Patríte medzi „tých, čo všetko zvládnu“? V práci uhasíte každý problém, doma nesiete na pleciach pohodu rodiny, priateľom ste oporou na telefóne aj o druhej ráno. Ľudia sa na vás môžu vždy obrátiť, no vaša duša pritom trpí. Nie preto, že by ste nemali dosť sily, ale preto, že neviete prestať zachraňovať.
Tento vzorec sa nazýva záchranársky komplex. Nie je to láskavosť ani obyčajná ochota pomôcť, ale kompulzívna, často nevedomá potreba držať druhých nad vodou, aj keď sa sami topíme.
Fenomén zlatej klietky: Prečo sú bohatí ľudia a celebrity často nešťastní, hoci majú všetko?
„V psychodynamickom chápaní ide často o obranný mechanizmus – spôsob, ako si človek udržiava sebaobraz hodnoty tým, že je ‘potrebný’ alebo ‘užitočný’,“ hovorí psychodynamická terapeutka Mgr. Zuzana Sidorová.
V rozhovore vysvetľuje, ako sa tento vzorec u nás formuje už v detstve a prečo je tak ťažké povedať „nie“ bez pocitu viny.
Čo je to „záchranársky komplex“ a ako sa dá rozoznať u seba či u našich blízkych?
Záchranársky komplex je dlhodobý vzorec správania, v ktorom človek preberá nadmernú zodpovednosť za druhých, často na úkor seba. Nejde o empatiu či ochotu pomôcť, ale o kompulzívnu potrebu zachraňovať, ktorá býva poháňaná nevedomou úzkosťou alebo pocitom viny.
V psychodynamickom chápaní ide často o obranný mechanizmus – spôsob, ako si človek udržiava sebaobraz hodnoty tým, že je „potrebný“ alebo „užitočný“. Táto potreba môže byť zakorenená v ranom zážitku podmieneného prijatia – teda lásky, ktorú si bolo treba zaslúžiť.
Ako sa to prejavuje?
Cítite vinu, keď niekomu nepomôžete. Preberáte problémy iných, aj keď o pomoc nepožiadali. Vaša hodnota sa viaže na to, ako veľmi ste „užitoční“. Vyčerpávate sa v mene druhých a necítite, že máte nárok na opateru.
Ako správne komunikovať, aby sme zlepšili svoje vzťahy s partnerom, v práci, s deťmi a rodičmi? - ROZHOVOR
Z praxe: Klientka starajúca sa o chorú matku od puberty sa po jej smrti nevedela prestať starať – „adoptovala“ si kolegyňu, susedku, neskôr partnera. V terapii si uvedomila, že jej starostlivosť bola spôsob, ako necítiť opustenie: „Kým som niekomu potrebná, nie som sama“.
Prečo niektorí ľudia nevedia postaviť seba na prvé miesto a vždy riešia najprv druhých, aj keď ich to ničí? Kde to vzniká?
Tento vzorec správania má často korene v detskej adaptácii na náročné rodinné prostredie. Ak bolo dieťa emocionálne zanedbávané alebo zodpovedné za pohodu dospelých (napr. pri chorom rodičovi), mohlo si vybudovať tzv. nadmerne prispôsobenú identitu: „Aby som bol milovaný, musím sa obetovať“. Psychodynamicky ide o tzv. introjekciu – dieťa si osvojí správanie a postoje dospelých ako svoje vlastné. Pomáha to prežiť, no v dospelosti sa tento vzorec stáva pascou.
Sú takéto sklony častejšie u žien, alebo to nie je otázka pohlavia?
Aj keď záchranárstvo nie je biologicky podmienené, sociálne očakávania často predurčujú ženy k úlohe starajúcich sa, obetavých a empatických. Kultúrne stereotypy posilňujú predstavu, že dobrá žena „dáva“, zatiaľ čo sebaorientácia sa spája s egoizmom. Muži môžu mať záchranársky komplex tiež. Často sa však prejavuje ako „riešiteľ problémov“ alebo „ochranca“, nie ako emocionálna opatera.
Toxicita ako ideál mužnosti? Influenceri ako Andrew Tate sľubujú mladým mužom rešpekt a ženy
Je rozdiel medzi láskavosťou a záchranárstvom? Kde je tá hranica?
Áno, a je kľúčová. Láskavosť je vedomá a slobodná voľba. Záchranárstvo je reaktívne správanie z úzkosti alebo pocitu viny. Hranicu spoznáme podľa toho, či:
- Pomáham, lebo chcem (láskavosť) alebo pomáham, lebo musím (záchranár).
- Pomoc mi dáva radosť (láskavosť) alebo pomoc ma vyčerpáva (záchranár).
- Rešpektujem hranice druhého (láskavosť) alebo zasahujem, aj keď to druhý nechce (záchranár).
Aký má tento stav dlhodobý dopad na psychiku človeka, ktorý stále potláča svoje potreby?
Dlhodobé potláčanie vlastných potrieb vedie k psychickému a fyzickému vyčerpaniu (burnoutu), chronickej nespokojnosti, depresívnym stavom a psychosomatickým ťažkostiam. Potláčaná agresivita a frustrácia sa môžu prejaviť ako podráždenosť, cynizmus či izolácia. Zo psychodynamického hľadiska ide o odpojenie od autentického self – človek stratí kontakt so svojimi túžbami, nevie, čo chce, len čo sa „má“ a „musí“.
Prečo máme výčitky, keď si dovolíme povedať „nie“ alebo doprajeme čas sebe a tomu, čo nám robí radosť?
