MORAVČÍK: Verím v mágiu Vlada Weissa

Na MS 1990 v Taliansku ste v drese Československa odohrali päť zápasov, čiže iba o jeden menej ako majú na konte bývalí vicemajstri sveta vo farbách niekdajšej spoločnej republiky z MS 1934 v Taliansku a 1962 v Čile. Predpokladali ste, že by o dvadsať rokov neskôr vaši nasledovníci mohli hrať na futbalovom svetovom šampionáte v slovenských dresoch?

Keď sme sa rozdeľovali ako štát, tak určite sme chceli nadviazať na úspešnosť československého futbalu. Predsa československý futbal bol úspešný. Dvakrát sme boli vicemajstri sveta, raz majstri Európy, tretí na ME. Československý futbal mal naozaj dobrú úroveň a reprezentácia patrila medzi európsku špičku. My na Slovensku sme však na tú úroveň nenaštartovali, Česi zasa opačne, oni sa v Európe okamžite chytili. Preto sme boli v nevýhode. My sme verili, že sa budeme pohybovať tam, kde sme sa pohybovali pred rozdelením republiky. Bohužiaľ, realita bola iná. A to, že sme postúpili na MS 2010, v to už pomaly asi nikto ani neveril, že sa to niekedy stane. Bolo totiž kuriózne, že vtedy, keď sme verili v postup futbalistov, tak sa to nepodarilo zrealizovať. Teraz, keď sme už prestávali veriť, tak prišiel Vlado Weiss ako bývalý úspešný futbalista a znova zrodil slovenský reprezentačný futbal. Teraz by to chcelo naštartovať správnym smerom aj slovenský klubový futbal. Verím, že sa nám na svetovom šampionáte niečo podarí. Som presvedčený, že tieto MS padnú na úrodnú pôdu.

Keď sme sa stretli pred domácim kvalifikačným zápasom s Českom na jednej reklamnej akcii, vy ste patrili medzi optimistov, ktorí presviedčali ľudí, že na MS 2010 postúpime. Teraz tvrdíte, že ste nie celkom verili, že posledné kroky Slováci zvládnu. Tak ako to vlastne bolo? Verili ste v postup alebo nie?

Tak vtedy to už bolo v takom dobrom nasmerovaní… Už k tomu chýbalo veľmi málo. Lebo aj v minulosti boli okamihy, keď k postupu chýbalo veľmi málo. Dušan Galis hral baráž o postup na MS, čo bolo tiež zaujímavé. Vtedy sme nechali za sebou Rusov. To bol tiež veľmi dobrý výsledok. Bolo obdobie, keď sme za trénera Jozefa Adamca boli v kvalifikačnej skupine po jeseni prví, ale na jar sa to všetko pokafralo. Takže vždy boli nejaké náznaky. Až teraz to vyšlo.

Čím si vysvetľujete skutočnosť, že na majstrovstvách sveta budú Slováci debutovať práve 20 rokov po MS 1990 v Taliansku?

Tým, že k mužstvu prišiel niekto, kto vo futbale niečo dokázal. Vlado Weiss niekde začal a šplhal sa po tom rebríčku kvality stále vyššie a vyššie. Dosiahol na vrchol v Lige majstrov s Petržalkou, s ktorou hral základnú skupinu. Čiže bol to správny človek na správnom mieste. Vlado Weiss je nádej, ktorá nám dodávala ten správny optimizmus. Vedeli sme, že pri kormidle reprezentácie je človek, ktorý má na to, aby to dokázal – a navyše má šťastnú ruku. Lebo trénerstvo je v prvom rade o šťastí. O šťastnej ruke. Vlado ju mal, lebo to dosiahol s Petržalkou. Vlado má veľkú zásluhu na tom, ako to dopadlo. Samozrejme, netreba zabúdať ani na hráčov. Bez nich by to nebolo. Ale tréner je spojivom medzi hráčmi. On ich vedie k tomu, aby v ťažkých krízových momentoch dokázali zabojovať. Tak ako zabojovali s Poliakmi na konci októbrového kvalifikačného zápasu. Na psychiku to bol mimoriadne ťažký zápas. Navyše hral sa na ťažkom teréne a v totálne nefutbalových podmienkach. A mohol sa skončiť všelijako. Tak ako si Poliak šľahol loptu do vlastnej bránky, to isté sme mohli urobiť aj my. Ale neurobili sme to. Dokázali sme vždy v tých krízových momentoch zabrať – a to bola fantázia.

