BRATISLAVA 9. novembra 2017 (WBN/PR) – Nájdi pravdu skôr, ako nájdu teba. A zabijú ťa!
„Nomád je výbušný špionážny triler,“ napísal Sundy Times. Pre všetkých milovníkov nadupaných akčných sérií ako je Homeland, 24, alebo Jason Bourne.
Inteligentný, sympatický a predovšetkým uveriteľný hrdina čelí dôveryhodnej hrozbe. Pripravte sa na šialenú adrenalínovú jazdu, ktorá vás vtiahne ako tornádo.
Marc Dane je agent britskej tajnej služby MI6. Jeho tím niekto vláka do pasce a všetci vrátane jeho priateľky Samanthy zahynú. Tá mu však ešte pred smrťou stihla povedať, že v MI6 je zradca, ktorému boli na stope.
Napriek tomu všetky indície ukazujú, že páchateľom útoku bol práve Marc. Je obvinený z vlastizrady a v snahe očistiť svoje meno a zachrániť si život musí sa dať na útek. Po čase zistí, že korupcia prerastá aj do ďalších tajných zložiek. Už nemá komu dôverovať, ani na koho sa obrátiť o pomoc.
A vtedy mu cestu skríži Lucy Keyesová, bývalá príslušníčka amerického námorníctva, ktorá vie, čo znamená byť outsiderom. Spoločne sa snažia získať čo najviac dôkazov a informácií, pretože je viac než isté, že za všetkým stoja záujmy rôznych organizácií a skupín a honba za ziskmi pochádzajúcimi z nelegálnej činnosti. Podporu nájdu u Ekka Solomona, vlastníka veľmi vplyvnej spoločnosti Rubicon Group, pre ktorého Lucy pracuje.
Lenže to všetko je len začiatok…
Pozrite si trailer na triler Nomád:
James Swallow je britský spisovateľ a scenárista, bývalý novinár. Za 15 rokov z jeho tvorivej dielne vyšlo 45 veľmi originálnych kníh a viacdielnych románov, množstvo krátkych poviedok, audiodrám a videohier.
Za kritikmi vysoko hodnotenú videohru Deus ex: Human Revolution, ktorá dosiahla vyše dvojmiliónový predaj, bol získal cenu Britskej akadémie filmového a televízneho umenia (BAFTA).
Tri razy bol ocenený ako bestsellerový autor New York Times.
Začítajte sa do špionážneho trileru Nomád:
Prvá kapitola
Deň sa chýlil ku koncu, ale dusivá horúčava nepoľavovala. Barcelona sa mihala ako prelud, z úzkych uličiek sa k bezoblačnej oblohe tlačil rozpálený vzduch. Pasco si pri chôdzi zrolovaným výtlačkom novín El Periódico mimovoľne vyťukával na seržantských výložkách nezmyselný rytmus. Nevšímal si, že sa mu na širokánsky hrudník lepí košeľa uniformy. Pasco bol syn tohto mesta, jeho štvrtá generácia, a na katalánskom slnku vyrástol. Svedčila o tom aj jeho unavená tvár pripomínajúca vyšúchaný pergamen.
Ani si veľmi nemusel raziť cestu hlúčikmi turistov a miestnych. Väčšinu práce zaňho obstarala uniforma. Svetlomodrá košeľa katalánskej Mossos d’Esquadra a čiapka s červeným prúžkom mu na rušnej ulici vytýčili takmer rovnú cestu vpred. Teraz, keď slnko zapadlo za strechy, sa zo siesty preberali prví pôžitkári a chystali sa hýriť. Pridávali sa k nim bledí Nemci a ešte bledší Briti, ktorí si nestihli vypestovať odolnosť proti horúčave a boli vďační za tienisté terasy v tejto časti Ciutat Vella. Iste sa medzi nich zamiešali aj drobné kriminálne živly – vreckári a príležitostní zlodejíčkovia. Do tohto kúta Ciutat Vella sa ich však vďaka pôsobivej hranatej budove policajnej stanice na ulici Nou de la Rambla zatúlalo len zopár. Na nevábnej budove postavenej z ťažkého bieleho kameňa a modrých zrkadlových skiel sa podpísala modernistický štýl, ktorý v posledných dekádach ovládol mesto.
