi dôležitý partner, spojenec pre Taiwan. A bude v tých prvých dňoch asi hlavným podporovateľom Taiwanu pred tým, ako sa napríklad dokážu zmobilizovať americké sily. Amerika síce má nejaké základne priamo v regióne, ale gro tých síl sa tam samozrejme nenachádza.
Druhým štátom, ktorý je dnes veľmi zaujímavý na pozorovanie sú aj Filipíny, ktoré majú dlhodobý konflikt s Čínou v spomínanom Juhočínskom mori, kde sa sporia o rôzne ostrovy. Tie strety sa v rôznych momentoch vyostrujú, ale teda nie do takej úrovne, že by sa strieľalo nábojmi a raketami, ale dochádza tam k rôznym nebezpečným stretom napríklad medzi pobrežnými strážami.
Zároveň je to jeden z tých štátov, ktoré najbližšie k Taiwanu a medzi Taiwanom a Filipínami prebieha obranný dialóg. Hoci teda vzhľadom na to, aké je ekonomické postavenie Filipín, na relatívne nižšej úrovni ako s Japonskom.
MW: Vrátim sa k tomu plánovanému samitu EÚ-Čína. Čo môžeme od seba navzájom očakávať? Je tam nejaký priestor na hospodársku spoluprácu? Do akej miery si treba dávať pozor na čínske investície a zase na druhej strane nezmeškať príležitosti.
Za okolnosti, keby Čína nebola vnímaná aj ako bezpečnostné riziko, tak pri tom tlaku, ktorý momentálne vyvíjajú Spojené štáty, teda Trumpova administratíva na Európu prostredníctvom ciel, čo už naberá parametre obchodnej vojny, by Čína mohla bola byť prirodzeným partnerom. Ale zdá sa, že je to vykompenzované práve tými obavami z bezpečnostných rizík.
MŠ: Ja by som varoval pred tým, aby sme sa na Čínu pozerali ako na nejakú alternatívu k vzťahom so Spojenými štátmi. Už len kvôli tomu, že ten vzťah s USA, nech je momentálne akokoľvek naštrbený, tak je holistický a pokrýva nielen ekonomické vzťahy, ale hlavne tú bezpečnostnú oblasť.
Pre nás v Strednej Európe by bolo dosť náročné prežívať v regióne, kde Rusko sa snaží o revíziu európskej bezpečnosti, bez amerických bezpečnostných záruk a bez amerického jadrového dáždnika. Pri Číne sa určite môžeme baviť o tom, že do akej miery riešiť ekonomickú spoluprácu, ale práve kvôli týmto aspektom toho vzťahu nikdy nebude pre Európu alternatívou. Aj vzhľadom na to, že ako intenzívne podporuje Rusko.
Pre EÚ je Čína od roku 2019 v podstate aktérom, ktorý EÚ vníma zároveň ako partnera na rokovania o globálnych otázkach, ekonomického konkurenta a systémového rivala. To partnerstvo je momentálne vo veľkom úzadí a dôraz je kladený na zvyšné dva aspekty prostredníctvom, ktorých EÚ vníma Čínu, čiže ekonomicky konkurent a systémový rival.
MW: Prečo je to partnerstvo vlastne v úzadí? Ako došlo k tomu, že dnes už nevenujeme takú intenzitu partnerským otázkam na svetovej úrovni s Čínou?
MŠ: Je to totiž dosť náročné. Na dialóg treba vždycky dvoch a Čína nie je vždy ochotná viesť ten dialóg kredibilným spôsobom. Vidno to napríklad pri environmentálnom dialógu, kde by spolupráca s Čínou mohla byť pre obe strany výhodná. Vidíme ale, že Čína k tomu pristupuje pomerne vajatavo a nie je ochotná s Európou veľmi intenzívne diskutovať tieto otázky.
Čiže z týchto dôvodov je to v zásade v úzadí. A zároveň je tu pochopenie bezpečnostných rizík v omnoho väčšej miere a tým pádom je ten dialóg o mnoho náročnejší.
Keď teda spomínam tie bezpečnostné riziká, tak si ich čoraz viac uvedomujeme v ekonomickej oblasti, napríklad v oblasti zelenej energetiky, kde je dnes Čína hlavným výrobcom rôznych technológií, ktoré sú nevyhnutné na energetickú tranzíciu, ako sú solárne panely, alebo batérie. Snaží sa získať dominanciu aj vo výrobe veterných turbín, kde teda sú európsky aktéri ešte stále globálne konkurencieschopný, ale Čína sa aj tam snaží Čína získať nejakú formu dominancie.