Aké dávate šance našim futbalistom pri ich historickom debute na majstrovstvách sveta?

Verím vo Vladovu mágiu a schopnosť vyťažiť z hráčov maximun. Verím, že dokáže hráčov po fyzickej a mentálnej stránke pripraviť tak, že na MS v JAR vyhrajú prvý zápas. Tým pádom sme na koni. Máme tri body. A tým pádom sa musí triasť Paraguaj, keď nevyhrá prvý zápas, respektíve aj Taliansko, keď sa im nebude v skupine dariť. Keď v ďalších dvoch zápasoch chytíme ešte bod, bude to dobre. Štyri body budú stačiť k tomu, aby sme mali niečo nahraté. Taliani sa tiež môžu obávať o postup. Všetko je predsa možné, nie? Ja verím, že prvým zápasom odštartujeme eufóriu a pohodu. Lebo dobrú pohodu k úspešnému vystúpeniu treba. My sme si ju na MS v Taliansku vytvorili prvou výhrou nad Američanmi 5:1. Po tom zápase sme sa tešili, že príde druhý deň a my môžeme ísť trénovať a hrať. Všetci sme boli v extáze. Boli to nádherné okamihy. Výhra potlačí všetky negatíva. Verím, že Vlado to zvládne. Verím, že realizačný tím je natoľko skúsený a dobrý, že chlapcov pripravia tak, že to dokážu.

V čom pramení a z čoho vychádza vaše presvedčenia a viera, že zverenci Vladimíra Weissa musia v základnej skupine MS prejsť napríklad cez Nový Zéland?

Nechce sa mi veriť, že Nový Zéland bude súper, cez ktorý na MS v JAR neprejdeme. Samozrejme preferujú nepríjemný britský spôsob hry, silový štýl s častými dôraznými osobnými súbojmi. Sú nepríjemný rival, ale hráči Nového Zélandu nemôžu byť predsa lepší ako Miňo Stoch, Marek Hamšík, Stano Šesták – a tak by som mohol pokračovať v menovaní hráčov najmä do ofenzívy. Lebo my musíme s nimi hrať dopredu. Potrebujeme dať gól, aby sme vyhrali. Verím, že súčasní reprezentanti Nový Zéland dajú dolu… Lebo ak by nám problém mal robiť Nový Zéland, tak to by bolo s nami veľmi zle. To nemôže byť pravda.

Trénerstvo je v prvom rade o šťastí. O šťastnej ruke. Vlado ju mal.Ľubomír Moravčík

Ste účastníkom MS. Veľmi dobre viete, aký je to turnaj, o čo sa na ňom hrá. Takže podľa vás, čo bude rozhodujúce, čo bude kľúčové, aby slovenská reprezentácia na MS 2010 v JAR uspela?

Kľúčová bude aj fyzická pripravenosť. Do začiatku MS sú ešte dva týždne, počas ktorých hráči určite naakumulujú potrebnú energiu. V súčasnosti im síce môžeme odmerať hodnoty VO2 max, ale futbal je v prvom rade o hlave. Hráči musia ísť do toho zápasu odhodlaní. Musia ísť totálne na maximum. Na svetovom šampionáte sa nedá prečo šetriť. Ale je to tak. Aj keby som mal natrénované na 30 percent, tak v takomto dôležitom zápase pôjdem na sto percent. A buď si v 20. minúte odtrhnem sval, alebo uspejem. Hráč na MS nemôže rozmýšľať, že teraz neurobí päť krokov dopredu, lebo potom sa bude musieť vracať až desať krokov späť. To sa jednoducho nemá. Pred zápasom si musíme povedať: Ideme do toho naplno – a spolu. A mlieť toho súpera. Treba ísť naplno a behať hore – dolu a provokovať súpera. Nie rečami alebo gestami. Dýchať mu na krk aj vtedy, keď má loptu, aj vtedy, keď ju nemá. Doslova a do písmena ho uštvať, aby urobil chybu. Verím, že tú chybu nespravíme my. Tréneri určite majú dobre preštudovaných súperov. Najmä štandardné situácie a ich zahrávanie. Hráči, ktorí sa v JAR proti nám postavia, sú vysokí urastení chlapci, ktorí sú dobrí v osobných súbojoch. Ale futbalovo ich musíme zdolať. S nimi sa nedá hrať na 99 percent. Na MS treba hrať na viac ako sto percent. To je psychika. To je sila. Ja som to hráčom aj v Zlatých Moravciach hovoril, že schopnosť odrobiť na ihrisku poctivú robotu, to nie je iba o fyzickej kondícii. To je v prvom rade vec hlavy. Keď chceš bojovať a vyhrávať, tak to dokážeš. Keď ti dám na tréningu behať po ihrisku hore – dole stokrát, dokážeš to. Prečo potom nevieš takto isto behať aj počas majstrovského zápasu? Hráča nemôže na zápas prichystať iba tréner, ale aj on sám sa musí na stretnutie pripraviť. Autopríprava. Už Jozef Vengloš nás učil, že hráč si musí presne určiť, ako bude na ihrisku behať, ako nebude šetriť krokom. Musí jasne vedieť, o čo sa v zápasoch bude usilovať. To jeden profesionál musí vedieť. Musí to zvládnuť.

