BRATISLAVA 9. augusta (WebNoviny.sk) – V hraničnom pásme medzi bratislavskou Petržalkou a Rakúskom v utorok odhalili pamätnú tabuľu jednej z obetí Železnej opony Hartmutovi Tautzovi z bývalej Nemeckej demokratickej republiky (NDR), ktorého v roku 1986 pri pokuse o prekročenie hranice roztrhali psy.
Stalo sa to v kukuričnom poli 22 metrov od demarkačnej čiary, pričom psovodi mu neposkytli prvú pomoc. Tabuľu odhalili pri príležitosti 30. výročia tejto tragickej udalosti 200 metrov od miesta, kde psy útočili. Tabuľa je umiestnená pri cyklotrase, ktorá smeruje z Petržalky do rakúskeho Kittsee. Na odhalenie pamätnej tabule prišla z Nemecka aj Hartmutova sestra.
Na hranici zahynulo vyše 400 ľudí
Odhalenie pamätníka venovaného Hartmutovi Tautzovi je ďalším z krokov ÚPN poukazujúcim na neľudskú činnosť ozbrojených zložiek komunistickej moci. Len 18-ročný mladík z bývalej NDR sa 8. augusta 1986 vo večerných hodinách pokúsil ilegálne prekročiť štátnu hranicu medzi bývalým Československom a Rakúskom v Bratislave-Petržalke. Mnohopočetné zranenia spôsobené útokom psov Pohraničnej stráže a neposkytnutie prvej pomoci jej príslušníkmi boli príčinou smrti, ktorá nastala 9. augusta 1986 o 01:15 vo Vojenskej nemocnici v Bratislave, kam Tautza previezla sanitka, ale až po skončení výsluchu príslušníkmi Pohraničnej stráže.
Jedným z prejavov zločineckého komunistického režimu bolo aj vybudovanie prísne stráženej hranice medzi tzv. Východom a Západom, na ktorej v bývalom Československu bolo usmrtených viac ako 400 osôb, z toho 42 na Slovensku. Týchto úsekov štátnej hranice sa týkal rozkaz náčelníka pohraničnej stráže generálmajora Antona Nemca z augusta 1985, v ktorom boli stanovené dôležité režimové opatrenia pri strážení hranice s kapitalistickými štátmi. Týkali sa hlavne efektívneho zasahovania pohraničných hliadok a bojových skupín proti utečencom v „pásme prekrytia“ medzi drôtenými zátarasami a hranicou.
Z tohto rozkazu priamo vyplývalo vytvorenie drastického „systému svoriek“ na stráženie hranice s použitím služobných psov pre „útok na voľno“. Medzi drôtenými zátarasami a štátnou hranicou boli vybudované koterce, ktoré ovládal psovod na diaľku lankom a tzv. automatické koterce pre svorku, ktoré sa otvárali súčasne so signálom i diaľkovo z roty Pohraničnej stráže. Po signále z konkrétneho úseku mohol vypustiť svorku za drôtenými zátarasami psovod. Svorka, ktorú tvorili psy cvičené k útoku už od šteniat, bola veľmi nebezpečná a jej chovanie nebolo možné ovládať ako pri použití jedného služobného psa.
sa narodil 10. februára 1968 v saskom Plauene, do svojich 18-tich rokov žil s rodinou v Magdeburgu v NDR. Jeho otec bol zubár a milovník operného spevu. Hartmut po ňom zdedil hudobné nadanie a venoval sa hre na klarinet. Pre príbuzenstvo v SRN nebol prijatý ani do armádneho umeleckého súboru v rámci vojenského cvičenia počas maturitného ročníka. Po náhlej smrti otca sa rozhodol cez ČSSR emigrovať na Západ. Matke oznámil, že jeho trieda odíde po maturite na školský výlet do Leningradu (dnešný Petrohrad), kam však neodcestoval. 31. júla 1986 prišiel do Československa.
V katastri obce Petrovice (okres Ústí nad Labem) prekročil hranice medzi NDR a ČSSR. Cez Prahu odcestoval do Bratislavy. Rozhodol sa prekročiť hranicu v úseku bratislavského sídliska Petržalka, ktorého okrajové obytné domy delilo od rakúskeho územia len niekoľko stoviek metrov. Neďaleko benzínovej pumpy pri nadjazde nad Kossuthovou ulicou (dnes Panónskou cestou) v Petržalke si vytypoval najvhodnejšie miesto na prechod hranice do Rakúska. 8. augusta prešiel vo večerných hodinách za benzínovou stanicou cez cestu a za železničnou traťou pomocou klieští prekonal ženijno-technické zátarasy a vstúpil do „pásma prekrytia“. Pri narušení signálnej steny uviedol do činnosti signálne zariadenie. Vošiel do kukuričného poľa, za ktorým viedla asfaltová cesta a kontrolný pás na určenie stôp. Dostal sa až k signálnej stene, prestrihal drôty a pokračoval smerom k štátnej hranici.