Pri tých veterných turbínach to potenciálne ohrozuje európsky priemysel, pri tých ostatných technológiách je to podobne ako pri ruskom plyne a rope. Teda otázka vytvárania energetickej závislosti, ktorá má inú kvalitu. Nie je to o tom, že dokážete vypnúť kohútik a ropa prestane tiecť, ale je to forma technologickej závislosti, či už ide o dodávky náhradných dielov, či opravy.
Zelené energie sú veľmi intenzívne digitalizované, takže je tam tiež otázka, nakoľko sú tie rôzne zariadenia z Číny sú bezpečné z pohľadu kybernetickej bezpečnosti. A to je len zlomok tých otázok, ktoré sú na stole.
MW: Ostatné roky ukazujú, že aj Spojené štáty, aj Európa si outsourcovaním produkcie vytvorili veľké bezpečnostné problémy. Nie len z hľadiska toho, že kto všetko nás takpovediac môže sledovať, ale aj z hľadiska toho bezpečnosti dodávateľských reťazcov.
To sme zažili počas pandémie veľmi intenzívne. To znamená, že je tu istý tlak na to, aby niektoré senzitívne výroby v nejakých množstvách boli prítomné aj v Európe, aj v USA, aby sme sa nedostali do momentu, že sme závislí na tretej strane, konkrétne na Číne.
Na druhej strane, tie zákony trhu sú pomerne tvrdé v tom zmysle, že niektoré výroby jednoducho nedáva ekonomicky zmysel presunúť naspäť. Je to také wishful thinking.
Čiže asi treba nájsť nejaký rozumný balans. Dá sa s Čínou rozprávať rozumne o dodržiavaní pravidiel? My, teraz myslím kolektívny Západ, sme dúfali vo vzťahu k Číne, že ak ich pustíme do WTO, tak ich nejakým spôsobom natiahneme na tú našu cestu. Po 30 rokoch sa ukazuje, že oni si z toho povyberali niektoré veci, ale tie všeobecné pravidlá dodržiavajú po svojom.
MŠ: To je práve ten problém. Čína, keď vstúpila do Svetovej obchodnej organizácie, tak veľmi intenzívne z tohto benefitovala a celkovo zo systému globalizovanej ekonomiky, ale nie vždy dodržiavala všetky pravidla a uplatňovala ich selektívne.
Európska únia s tým má, bohužiaľ, bohaté skúsenosti. Dnes je to intenzívne diskutované pri automobilovom priemysle, ale prvý problematický bod pre Európsku úniu v ekonomickom vzťahu s Čínou boli solárne panely.
To je jeden z obchodných konfliktov, kde sa Čína snaží zdecimovať európsky priemysel. Dovtedy bola Európa lídrom vo výrobe solárnych panelov, ale prostredníctvom rôznych foriem subvencovania, ktoré nie vždy boli v súlade s pravidlami Svetovej obchodnej organizácie, sa výroba vo veľkej miere presunula práve do Číny.
Čína má na svojej strane aj rôzne štruktúrne faktory, ktoré pre ňu niekedy robia optimálny trh pre výrobu. S ohľadom na veľkosť sa tam ľahšie získajú rôzne úspory z rozsahu výroby, ale je tam pritom aj tento element štátneho subvencovania v rozpore s pravidlami WTO.
Európska únia sa v tom čase snažila spor riešiť podľa pravidiel a zažalovala Čínu na WTO kvôli tomu subvencovaniu. Právo bolo na jej strane, len kým sa ten spor nejakým spôsobom vyriešil, tak už bolo neskoro na záchranu toho priemyslu.
Niečo podobné vidíme pri automobilovom priemysle, kde Čína, keď sa rozhodla, že chce sa stať lídrom automobilovom priemysle a teda po nejakom čase zistila, že Európu v podstate nedobehne vo výrobe a kvalite výroby aut so spaľovacími motormi, tak veľmi intenzívne naštartovala subvencovanie výroby batérií a elektromobilov a vďaka tomu sa dostala na tú pozíciu svetového lídra.