Na svetovom šampionáte v Taliansku ste odohrali päť zápasov. Ktorý z tých súbojov sa vám navždy vryl do pamäte a prečo je pre vás takým pamätným?

Ja si myslím, že stretnutie s Rakúšanmi, ktorý sme vyhrali 1:0. Bol to zápas dvoch rivalov a najbližších susedov. Oni boli don roku 1989 za oponou, my sme boli pred ňou. Ale vtedy už bol rok 1990 a v hľadisku sa stretlo 25 000 Čechoslovákov a 25 000 Rakúšanov. Keby to bolo za doby totality alebo nejakého predchádzajúceho režimu, tak určite by tam 25 000 našich fanúšikov nebolo. Určite by prevahu mali Rakúšania. Takže to bol krásny symbol toho, že my sme sa ako reprezentačné mužstvo dostali niekam – a aj naši ľudia tam mohli prísť. Pre mňa osobne to bol fantastický zážitok! Po ňom sme boli istí postupujúci do osemfinále a ľudia sa tešili spolu s nami. Tá ich eufória pred zápasom i po ňom bola fantastická. To sú chvíle, na ktoré sa jednoducho nedá zabudnúť. Škoda, že títo chlapci to nemôžu zažiť v Juhoafrickej republike. Lebo tá bariéra vzdialenosti je predsa len veľká. Škoda, že šampionát nie je niekde bližšie, aby naši fanúšikovia mohli húfne naň ísť. Škoda, že naši ľudia nemôžu svetu ukázať ako vedia slovenskej reprezentácii fandiť. Ako vedia s ňou žiť.

Keď sa spomínajú majstrovstvá sveta 1990 v Taliansku, nedá sa nepripomenúť vašu vykopnutú kopačku a vylúčenie vo štvrťfinále s Nemeckom. Vždy ste boli impulzívny hráč a ozajstný majster okamihu, urobili by ste takéto rebelantské gesto znova, keby ste si mohli ten zápas zopakovať?

Určite, že nie. To sa nedá zopakovať. Len preto, že teraz mám o dvadsať rokov viac. Ale, keby som mal možno dvadsaťpäť rokov znova, čo už nebude, tak by som to urobil zasa. To nebol ani faul. To bola nešťastná náhoda. To bol okamih ako keď buchne niekomu v pokutovom území do ruky lopta a je iba na rozhodcovi, či to odpíska alebo nie. Súper mi šliapol na pätu, keď som ho obchádzal. Možno, že som sa k tej lopte už nemohol ani dostať. Ja si to už nepamätám… Neštudoval som to… Neviem, detailne som to neskúmal, či som loptu mohol opäť získať alebo nie. Ja som sa iba dožadoval niečoho, čo som považoval za krivdu. A ten rozhodca roztiahol ruky. A práve to bol moment, že som mu chcel dokázať, že ma protihráč naozaj vyzul. Tak ja som tú kopačku vykopol, keď som ju už mal vyzutú. To bola skôr taká reakcia, ktorou som chcel upozorniť rozhodcu, že sa tam niečo stalo. Skúste si vykopnúť zašnurovanú topánku. To nejde. Najskôr si musíte zobuť pätu a potom ju vykopnete. Naozaj som iba chcel upozorniť rozhodcu, že sa niečo stalo. Nebol som tak naivný, že by som čakal, že rozhodca v tej chvíli v pokutovom území odpíska faul. To som veľmi dobre vedel, že to neurobí. Napokon, ten rozhodca nebol úplne férový. S odstupom času môžeme povedať, že to bol Rakúšan, ktorý pískal Nemcom. Volal sa Helmut Kohl ako vtedajší nemecký kancelár… Možno ich prarodičia boli bratranci. Ťažko povedať… Pískal proti nám. Odpískal penaltu, z ktorej sme dostali jediný gól. Ja som dostal žltú kartu, ani neviem za čo. Bolo vidieť, že ten rozhodca nás tlačí k múru. Bola to taká moja rebélia, samozrejme sprostá, za ktorú som uvidel červenú kartu. Síce po druhej žltej, ale tá červená bola.

