Izraelský bezpečnostný expert Robert C. Castel sa v komentári preMagyar Nemzetvenuje otázke nútených odvodov a hodnotí, či ide o individuálne excesy jednotlivcov alebo vedomú vládnu politiku Ukrajiny.
Na internete kolujú dramatické zábery zachytávajúce brutalitu a krutosť vojenských náborárov na Ukrajine. Videá ukazujú ako sú muži unášaní a natlačení do dodávok, a tých, ktorí sa odmietnu dobrovoľne podvoliť, čaká násilie.
Maďarské médiá nedávno informovali o tragickom prípade, kedy ukrajinskí náborári zbili v Zakarpatskej oblasti tam žijúceho Maďara, ktorý odmietol nastúpiť na povinnú vojenskú službu. Muž neskôr v nemocnici podľahol zraneniam.
Už dlhší čas prebieha búrlivá debata medzi proukrajinskými a protiukrajinskými stranami o pozadí nútených odvodov na Ukrajine. Izraelský bezpečnostný expert Robert C. Castel preto pozbieral a zanalyzoval hlavné argumenty oboch táborov.
Proukrajinský tábor sa odvoláva na výnimočný stav
V súvislosti s témou násilných odvodov predkladajú proukrajinskí analytici predovšetkým argument o vyhlásení výnimočného stavu a všeobecnej mobilizácie na Ukrajine.
„Tak ako vo všetkých ostatných demokraciách, aj na Ukrajine existuje spoločenská zmluva medzi občanom a štátom. Súčasťou tejto zmluvy je aj to, že občan je niekedy povinný si obliecť uniformu v záujme ochrany štátu. Keďže porušenie tejto povinnosti podkopáva základy menovanej spoločenskej zmluvy, aj krajiny považované za vlajkonosičov demokracie drakonickým spôsobom zakročujú voči tým, ktorí túto požiadavku odmietnu splniť,“ pripomína hlavný argument proukrajinského tábora izraelský bezpečnostný expert Castel.
V tejto súvislosti odborník uvádza aj príklady z minulosti. V roku 1863 v New Yorku vypukli rozsiahle nepokoje kvôli návrhu zákona o brannej povinnosti kedy sa proti demonštrantom zasiahlo paľbou z delových zbraní a útokmi z bajonetov. Ďalej v roku 1917 v Kanade sa zasahovalo proti demonštrantom kritizujúcim povinné odvody do armády paľbou z guľometov, v roku 1918 vo Francúzsku masovými popravami.
Obhajcovia Ukrajiny argumentujú aj tým, že vysokopostavení ukrajinskí štátni činitelia sa opakovane vyjadrili proti takémuto zneužívaniu právomoci, označili to za neprijateľné a požadovali vyvodenie zodpovednosti.
Prízvukujú, že viacero členov ukrajinskej vlády vyzvalo na rozsiahle vyčistenie Augiášovho chlieva, voči dôstojníkom vojenských odvodových oddelení bola vyvodená zodpovednosť a v mnohých prípadoch boli preložení. Boli sme tiež svedkami toho, že nový ukrajinský zákon o odvodovej službe sa stretol s kritikou zo strany obhajcov ľudských a občianskych práv.
Podporovatelia Ukrajiny rovnako prízvukujú, že skutočnosť, že sa frekvencia a závažnosť týchto excesov v rámci jednotlivých ukrajinských regiónov značne líši, naznačuje, že nejde o akciu riadenú zhora ani o oficiálnu vládnu direktívu, ale skôr o individuálne prípady zneužívania právomoci zo strany príliš horlivých, niekedy brutálnych vojenských náborárov a policajtov, ako aj o zlyhanie vyššieho velenia pri vykonávaní dohľadu.
Spáchané krutosti sa nemôžu zamiesť pod koberec
Naopak podľa názoru protiukrajinského tábora, ktorá kritizuje ukrajinskú politiku a prax, nemožno spáchané nezákonnosti a krutosti zamiesť pod koberec s tým, že ide len o individuálne excesy. Táto skupina zastáva názor, že to, čo na Ukrajine vidíme, je dôsledkom potichu schválenej, ale agresívne presadzovanej ukrajinskej vládnej politiky.
Castel pripomína, že na legislatívnej úrovni ukrajinský štát jasne uviedol, ako sa na otázku odvodov a mobilizácie pozerá. „Nové zákony, respektíve novelizácie zákonov, dramaticky rozšírili právomoci dôstojníkov odvodových oddelení a uložili prísne tresty tým, ktorí sa bránia alebo nespolupracujú s úradmi. Právomoci udelené odvodovým oddeleniam často pošliapávajú najzákladnejšie ľudské práva ako aj kontrolné mechanizmy váh a protiváh zakotvené v zákone. Toto všetko sa deje pod rúškom národnej obrany a vojnového stavu,“ píše bezpečnostný analytik.