Následný skrat zalarmoval pohraničníkov. Do priestoru bola o 22:15 na preverenie signálnej steny vyslaná dvojčlenná hliadka, ktorú tvorili vojaci základnej služby Ivan Hirner a Oldřich Kovář so služobnými psami pustenými na voľno, využívanými ako „svorka samostatne útočiacich psov“ za drôtenými zátarasami. Po príchode k prestrihnutej signálnej stene Hirner naviedol dvojicu psov na stopu a vypustil ich k útoku a hliadka bežala za nimi. Psy bežali asi 200 m popri plote a potom odbočili do kukuričného poľa. Hliadka postupovala okolo drôteného plotu až k miestu narušenia, tu našli prestrihnutú drôtenú zátarasu, čo veliteľ hliadky ohlásil na veliteľské stanovište. Potom hliadka postupovala cez kukuričné pole smerom k hranici, pričom „hľadali svorku psov podľa sluchu“. Hartmut Tautz stačil ujsť kukuričným poľom približne 250 metrov, keď ho o 22:25 svorka dostihla. Hliadka ho našla ležať na zemi v kukuričnom poli približne 22 m od demarkačnej čiary.
Ústav pamäti národa má k dispozícii zápis výsluchu svedka Oldřicha Kovářa: „Videl som na tomto mieste prestrihané pletivo, ostnatý drôt a stopy obuvi vedúce od tohto miesta smerom k štátnej hranici (…) potom asi 10 m od kraja kukuričného poľa sme našli miesto, ktoré bolo zošliapané a po jeho osvietení baterkou sme spozorovali muža ležiaceho na zemi na ľavom boku hlavou obráteného smerom k demarkačnej čiare, ktorá sa nachádza od uvedeného miesta vo vzdialenosti asi 20 m. Vedľa muža ležal na zemi služobný pes Roby a služobný pes Ryšo obchádzal okolo neho. Tento muž mal viacero zranení – pohryzenie od psov. Mal stiahnutú kožu s vlasmi na zátylku, mal zranenia i v tvárovej časti hlavy – na spánku, z čoho mu tiekla krv, ďalej mal zranenie v stehennej časti nohy, ale nepamätám si ktorej. Mal oblečené rifľové nohavice do dĺžky asi do polovice stehien. Videl som, že na zemi sa potom tento muž obrátil na chrbát a niečo nezrozumiteľne rozprával a bol bezvládny. Ja som sa ho spýtal, či nemá nejakého spoločníka, na čo mi neodpovedal, iba od bolesti stonal. Ja som jedného psa uviazal na vodítko a veliteľ hliadky robil s druhým psom prieskum blízkeho okolia.“
Mnohí zo zodpovedných stále žijú
ÚPN v máji 2008 podal podnet na Generálnu prokuratúru SR, že v prípade usmrcovania civilných osôb na štátnych hraniciach v rokoch 1948–1989 ide o zločiny proti ľudskosti, ale doteraz nebolo proti žiadnej zo zodpovedných osôb vznesené obvinenie, keďže sa skutky stali v súlade s vtedy platnými zákonmi a sú podľa dnešných prokurátorov premlčané. Výkonná riaditeľka Platformy európskej pamäti a svedomia Neela Winkelmannová má však nádej, že zodpovední budú postavení pred súd.
Ako povedala pri odhalení pamätníka, demokratické štáty by mohli uplatniť princíp univerzálnej jurisdikcie a stíhať komunistických funkcionárov za zločiny proti ľudskosti pred svojimi súdmi. Druhou možnosťou podľa nej je, aby bola vytvorená nová nadnárodná inštitúcia spravodlivosti, akýsi súdny tribunál, ktorý by súdil komunistických páchateľov za zločiny proti ľudskosti. Zároveň prečítala menný zoznam 21 osôb, ktoré sú zodpovedné za smrť Hartmuta Tautza. Ide o vysokopostavených komunistických funkcionárov, ale aj funkcionárov armády a polície až po zákrok vykonávajúcich psovodov. Mnohí z nich podľa nej stále žijú.
„Zodpovední majú byť postavení pred súd,“ zdôraznila. Predseda Správnej rady ÚPN Ondrej Krajňák uviedol, že táto tragédia bola jednou z najbolestnejších na vtedajších hraniciach. Zároveň prisľúbil, že ústav zverejní mená tých, ktorí zahynuli pri snahe prekročiť štátne hranice aj s menami zasahujúcich pohraničníkov a ich veliteľov.