Pasco prešiel nádvorím policajnej stanice, a keď míňal oproti kráčajúceho Enriqueho, policajti na seba kývli.
Enrique ukázal na noviny. „Nazdar. Dnes si ju vylúštil?“ spýtal sa s úsmevom, pri ktorom odhalil zuby zažltnuté od tabaku.
Pasco hrdo roztvoril noviny. Bol to ich malý rituál, ktorý opakovali raz za týždeň, keď v novinách vychádzala krížovka. Podal ich Enriquemu, aby sa presvedčil, že dôkladnou rukou vyplnil každé políčko.
Mladší policajt sa zamračil, z čoho Pasco vytušil, že jeho kolega krížovku nevylúštil, a to podľa pravidiel ich súťaže znamenalo, že mu Enrique bude musieť kúpiť škatuľku kvalitných cigariek.
„Zrazu ti to nejako ide,“ prehodil Enrique s neskrývanou dávkou podozrievavosti.
Pasco mykol plecom. „To ten horúci vzduch. Lepšie mi z neho zapaľuje.“
Enrique sa zachmúril ešte viac. „Ak ťa prichytím pri podvádzaní, nájdeš si na stole mačacie hovná.“ Porazenecky sa usmial a pokračoval v ceste.
Pasco si odfrkol. Čoskoro, tak o týždeň o dva, až výhrami vyrovná Enriqueho náskok, prezradí mu svoje tajomstvo. Bol to narodeninový darček od vnuka, elektronická hračka, ktorá v sebe skrývala všemožné mená, adresy, dátumy narodenia a telefónne čísla. Tá múdra mašinka bola prepchaná obrovskou knižnicou slov a fráz v rôznych jazykoch, čo sa Pascovi neraz hodilo, keď pomáhal zahraničným turistom. Obsahovala aj slovník, pomocou ktorého ste ľahko našli celé slovo, keď ste z neho poznali len zopár písmen.
Pri spomienke na vnuka sa v myšlienkach dostal aj k synovi a pichli ho výčitky. Včera mu mal zatelefonovať, lenže zopár chlapov si po šichte zašlo do miestneho baru, takže večer strávil s kolegami a ich trochu hrubým, ale nákazlivým vtipkovaním.
Pasco si vzdychol. Syn mal oňho obavy, odkedy bola jeho matka s anjelmi. Papa, chlap ako ty by nemal robiť pochôdzkara, vravieval. To je robota pre chlapov v mojom veku, nie pre teba. Požiadaj, aby ti dali prácu v kancelárii.
Kancelária; už pri tej predstave Pascovi zovrelo srdce. Toto mesto miloval, akoby mu patrilo, a keby sa naň mal dívať každý boží deň spoza kancelárskeho stola… Jeho syn nechápal, že také čosi by preňho znamenalo pomalú smrť, pomalú a bolestivú, ako rakovina, ktorá si vzala jeho krásnu Rosu.
Keď cez zasklené dvere vošiel do vstupnej haly, zalial ho monotónny šum rozhovorov a kancelárskeho ruchu. Prešiel cez rám detektora kovov a neprítomne kývol službukonajúcemu policajtovi pri pípajúcom skeneri. Ten mu pokynul hlavou, aby pokračoval.
Pasco si zložil čiapku a pokúsil sa vyhnať z hlavy myšlienky na rodinu. Musel čeliť väčším problémom. Občas sa mu zdalo, akoby jeho syn bol z inej planéty, keď toľko rečnil o globálnom otepľovaní, ktoré spôsobilo tieto vražedné letné horúčavy, o škandáloch boháčov a o ľuďoch v cudzích krajinách, ktorí sa navzájom zabíjali z dôvodov, ktoré Pascovi nešli do hlavy.