„Keďže sloboda prejavu je právo, ktoré umožňuje uplatňovanie všetkých ostatných slobôd, ukrajinské úrady sa postarali aj o túto záležitosť. S drakonickou prísnosťou sa na Ukrajine zakročilo voči demonštráciám proti nútenej brannej povinnosti ako zo strany polície, tak aj zo strany nezávislých súdov. Tí, ktorí sa ozvali proti zneužívaniu právomoci a proti excesom vojenských náborárov, boli veľmi rýchlo označení za „ruských propagandistov“ a čelili rôznym právnym retorziám, a to aj vtedy, ak boli oddanými ukrajinskými vlastencami. Podobne sa zaobchádzalo aj s odopieračmi vojenskej služby z dôvodu svedomia, s pacifistami a s ďalšími individuálnymi alebo kolektívnymi odporcami vojny,“ hovorí Castel.
Vo všeobecnosti sa dá povedať, že ukrajinský štát využil všetky dostupné nástroje na umlčanie akýchkoľvek kritických alebo disonantných hlasov.
„Ak niekto hľadá ďalšie dôkazy o tom, že to, čo vidíme, je výsledkom premyslenej a koordinovanej vládnej direktívy, nech preskúma spôsob, akým ukrajinské úrady riešili excesy, ktoré sa dostali na svetlo sveta a vyvolali pobúrenie verejnosti. Vládne hlasné trúby urobili všetko pre to, aby tieto prípady relativizovali a bagatelizovali, namiesto toho, aby proces vyšetrovania a vyvodzovania zodpovednosti sprehľadnili,“ kritizoval bezpečnostný expert.
Odborník upozorňuje, že podozriví z rôznych atrocít sa vo väčšine prípadov nemuseli zodpovedať za svoje činy pred súdom, ale čelili internému disciplinárnemu konaniu. „Dôstojníci odvodových oddelení, ktorí boli odvolaní z funkcie, sa zvyčajne ocitli v zákopoch nie kvôli krutostiam, ktoré spáchali, ale pre obvinenia z korupcie,“ podotkol tiež Castel.
Podľa odborníka spôsob vykonávania razií a modus operandi zneužívaní (abúzus) vykazuje rovnaký vzorec v rôznych častiach Ukrajiny, čo naznačuje, že ide o centrálne schválenú a riadenú sériu akcií, a nie o izolované, lokálne zneužívanie právomocí vojenskými náborármi. Navyše, na niektorých miestach excesy a zneužívanie právomocí pokračovali aj po tom, ako boli niektorí, obzvlášť krutí náborári, ktorí boli z tohto dôvodu pre štátnu moc „povýšení“ do statusu neprijateľných, odvolaní zo svojich funkcií.
Ešte závažnejšia je skutočnosť, že skrývajúc sa za vyhlásenie výnimočného stavu, okrem zneužívania nútenej brannej povinnosti, vidíme postupnú demontáž demokracie, umlčiavanie politickej opozície a disonantných hlasov opozičných médií.
Menované javy preto nemožno podľa bezpečnostného experta vysvetliť len lacnými výhovorkami o osobnej prehnanej horlivosti náborárov, alebo zaradiť ich medzi individuálne policajné excesy. Je totiž evidentné, že atrocity spáchané na Ukrajine v kontexte nútenej brannej povinnosti sú len jednou z častí všeobecnej ukrajinskej politickej línie.
Robert C. Castel si v závere svojho komentára položil niekoľko ďalších otázok na zamyslenie:
- Koľko právoplatných rozsudkov bolo vynesených na nezávislých ukrajinských súdoch proti páchateľom rôznych krutostí a atrocít počas násilných odvodov? Nateraz totiž nie sú známe žiadne takéto rozsudky (ak niekto také pozná, nech sa ozve).
- Niet pochýb o tom, že klásť odpor dôstojníkovi z odvodového oddelenia alebo policajtom, ktorí ho sprevádzajú, je trestný čin. Súbežne s tým si však vieme predstaviť to, že by sa hoci len v polofunkčnej demokracii použila takáto, často smrteľná forma násilia proti osobe, ktorá nie je nebezpečným páchateľom?
- Neuposlúchnutie predvolania je jednoznačne trestný čin, ale nemáme vedomosť o tom, že by ukrajinskí zákonodarcovia uložili páchateľom trest smrti. Preto si položme otázku, či je predstaviteľné hoci len v polofunkčnej demokracii to, že niekoho, kto neuposlúchne policajné predvolanie, strelia do chrbta pri rieke Tisa?
- A na záver. Pokiaľ ide o masaker v Buči, akceptoval by svet ako argument to, že čo sme tam videli, nebola oficiálna politika ruskej vlády, ale výsledok individuálneho excesu? Koľko ľudí prišlo o život v Buči a koľko ich prišlo o život pri úteku pred násilnými odvodmi na Ukrajine?