Z čínskeho pohľadu je tá politika, ktorú vedú veľmi rozumná, dokázala si vytvoriť takúto komparatívnu výhodu na svetovom trhu. A môžeme sa baviť o tom, prečo EÚ nedokázala sledovať vlastné záujmy nejakým podobným spôsobom.
Ale dnes je to ekonomický problém pre EÚ, keďže to dostáva európske automobilky pod tlak. A aj pokiaľ by európske automobilky začali vo mnohom väčšej miere vyrábať elektromobily, tak je tam okrem tých cien, ktoré majú čínske elektromobily, vďaka subvencovaniu, veľmi nízke v porovnaní s európskymi, tak je tam aj otázka kvality.
A preto dnes pri Číne neriešime len otázku bezpečnostných rizík a konkurencieschopnosti. Je to dnes už bohužiaľ tak, že či predsa len nejakú formu investícií z Číny nepotrebujeme, práve preto, aby sme sa dostali naspäť do nejakej podoby líderstva v technológiách a dokázali dobehnúť Čínu v konkurencieschopnosti.
Preto je napríklad otázka, prečo nie sú tie bezpečnostné riziká až tak kriticky vnímané práve pri automobilových a batériových investíciách Číny do Európy. Tie sú v zásade aj zo strany európskych policymakerov vnímané ako potenciálne pozitívne, samozrejme s nejakými podmienkami. Tie by mali mať napríklad podobu toho, že bude dochádzať k technologickým transferom z čínskych firiem do Európy, aby si Európa vybudovala vlastný ekosystém.
To je práve systém fungovania, vďaka ktorému sa Čína dostala z pozície svetovej montovne a krajiny, ktorá kopíruje západné technológie do krajiny, ktorá je dnes vo viacerých sektoroch inovátorom.
Z tohto dôvodu nie je zo strany Európskej únie až tak veľmi problematizované to, že napríklad na Slovensku vzniká čínska baterkáreň, lebo je tam záujem, aby dochádzalo k tým technologickým transferom.
Otázne je ale napríklad to, že keď slovenská vláda s tou čínskou firmou, podpisovala memoranda o spolupráci a zaväzovala sa k poskytovaniu štátnej pomoci, nakoľko to bolo podmienené práve krokmi, ktoré by viedli k transferu technológie.
MW: Ak to zhrnieme, aké sú vaše očakávania od toho samitu EÚ- Čína?
MŠ: Nemám nejaké zásadné očakávania. Je dobré, že ten summit bude. Je dobré, aby dialóg prebiehal, aby sme s Čínou komunikovali, aj keď sa úplne nedohodneme. Samity a rôzne iné formy dialógu slúžia aj na to, aby sme Čínu informovali o našich červených líniách, o tom, čo nám prekáža na jej správaní.
Ale nejaké zásadné dohody, ktoré by vo veľkej miere menili povahu toho vzťahu, sa asi nedosiahnu. Možno sa vyriešia nejaké parciálne otázky, možno otázka prístupu ku kritickým materiálom, čo bol v posledných mesiacoch problém, keď Čína, v snahe zamedziť vývoz týchto materiálov do USA, zamedzovala aj ich vývoz do Európy. To bol problém napríklad pre automobilový priemysel.
MW: Odporučili by ste nám nejakú literatúru k témam o ktorých sme hovorili?
MŠ: Veľa sme sa rozprávali o technológiách a o ekonomickej konkurencieschopnosti. Pre všetky ekonomiky sveta je z tohto hľadiska veľmi dôležitý čipový priemysel, ktorý je aj zároveň veľmi zaujímavý z pohľadu vzťahov Európy s Taiwanom a zároveň z pohľadu konkurovania Číne, ktorá sa snaží stať lídrom vo výrobe niektorých typov polovodičov.
Takže by som odporučil knižku Chrisa Millera Chips Wars, ktorá veľmi pútavo približuje históriu polovodičového priemyslu a ako sme sa dostali z toho bodu, kedy boli prvé polovodiče vynájdené v Spojených štátoch do situácie, kedy dnes sú lídrami vo výrobe čipov východoázijské krajiny.
Zároveň ponúka aj zaujímavé informácie o tom, že akú rolu v tomto odvetvi zohráva Európa, ktorá má tiež vlastných šampiónov, bez ktorých by ten priemysel nemohol fungovať.