Vzdychol. Preto si už nekupoval noviny kvôli správam. Boli príliš depresívne. Teraz už ho zaujímala len krížovka a nič iné.
Vtom si všimol toho chlapca a v duchu sa vyhrešil, že sa tak pohrúžil do vlastných myšlienok. To nesmel byť dôvod, aby poľavil v pozornosti.
Mladík mohol mať čosi pred dvadsiatkou, presný vek sa ťažko odhadoval, pretože bol bledý v tvári. Bol zachmúrený a v tmavých očiach sa mu zračili obavy. Spod svetlohnedej šiltovky mu vykúkali čierne kučery, na sebe mal tuctovú džogingovú súpravu farby rozoranej zeme. Kráčal, akoby mu tenisky boli primalé, neistými krokmi smeroval k recepčnému stolu, kde sedel vedúci zmeny a čosi vrčal na jedného z kolegov.
Mladík si všimol, že Pasco naňho upiera zrak, a striaslo ho, akoby doňho udrel blesk. Až teraz si ho seržant poriadne obzrel. Lial sa z neho pot a na krku mal pás modrín.
Pasca však zaujali jeho oči. Tínedžer mal smrteľne vážny pohľad, tak sa vedia dívať len mladí muži. Pripomenul mu syna a vnuka.
Mladík naňho zažmurkal ako sova, akoby sa mu chystal čosi povedať, no vtom sa mu podlomili nohy a tvrdo pristál na dlážke. Ľudia v hale sa otočili smerom k zdroju hluku a civeli na bezvládne telo.
Pasco okamžite priskočil k tínedžerovi a kľakol si k nemu. Vyzeral chorý, nie však ako feťák s abstinenčnými príznakmi počas odvykačky, ale ako človek trpiaci vážnou chorobou, ktorá ho pomaly rozožiera. „Si v poriadku, chlapče?“ spýtal sa ho. „Čo ti je? Potrebuješ lekára?“
Z mladíkovho pohľadu Pasco pochopil, že nerozumie po španielsky ani slovo. Časť mozgu – vytrénovaná, sústredená časť ostrieľaného policajta – už vyhodnocovala, ako tento prípad zaradiť do formulára a vykázať v dennom hlásení. „Odkiaľ si?“ spýtal sa ho bezmyšlienkovito. Mĺkvy tínedžer naňho upieral vážny pohľad.
Seržant zdvihol oči, rozhliadol sa a vďaka výraznej žlto-oranžovej záchranárskej bunde objavil známu tvár. „Noya!“ zakričal, dievča však už mierilo k nemu so záchranárskym kufríkom v ruke.
Noya bola na stanici pravidelným návštevníkom. Útle katalánske dievča jazdilo so sanitkou miestnej nemocnice, a keď sa na stanici niečo prihodilo, ako prvá často zareagovala práve jej posádka. Na rozdiel od viacerých kolegov ju mal Pasco rád. Bola síce strohá a rázna, ale svoje remeslo ovládala dokonale.
„Pomôžte mi dostať ho na lavičku,“ zavelila. Spoločnými silami mladíkovi pomohli dotackať sa k drevenej lavičke. Bola obsadená, ale záchranárka zakričala na sediacich ľudí, aby ju uvoľnili. Keď sa rozpŕchli, Pasco chlapca uložil.
Zmenil sa mu dych, teraz ako vystrašené zviera prerývane nasával vzduch.
Ľudia vo vstupnej hale si všimli, čo sa deje, a hluk stíchol. Rozhovory o malých každodenných drámach ustúpili pozorovaniu v priamom prenose. Niektorí podišli bližšie, aby lepšie videli.
Noya si lúskaním prstami vynucovala mladíkovu pozornosť. „Hej! Počuješ ma?“
„Podľa mňa ti nerozumie,“ upozornil ju Pasco.
