Slovensko sa za 25 rokov od pádu komunizmu už niekoľkokrát ocitlo na zásadnej križovatke, no doteraz túto skúšku vždy zložili so cťou. Boli by sme však naivní, ak by sme si mysleli, že existuje štát s ideálnymi pomermi. Problémom Slovenska je, že aj keď vypláva na povrch kauza z najvyšších miest, politici ju účinne prekryjú ďalšími aktuálnymi problémami, akoby ani neexistovala. Tvrdia to v rozhovore pre SITA Zuzana Mistríková a Tóno Popovič, ktorí v novembri 1989 patrili medzi lídrov študentského hnutia.
Pred 25 rokmi, 16. novembra 1989 sa v Bratislave konala demonštrácia približne 250 vysokoškolských študentov, ktorí žiadali demokraciu či reformu školstva. Boli ste jej účastníkom? Ako si na to spomínate? Myslíte si, že práve študenti spustili revolučnú vlnu, alebo bol pád režimu nevyhnutnosťou?
Zuzana Mistríková: Nie nebola. Zhodou okolností som ich stretla, keď kráčali mestom. Priznám sa, že mi v tej chvíli prišla tá akcia nie úplne pochopiteľná… Áno, myslím si, že študenti spustili revolučnú vlnu. Nie preto, že by boli odvážnejší ako ľudia na sviečkovej demonštrácii alebo na Palachovom týždni. Predovšetkým preto, že 17. novembra moc brutálne zasiahla voči študentom – voči deťom všetkých vrstiev obyvateľstva. Propagande sa nepodarilo interpretovať to ako politickú záležitosť – že je za tým Charta 77, či kresťanský disent. Keď sa divadelníci zastali študentov, ich prvé slová boli, že sa už nemôžu tváriť, že je všetko v poriadku v krajine, ktorá mláti svoje deti.
Tóno Popovič: Spomínam si, že v ten deň som zhodou okolností prechádzal historickým centrom Bratislavy, keď som zaregistroval množstvo študentov prechádzajúcich mestom a skandujúcich heslo „Sloboda, sloboda!“, nebol som však priamym účastníkom tejto demonštrácie a o jej vývoji som sa dozvedel až zo spravodajstva STV, ktoré uvádzalo, že účastníci tejto demonštrácie diskutovali na témy problémov v školstve s komunistickými predstaviteľmi pred vtedajším ministerstvom školstva. V tom období bolo pre mnohých mladých ľudí prirodzené, že určitým spôsobom hľadali možnosti ako pomôcť uskutočniť vytúžené spoločenské zmeny. Západ bol pre nás jedinou prijateľnou alternatívou, na témy stavu našej spoločnosti sme viedli zapálené diskusie. Po nástupe Gorbačova bolo možné registrovať vo východnej Európe výrazný spoločensko – politický pohyb. V pamäti mi utkvel jeho príchod do Bratislavy, ktorého spontánne vítali masy ľudí. Registroval som tam veľa osobností, s ktorými som sa stretol počas novembra ´89. Túžba po spoločenskej zmene takpovediac visela vo vzduchu. Každý sa v tejto situácii prejavoval po svojom, podľa toho ako sa cítil byť vnútorne pripravený pridať sa k tomuto procesu. Brutálny zákrok predstaviteľov štátu voči pokojnej demonštrácii zapôsobil ako rozbuška. Táto udalosť mnohých z nás, čo si priali zmenu zomkla a aktívne postavila proti režimu. Každý z nás študentov bol v tomto procese aktívny podľa svojej schopnosti a osobného odhodlania postaviť sa za slobodu. K mnohým udalostiam, ktoré významne ovplyvnili smerovania spoločností došlo na základe pôsobenia študentských hnutí. V každom období moderných dejín nájdeme príklady študentskej angažovanosti, takže je pochopiteľné, že aj u nás sa mladí ľudia – študenti využili príležitosť pre zmenu. Samozrejme, v tom období sa významne angažovali aj umelci, okrem disidentov a ochranárov, ktorí bojovali s režimom už dávno pred novembrovými udalosťami. Tieto skupiny občanov z obyvateľstva vtedajšieho Československa boli svojim spôsobom nositeľmi istého národného svedomia a vedomia, že novembrové udalosti prinesú vo vývoji spoločnosti zásadnú zmenu. Je zrejmé, že medzinárodné udalosti smerovali k uvoľneniu, ale s vtedajšou ČSSR to nebolo úplne jednoznačné. V komunistickej strane sa nachádzalo isté tvrdé jadro, ktoré nemalo ďaleko od toho, aby potláčalo ponovembrové občianske aktivity násilím. Medzinárodnopolitický kontext zohral pri rozpad komunistických režimov určujúcu rolu. Nezabúdajme však, že revolúcia v roku 1989 v Rumunsku bola krvavá. U nás bola pre pokojnú podobu novembrového hnutia podstatná skutočnosť, že hnutie bolo vedené inteligentne a nenásilne osobnosťami, ktoré ho reprezentovali. Štáty tzv. ostbloku mali svoje špecifiká, na základe ktorých sa postupne transformovali, po oslabení vplyvu ZSSR socialistické štáty už nemal vnútornú silu udržať svoje režimy, túžba obyvateľstva po slobode víťazila.