Ako ste prežívali tých posledných 20 minút, čo ste museli čakať v šatni na záverečný hvizd rozhodcu Kohla?

Neviem vám s istotou povedať, či som dodnes tých posledných 20 minút spomínaného zápasu vôbec videl. Bol som v kabíne a čakal som, kedy sa skončí zápas.

Z tých MS 1990 v Taliansku je nejaká chvíľa, okamih alebo akcia, ktorá vás dodnes mrzí, že ste ju neriešili inak. Je niečo, čo vám z času na čas vŕta v hlave, že ste niečo na tých MS prepásli?

Ja si myslím, že nie. Samozrejme, tá vykopnutá kopačka ma mrzí. Bol by som hlúpy, keby som teraz povedal, že som na to pyšný. Bola to hlúposť. To si musím priznať. Mne je skôr ľúto toho, že sme sa nedostali na MS 1994. Hneď po Taliansku – o štyri roky neskôr. Vtedy som mal 29 rokov. Bol som skúsenejší a vyzretejší futbalista. Mal som za sebou štyri roky v Saint Etienne. Tam by som hral určite lepšie. Tiež ma mrzí, že som sa ešte raz nedostal na majstrovstvá Európy, alebo majstrovstvá sveta. Lebo tam by diváci videli Moravčíka, akým Moravčík v tom období naozaj bol. Nie na úrovni Platiniho, ale na úrovni dobrého hráča. Tam by som ukázal, že patrím medzi dobrých európskych hráčov. Nebol som výborným futbalistom, ale voľačo som z toho futbalu vedel. Patril som k tým, čo hrávali dobrý futbal v Európe. Žiaľ, nehrával som európske poháre. To mi veľmi chýbalo. Preto som nebol hviezda ako Platini. Až v závere kariéry v v Celticu som sa dostal do povedomia, že som bol hráč, ktorý nebol márny.

Počas kariéry ste hrali špičkový futbal nie iba v Československu, ale aj vo Francúzsku, Škótsku, Nemecku i v Japonsku. Odkiaľ máte najkrajšie spomienky? Kde sa vám najlepšie hralo?

Určite v Celticu Glasgow. To bolo moje najúspešnejšie obdobie. Vtedy sme v Škótsku vyhrali všetko, čo sa vyhrať dalo. Hrali sme Ligu majstrov. Podarilo sa mi niečo na konci kariéry, o čom som už ani nesníval. Vďaka Celticu som hral Ligu majstrov, štartoval som aj na majstrovstvách sveta. Splnili sa mi futbalové sny. Ale aj vo Francúzsku boli také roky, že sa mi veľmi darilo. Moja druhá sezóna vo Francúzsku tiež bola dobrá. Roky 1991 a 1992. Vtedy sa o mňa zaujímalo aj Marseille. Vtedy som patril k top hráčom francúzskej ligy. Potom som mal výborne obdobie, keď som prišiel do Bastie. Mal som 31 rokov. Boli tam fantastickí ľudia, fantastická atmosféra. Taká rodinná pohoda. V Bastii som hral najlepší futbal v kariére. Tak mi futbal chutil. A tak ma to tam bavilo. Po tých ťažkých dobách v Saint Etienne. Na Korzike som znova objavil chuť futbalu. A paradoxne práve toto obdobie mi zachránilo zvyšok kariéry a predĺžilo môj futbalový život. Našiel som tam ľudí, ktorí mi dali najavo, že som hráčom, ktorý si zaslúži ich dôveru. Takže bolo to fantastické. Záver v Celticu, to už bola taká čerešnička na torte.

