Zvedavý bádateľ Steve Boggan vždy túžil vedieť, ako vyzerá život 10-dolárovej bankovky a z akých rúk do akých počas svojho života putuje. A tak sa britský autor vydal na neobyčajnú cestu naprieč USA, počas ktorej jeden mesiac sledoval „život“ tej istej bankovky. Za každou transakciou sa skrýval príbeh, ktorý sa autor rozhodol spracovať v knihe Follow the Money: A Month in the Life of a Ten-Dollar Bill (Najsleduj peniaze: Mesiac v živote 10-dolárovej bankovky).
„Pred dvoma dňami som bol v Kansase, včera v Somewhere-ville, Missouri a dnes … musí to byť Hot Springs, Arkansas – miesto, kde vyrastal Bill Clinton. Nie prvýkrát za posledných pár dní sa sám seba pýtam: Čo do pekla robím?“ píše Steve o „najzvláštnejšom a najlepšom čase svojho života“.
Spisovateľ zobral do rúk bankovku so sériovým číslom IA74407937A, zbalil kufre a vydal sa na cestu, ktorá ho počas 30 dní previedla cez takmer 6000 km dlhú trasu od Great Plains, cez Kansas, Missouri, Arkansas, Illinois, Indianu a Michigan. Steve pri tom na ceste spoznal farmárov, vodičov kamiónov, hudobníkov, misionárov, bankárov, zdravotné sestry, vojnových veteránov, čašníkov, automechanikov, poľovníkov a ďalších ľudí, ktorí ho na chvíľu prijali do svojho života, ponúkli mu jedlo, nocľah a kúsky svojich životných príbehov. „Podelili sa so mnou o svoje nádeje, porozprávali mi o svojich najväčších obavách v krajine postihnutej ekonomickou krízou a uzemnenou politickými bojmi. Rozosmiali ma, rozplakali ma, opili ma alkoholom i nadšením a starali sa o mňa dlhšie, než bolo potrebné – z čistej dobrosrdečnosti,“ prezradil spisovateľ.
Predtým ako sa vybral na cestu, musel vymyslieť, ako nestratiť bankovku z dohľadu pri transakciách medzi ľuďmi. Jediný spôsob, aký mu prišiel na um, bola prosba – pri každom presune bankovky do ďalších rúk nových majiteľov bankovky požiadal, či by sa mohli zúčastniť na jeho zvláštnom experimente. „Na moje prekvapenie a nekonečnú radosť všetci povedali áno,“ tešil sa Steve.
Svoju cestu začal v „geograficky mŕtvom“ centre kontinentu – v meste menom Lebanon, štát Kansas. Tu objavil malú kaplnku, do ktorej pred štyrmi rokmi niekto vrazil autom a úplne ju zničil. Miestny obyvateľ Rick Chapin sa ju rozhodol opraviť na vlastné náklady, a tak jeho bankovka putovala do Rickových rúk. Rick Steveovi porozprával, ako mesto za posledných desať rokov chátra a počet obyvateľov sa zmenšuje. Spisovateľ tu pár dní pracoval na obilnom poli a dozvedel sa aj o obavách miestnych: „Naozaj neviem, kde sa zrodí ďalšia generácia farmárov.“
Bankovka ďalej putovala do rúk žene, ktorá upratovala domy v dražbe, mužovi na predmestí St. Louis, ktorý pracoval ako investičný poradca, pokračovala cez Detroit – kedysi centrum obchodu a priemyslu, ktorého centrum sa stále prerieďuje. Bohatí belosi sa sťahujú na predmestia, černosi sa naopak sústreďujú v čoraz vyľudnenejšom centre. Veľa ľudí sa tu preto obracia k viere, a tak najbližšími majiteľmi bankovky sa stali misionári, ktorí sa zhodli, že vzťah k viere v Boha je v USA iný ako v Európe.
„Stretol som Židov, ktorí mi porozprávali o ich spôsobe života, veteránov vietnamskej vojny, ktorí sa sťažovali na to, ako boli prijatí po návrate v 70. rokoch a pracovníkov, ktorí mali strach zo straty práce a živobytia. Nebolo to však len o biede a trápení. Boli tu nádherné lúky, bluesové kapely v Arkansase, u ktorých bankovka zostala, kým som si nepozrel ich koncert s gagmi,“ uviedol Steve.
Spisovateľ stretol aj stavebníkov, ktorí renovovali centrum pre americký futbalový tím a ďalších zaujímavých ľudí. „Cestoval som po USA veľakrát predtým, ale vždy na zákazku, vždy som sa ponáhľal z miesta na miesto po medzištátnych diaľniciach a až bankovka ma zaviedla mimo hlavných ciest a objavil som skutočnú Ameriku,“ opísal svoje nadšenie.
„Naše názory na USA sú formované na základe informácií z Hollywoodu a z Americkej spoločnosti pre zahraničnú politiku, ktorá nás často vťahuje do konfliktov. Veľa Američanov sa však v týchto obrazoch nevidí. Namiesto toho som našiel teplo a priateľstvo, ktoré som nečakal a ani si ho nezaslúžil – náhoda, ktorú by ste mohli akceptovať po 200 míľach, ale po 3300 míľovej ceste sa to už nedá nazvať náhodou,“ uviedol britský spisovateľ, ktorý po ceste zároveň rúcal stereotypy o oboch národnostiach.
Po mesiaci plnom dobrodružstiev a ďalších týždňoch práce za počítačom, sa jeho zážitky dostávajú na poličky kníhkupectiev. „Ak som sa niečo naučil na tejto dlhej a obtiažnej ceste, tak je to skutočnosť, že sa od týchto ľudí máme čo učiť,“ uzavrel spisovateľ.
www.dailymail.co.uk