Ako si spomínate na rok 1989?
Tóno Popovič:Ako na nesmierne dynamické obdobie zmien, v ktorom sa nanovo definovali vzťahy spoločensko-politické, pracovné aj osobné. Dlho ututlávané problémy socialistickej spoločnosti na mnohých miestach doslova explodovali, ľudia nadobudli dojem, že protagonisti Novembra sú tí, ktorí ich majú čo najskôr vyriešiť. Tam niekde začalo rozčarovanie z Novembra, ktorému sa neprávom pripisovali dôsledky negatívnych prejavov transformácie spoločnosti po slobodných voľbách. „Toto ste chceli, študenti?“ – bola veta, ktorú som na adresu Novembra v tejto krajine počul nespočetne veľakrát. Jej obsah núti zamýšľať sa v prítomnosti nad dosiahnutou úrovňou spoločensko-politického poriadku v našej krajine, nad kvalitou demokracie vo vzťahu k hodnotám novembra ´89.
Zuzana Mistríková:Ja som v roku 1989 mala 22 rokov a študovala som na Divadelnej fakulte VŠMU. Tá škola vždy bola akýmsi ostrovčekom tvorivej slobody. Boli sme ročník, ktorý si „vybojoval“ nevídané veci. Tesne pred novembrom dokonca umožnili učiť nás Milanovi Lasicovi. Dovolím si však tvrdiť, že napriek všetkým zmenám, ktoré sa v okolitých krajinách začínali diať, nič nenasvedčovalo tomu, že by sa v šedivom a znormalizovanom Československu malo niečo udiať. To ignorovalo aj perestrojku, ktorá vniesla trochu čerstvého vzduchu do Sovietskeho zväzu. V januári ešte režim tvrdo zasiahol voči spomienkam na Jana Palacha v Prahe, v lete sa odohral masaker študentov na Námestí nebeského pokoja v Pekingu – a svet nebol schopný reagovať. Skúsenosť našej krajiny z roku 1968 bola veľmi podobná.
Pre mňa sú dodnes novembrové dni spojené s veľmi silnými emóciami. Spájam si ich so spolupatričnosťou s nesmierne odvážnymi a slušnými ľuďmi, ktorí stáli na úplnom začiatku a so spolupatričnosťou, ktorá sa akoby zázrakom stala všeobecnou samozrejmosťou. Som nesmierne vďačná za to, že som tento zlomový moment mala možnosť zažiť, byť pri tom.
Splnilo sa to, čo sa vtedy žiadalo, to, prečo sa mítingovalo a štrajkovalo?
Zuzana Mistríková:Splnilo. Žijeme v krajine, ktorá je demokratickou. Dnes už nik nevie, čo je Národný front či plánované hospodárstvo, ktoré plánovalo i individuálne ľudské osudy. Napriek všetkému, čo systém u nás deformuje a z čoho sme nešťastní, neexistuje žiaden iný spôsob riešenia, ako demokratický.
Tóno Popovič:Do značnej miery áno. Politický program VPN a Študentského hnutia smeroval k svojmu rámcovému naplneniu. Monopol na slobodu vyjadrovania, monopol na cenzúru bol na Slovensku prelomený už 24. novembra 1989 prvým slobodným dialógom v štátnej televízii, monopol vlády jednej strany bol narušený 26. novembra 1989, keď sa Komunistická strana Slovenska zriekla článku 4 ústavy ČSSR, ktorý zabezpečoval vedúcu úlohu Komunistickej strany v štáte, 10. decembra 1989 boli otvorené hranice so západom a desiatky tisíc občanov vstúpili na územie Rakúska pri príležitosti happeningu Ahoj Európa, ktorý viedol Ján Budaj a Milan Kňažko. November nastolil štandardné občianske a ľudské práva, dnes žijeme v slobodných podmienkach. Sloboda slova, prejavu, zhromažďovania, sloboda vierovyznania, sloboda voľného pohybu, sloboda podnikania sú jednoznačnými výdobytkami novembrovej revolúcie. Okrem požiadavky naplnenia týchto slobôd bola novembrová túžba po slobode premietnutá do predstavy o férovom spravovaní vecí verejných, do zodpovedného nakladania so zverenou demokratickou mocou. Novembrové spoločenstvo si uvedomovalo veľmi dobre, že priestor na zmienené slobody sa musí vytvoriť zmenou politického systému od totality k demokracii. Ambíciou Novembra bola transformácia spoločnosti od politického systému, v ktorom si štátnu moc nad občanmi uzurpovala komunistická strana, až k pluralite politických strán, ktoré napriek rôznym prístupom k filozofii spravovania spoločnosti budú ctiť spoločného menovateľa svojho konania – férové spravovanie vecí verejných, bez korupcie a zneužívania moci. Práve miera problémov v spoločnosti so zneužívaním moci a korupciou sú hlavnými ukazovateľmi kvality a dosiahnutej úrovne demokracie.