Pritlačila prsty pacientovi na krk, aby mu odmerala tep. „Nie je to úpal,“ zhodnotila.
Načiahla s k zipsu bundy, no mladíkova ruka bleskovo vystrelila a zabránila jej v pohybe. V očiach sa mu objavila nová emócia: strach. Pokúsil sa prehovoriť, z úst sa mu však vydral len suchý ston.
„Musím sa ti dostať k hrudníku,“ oznámila Noya chladne a zamávala mu pred očami stetoskopom. „Popočúvať ťa.“ Hovorila nahlas a s dôrazom na každom slove, akoby sa rozprávala s dieťaťom.
Mladík pozrel ponad jej plece na Pasca a opäť sa pokúsil čosi povedať. Oblizol si suché pery a horko-ťažko zo seba vytlačil jediné slovo, no aj to ho zjavne stálo mnoho námahy.
Seržant zachytil len časť slova a zvedavo sa sklonil. Chlapec sa ho pokúsil zopakovať a tentoraz Pasco počul šepot jasne.
„Šahíd.“
Nič mu to nehovorilo. Zvraštil čelo.
„Ustúpte,“ zagánila Noya na Pasca. „Netlačte sa na mňa.“ Opäť sa pokúsila mladíkovi rozopnúť zips na bunde, no ten sa opäť vzpieral. „Na toto nemám čas,“ zahriakla ho záchranárka a z vrecka vybrala nástroj v krikľavo oranžovom plastovom puzdre. Bola to záchranárska pomôcka, ktorá sa zvyčajne používa na rozrezávanie bezpečnostných pásov zakliesnených obetí pri dopravných nehodách, Noya s ňou však vedela narábať ako chirurg so skalpelom a jediným pohybom rozrezala bundu od goliera nadol.
Pasco urobil, čo žiadala, ustúpil o jeden-dva kroky a doprial jej priestor, aby mohla pracovať. Cez halu sa blížil jej parťák, vycivený chlapec z Portugalska, so skladacím nosidlami v ruke. Mladík zopakoval slovo, načo Pasco vybral z vrecka narodeninový darček, ťukol na ikonu aplikácie Prekladač a do štrbiny mikrofónu čo najvernejšie zopakoval, čo počul.
Bez preháňania možno povedať, že Džadídova izba bola tým najluxusnejším priestorom, v akom sa kedy ocitol. Manažérsky apartmán na najvyššom poschodí hotela Hilton mu bol cudzí, no ťažko by vedel vysvetliť prečo. Nerád by o tom hovoril iným ľuďom, bál sa totiž, že by im to pripadalo smiešne a mohli by ho považovať za vidiečana či zápecníka. Nepáčilo sa mu, keď ho považovali za menejcenného.
Do apartmánu by sa bez problémov pomestila chatrč zo slumu v Džidde, kde vyrástol. V prvú noc nevedel zaspať v obrovskej mäkkej posteli, mátala ho nočná mora, že sa stratil v rozľahlom prázdnom priestore. Vzal si preto periny a ustlal si v závetrí dlhej pohovky, kde naňho nebolo vidieť od vchodu. Toto provizórne lôžko mu už poslúžilo aj lepšie.
Džadíd sa napil vody a zamieril k obrovskému oknu siahajúcemu od podlahy po strop. Videlo sa mu nesprávne, že toľko priestoru má slúžiť potrebám jediného človeka. Akoby sa tým porušoval nejaký zákon. Bolo to plytvanie. Napokon, bolo to západniarske.
Pri otvorenom okne sa cítil oveľa lepšie. Na oblohe už visel mesiac a v celej Barcelone od Diagonal Mar až do centra mesta sa postupne rozsvecovali svetlá. Z hĺbky šestnástich poschodí k nemu doliehali zvuky z reštauračných terás v nákupnom centre oproti, kde sa začínal podvečerný ruch.