Výčitky sú prejavom vnútorného konfliktu medzi superegom a egom. Superego je vnútorný kritik – hlas, ktorý reprezentuje internalizované (zvnútornené) požiadavky rodičov a spoločnosti. Hovorí: „Buď dobrý, obetuj sa, nesklam!” Keď ego (naše vedomé Ja) povie „nie“, superego to vníma ako zradu. Výčitky znamenajú trest.
Ako môže človek začať „liečiť“ túto potrebu všetkých zachraňovať?
Liečba začína sebareflexiou a uvedomením si motivácií, ktoré vedú k záchranárstvu. V psychodynamickej terapii sa skúma, kto vo vás potrebuje zachrániť koho. Niekedy ide o opakovaný pokus napraviť neuzdravený vzťah z minulosti – často s rodičom.
Psychologička o dospelých priateľstvách: Prečo sa po 30-ke tak ťažko nadväzujú a ľahko strácajú? - ROZHOVOR
Je celkom prirodzené, že zmena, hoci aj pozitívna, v nás vyvoláva vnútorný odpor. V psychodynamickej terapii hovoríme o ambivalencii – vnútornom rozpore medzi túžbou po zmene a obavou z nej.
Ako píše Nancy McWilliams: „Zmena, aj keď je zjavne prospešná, znamená stratu známeho.” Často sa objavuje obranný mechanizmus záchrany, teda snaha zachrániť „starý poriadok“, napríklad tým, že sa ospravedlňujeme („Taká som proste vždy bola“), zľahčujeme situáciu („Nie je to až také zlé“) alebo hľadáme vinu mimo seba („Oni ma do toho tlačia“). Tieto reakcie nemajú byť zámerne škodlivé – ide o regresívnu obranu voči úzkosti z neistoty.
Viete uviesť príklad z praxe?
Napríklad klientka, ktorá dlhodobo znášala neuspokojivý vzťah, začala uvažovať o rozchode. No hneď na ďalšom sedení rozprávala, ako je jej partner predsa len „dobrý človek“ a že by mu „bolo veľmi ťažko“. V skutočnosti však nehovorila o ňom, ale o vlastnej projekcii. Jej vnútorné dieťa sa obávalo, že stratí oporu, hoc aj nefunkčnú.
Terapia jej pomohla odlíšiť, čo cíti ako žena dnes a čo cíti jej zranená časť.Psychodynamická práca nehodnotí, skôr rozpoznáva nesúlad medzi vedomým zámerom a nevedomým odporom. Zmena nie je otázkou sily vôle, ale porozumenia. Keď rozumieme, čo nás „zachraňuje“, vieme si zvoliť, či tú záchranu naozaj ešte potrebujeme.
Aj kroky späť sú súčasťou cesty vpred. Ak vnímate, že sa „vraciate späť“, skúste sa opýtať: „Koho alebo čo som sa práve snažil/a zachrániť?“ Možno v tom objavíte hlboký príbeh, ktorý čaká na prijatie, nie na posúdenie.Kroky k zmene: Všimnite si, kedy pomáhate z úzkosti, nie z radosti.Skúste povedať „nie“ v malých veciach. Učte sa vnímať, že aj vy máte hodnotu – aj bez výkonu alebo obety.
Dá sa byť empatický a láskavý a zároveň mať pevné a zdravé hranice? Ako to vyzerá v praxi?
Áno, práve zrelá empatia obsahuje hranice. Empatia bez hraníc je zaplavenie. Empatia s hranicami je prítomnosť, pričom empatia je schopnosť rozpoznať, pochopiť a zdieľať emocionálny stav inej osoby a človek si dokáže predstaviť, ako sa cíti ten druhý („vžiť sa do jeho kože“), avšak zároveň si uvedomuje rozdiel medzi sebou a tým druhým – kognitívne zložky empatie (schopnosť porozumieť tomu, čo druhý cíti alebo si myslí) a afektívne zložky empatie (schopnosť emocionálne rezonovať s prežívaním druhého človeka).
Žiarlivosť: Emócia, ktorá môže ničiť alebo varovať
Z praxe: Klient povedal kolegovi: „Vidím, že máš ťažký deň. Je mi to ľúto. Teraz však potrebujem dokončiť svoju prácu. Môžeme sa porozprávať zajtra?“ – súcit aj hranica, bez viny.
Ako môže okolie (partner, deti, kolegovia) zneužiť našu tendenciu neustále pomáhať? Aké bývajú reakcie, keď sa takýto záchranca začne liečiť a uprednostňovať seba?
Okolie si často zvykne na náš „servis“. Keď sa začneme meniť, môže nastať odpor, hnev, pasívna agresia. Ide o odpor k strate výhod, nie o reálnu zradu z vašej strany.Psychodynamicky ide o zmenu v interpersonálnom poli – naše nové Ja narúša rovnováhu, ktorú si iní zvykli využívať.
Ako vysvetliť okoliu, že potrebujem pauzu alebo niečo nechcem robiť bez toho, aby to vyznelo ako výčitka alebo útok?
Použite ja-výroky a emocionálne zdieľanie bez obviňovania.Napríklad: „Cítim sa unavená a potrebujem si dopriať čas pre seba. Viem, že by som ti tým mohla chýbať, ale teraz je pre mňa dôležité načerpať silu.“ V terapii učíme, že autentická komunikácia je zároveň úprimná aj citlivá. Hranice nemusia byť tvrdé, môžu byť láskavé, ak sú vedené zo spojenia so sebou, nie zo vzdoru.