Podľa všetkých najvyšších noriem máme slobodnú občiansku spoločnosť a demokratické zriadenie. Je tomu naozaj tak? Splnila sa táto túžba účastníkov novembra ´89. Ak nie, prečo sme to podľa vás za 25 rokov nestihli? Čo by sme preto mali urobiť?
Tóno Popovič:Boli by sme naivní, keby sme si mysleli, že niekde inde sú pomery ideálne, ale rozhodne môžeme povedať, že v Európskej únii poznáme krajiny, ktoré sú na tom v oblasti politickej kultúry v mnohom lepšie. Žurnalisti môžu u nás napísať akúkoľvek kritiku vystihujúcu skutočnosť, k zmene horko ťažko prichádza až po enormnom tlaku. Politici majú totiž osvojenú taktiku, ktorej podstata tkvie v tom, že sa tvária, akoby kritika neexistovala – a keď niečo neexistuje, netreba na to reagovať a tým aj skladať účty, veď sa kauza po čase prekryje ďalšími aktuálnymi problémami. Špecifikum spoločenskej komunikácie v tejto krajine spočíva v tom, že do médií môžete napísať, čo chcete, akokoľvek zanalyzovať podstatu veci, ktorá je v rozpore nielen s etikou, ale aj zákonnými normami, i tak sa nič podstatné neudeje. Mnohí politici si už veľmi dobre osvojili techniku obštrukcie, ktorou zamestnávajú a vysiľujú novinárov a aktivistov. Zmena sa dá vynútiť len súvislým, trpezlivým tlakom, ktorý je však v dnešnej dobe otázkou nadštandardného nasadenia. November 89 bol prejavom vysokej emocionálnej inteligencie zúčastnených, odkryl úžasný potenciál nášho spoločenstva. Ak by bol tento živý potenciál v dobrom úmysle nasmerovaný, v spoločnosti by sa presadila nebývalá dynamická sila pre zmysluplný rozvoj Slovenska. Rozvoj potenciálu spoločenstva tvoriaceho štát by mal byť prirodzeným cieľom politických reprezentácií, tento však je ťažko možné dosiahnuť prostredníctvom zneužívania moci a tolerovania korupcie. Spoločnosť majú viesť inteligentní a progresívni ľudia, ktorí budú mať motívy svojho konania postavené na etických základoch.
Zuzana Mistríková: Spoločnosť nie je „riadená“ len legislatívou. Aj každý konkrétny zákon má nie len svoju „literu“ ale aj svojho „ducha“. Morálka a etika, všeobecne uznávaný hodnotový systém, bez toho žiadne zákony nezabezpečia, že sa budeme cítiť v našej krajine spokojní. Že na ňu budeme môcť byť hrdí. Keď sme začali svoju púť prechodu k demokracii západných krajín, nie lenže sme na to neboli pripravení a nešlo to spraviť zo dňa na deň, navyše sa zásadne začal meniť aj svet, ku ktorému sme sa chceli priblížiť. Informačná spoločnosť priniesla so sebou nesmierne možnosti. Ale tiež obrovské výzvy. Zorientovať sa dnes v tom, čo je „správne“, za čo sa oplatí „bojovať“ je ďaleko zložitejšie ako na začiatku 90-tych rokov. Na druhej strane chcem povedať, že Slovensko sa za tých 25 rokov už niekoľko krát ocitlo na zásadnej križovatke. A vždy sme tú skúšku napokon zložili so cťou. To mi spolu so spomienkou na chvíle v roku 1989, kedy sme dokázali takmer do jedného byť súčasťou pozitívne fungujúcej komunity, dáva nádej vždy keď sa mi zdá, že veci okolo mňa sú neriešiteľné.
Zhovárala sa redaktorka agentúry SITA Tatiana Majerská
Dirigent, hudobný skladateľ, producent, študentský líder novembra ‘89 Anton Popovič (1965) študoval na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a na Kráľovskom konzervatóriu v Haagu. V roku 1990 bol poslancom Slovenskej národnej rady. Ako občiansky aktivista sa angažuje v mnohých spoločensko-politických kauzách. Spolupracoval napríklad s Transparency international, Alianciou Fair play, Ekofórom. Pracoval aj v reklame. Kariéru venoval najmä hudbe, divadlu a filmu. Medzi inými spolupracoval so Slovenským národným divadlom, Štúdiom L+S, Janáčkovou filharmóniou v Ostrave, Štátnou operou Banská Bystrica či RTVS. Nahral hudbu k viacerým filmom (Záhrada, Návrat idiota, Všichni moji blízcí ai.). V súčasnosti je riaditeľom Slovenského ochranného zväzu autorského pre práva k hudobným dielam (SOZA).