Sadol si ku konferenčnému stolíku, zapálil si jednu z českých cigariet, ktoré predstavovali jeho jedinú neresť, a výdatne si potiahol. Než vyfúkol kúdol modrého dymu, hodil zápalku do popolníka.
Vedľa popolníka ležal kompaktný, ale silný ďalekohľad značky Bushnell, bezdrôtové slúchadlá a plochá, lesklá obrazovka smartfónu. Džadíd jedným prstom pritlačil okraj telefónu a lenivo ním na mieste krútil dokola. Aj keď ten prístroj navonok vyzeral ako iné smartfóny, podstúpil zásadné úpravy. Máločo z pôvodného obsahu pod obalom z brúseného hliníka zostalo na mieste. Džadíd sa na technológiu stále díval s podozrením, ale múdrejší ľudia ako on mu povedali, že smartfón môže bez obáv používať, a mal dosť rozumu, aby o tom nepochyboval.
Mobil zabzučal a Džadíd prekvapene žmurkol. Zahasil cigaretu, za pravé ucho si zavesil oblý držiak slúchadla a ťukol na displej. Okamžite sa na ňom rozžiarilo množstvo farebných ikon a oscilátor ukazujúci stúpanie a klesanie vlnového signálu.
V uchu začul zvučný hlas. „Sledujem to.“ Chadírove slová boli zreteľné a jasné, takmer akoby postával Džadídovi pri pleci. Iba šum v pozadí prezrádzal, že muž na opačnom konci linky je tisícky kilometrov ďaleko. Jeho hlas doliehal k Džadídovi s nepatrným oneskorením, čo bezpochyby bolo dôsledkom komplikovanej cesty pokútneho telefonátu okolo zemegule, cez satelity a šifrovacie filtre na oboch koncoch spojenia.
Džadíd prikývol. „Bude to každú chvíľu.“ Siahol po ďalekohľade a skúmal strechy. Čoskoro našiel, čo hľadal, pozrel sa na displej smartfónu a opatrne ťukol na jednu z ikon. Otvorilo sa okno s časovačom a Džadíd pozoroval, ako čísla pomaly smerujú k nule. Na to isté sa v rovnakej chvíli pozeral aj Chadír.
Časovač dospel k dvom minútam a červeno blikol. „Stodvadsať sekúnd,“ zašomral hlas. „Sme odhodlaní.“
Džadíd sa zľahka usmial. „Bolo to niekedy inak?“
Chadír sa neunúval to komentovať. „Vyskytli sa pred nasadením nejaké ťažkosti?“
Džadíd spustil pohľad na svoje prsty na pravej ruke. Hánky mal ešte vždy červenkasté a zapálené. Obkrútil si okolo nich modlitebné koráliky misbaha, ktoré mu poslúžili ako boxer, a tak si vynútil poslušnosť. „Nie,“ zaklamal. Keď zavládlo ticho, neochotne upravil svoju odpoveď. „Nič podstatné.“
Ak to zaváhanie Chadír zaregistroval, nedal to najavo. „Cením si, že na to dohliadaš osobne,“ povedal. „Chápeš, že na mieste potrebujem ako svedka dôveryhodné oči?“
„Samozrejme.“ Faktom bolo, že touto úlohou mohol Chadír poveriť množstvo mužov, ktorí by v prípade neúspechu nanajvýš ochotne vzali vinu na seba, lenže táto práca bola príliš dôležitá, aby ju dostali nižšie kádre. „Odchod som si zariadil.“ Džadíd vopred zaplatil za ubytovanie aj na ďalšiu noc, ale na odchod sa chystal už o… Pozrel na smartfón. Už len šesťdesiat sekúnd. Opäť si k očiam priložil ďalekohľad a vyhľadal objekt svojho záujmu. „Američania by to nazvali okamihom pravdy,“ prehodil, akoby pre seba.
„Aké priliehavé,“ poznamenal Chadír.
Milan Buno, literárny publicista