Futbal je v prvom rade o hlave. Hráči musia ísť do zápasu odhodlaní. Musia ísť totálne na maximum. Na svetovom šampionáte sa nedá prečo šetriť. Ale je to tak. Aj keby som mal natrénované na 30 percent, tak v takomto dôležitom zápase pôjdem na sto percent. A buď si v 20. minúte odtrhnem sval, alebo uspejem. Hráč na MS nemôže rozmýšľať, že teraz neurobím päť krokov dopredu, lebo potom sa budem musieť vracať až desať krokov späť. To sa jednoducho nemá. Pred zápasom si musíme povedať: Ideme do toho naplno – a spolu. A mlieť toho súpera. Treba ísť naplno a behať hore – dolu a provokovať súpera. Nie rečami alebo gestami. Dýchať mu na krk aj vtedy, keď má loptu, aj vtedy, keď ju nemá. Doslova a do písmena ho uštvať, aby urobil chybu. Ľubomír Moravčík

Po roku 1990 ste hrávali v Saint Etienne, kde niekedy začínal aj Michel Platini. Porovnávali vás tamojší priaznivci s týmto francúzskym idolom? Keďže obaja ste hrávali v stredovej formácii, mali ste s ním niečo spoločné okrem rovnakého klubového dresu?

Ťažko to porovnávať. Ja si myslím, že určite nie. Dosiahnuť umenie Platiniho bolo veľmi ťažké. Nebol som takým typom hráča, ktorý by sa dokázal priblížiť fenoménovi Michelovi Platinimu. On bol totiž fenomén svojej doby. Platini bol vyložene dirigent hry, režisér a navyše dobrý strelec. Bol hráčom, akých každé mužstvo potrebuje. To niečo naviac. Hral výborne v Saint Etienne v období, kedy toto mužstvo bolo na vrchole. Hovorím úprimne: ja som nikdy nedosiahol takú kvalitu. Bol som dobrá kvalita. Ale Platini bol nadkvalita. Pozrite, toľko je dobrých futbalistov, ale Messi je nad nimi všetkými. A Platini bol vtedy nad ostatnými. Dával vyše 20 gólov za sezónu v Taliansku, vo Francúzsku, za reprezentáciu… Johan Cruyff bol tiež iba jeden. Tak isto aj Platini. To by som veľmi trúfalý a naivný, keby som tvrdil, že som sa vyrovnal Platinimu. To sa jednoducho nedalo. Ja som bol dobrý hráč, ale nebol som taký dobrý, ako boli futbalisti, ktorí patrili k tomu najlepšiemu, čo vtedy Európa mala.

Svetový šampionát v Taliansku, veľmi vydarený angažmán v Škótsku, japonský pobyt na záver kariéry , ako aj prvé medzištátne zápasy v slovenskej reprezentácii ste odohrali pod taktovkou Jozefa Vengloša. Čo vás tak spolu viazalo? Čo vás tak priťahovalo dokopy?

S pánom Venglošom to je tak, že on asi vo mne niečo videl už vtedy, keď ma ako 23-ročného hráča v roku 1988 bral do A-mužstva Československa. Samozrejme, ja som vtedy už hral za olympionikov Československa, ale predsa… Predsa som len bol chlapec z Nitry – a tréner Vengloš mi dal dôveru. A najmä mi dal šancu. Ja si myslím, že vo mne niečo videl. Škoda, že sme nespolupracovali skôr, alebo že som sa s ním nestretol povedzme v Aston Ville, kde on neskôr pôsobil. Ja som vtedy však už bol vo Francúzsku. Už som bol pod zmluvou. On išiel do Aston Villy až v roku 1991. A to, že to tak vzniklo, že sme sa ešte na záver stretli, to bolo iba preto, že vedel o mne, vedel aký som. A znova mi dal šancu na záver kariéry dokázať svoje kvality. Takže, ja si myslím, že bola škoda, že od tých 23 rokov do 33 rokov – keď sme začali spolu robiť a opäť sme sa stretli v jednom klube – že sme nerobili spolu ďalej. Mali sme také vákuum, kde som sa ja túlal po iných súťažiach. Ale to sú také veci, ktoré sa nedali ovplyvniť. Asi sme sa nemali šancu stretnúť. Potom sme sa stretli. Na záver mojej kariéry. Aj to bolo pre mňa veľmi dobré. Dôležitejšie bolo, že sme sa stretli na začiatku a na konci mojej kariéry. Ten začiatok bol dôležitejší ako stred môjho futbalového života. Ten začiatok bol fantastický, lebo som ako chlapec z Nitry dostal šancu hrať za národný tím Československa. A ponúknutej šance som sa chytil. Aj vďaka pánovi Venglošovi. Lebo mohol si vybrať a dať vtedy šancu úplne niekomu inému. A dal ju mne. Asi to tak malo byť.

Zhováral sa Štefan Žilka