Nakoľko je slovenčina pre Maďarov ťažká?
Bohužiaľ, je strašne ťažká. Ide o dva jazyky, ktoré sa vôbec nepodobajú. Okrem toho, že oba majú syntax, morfológiu a fonetiku, nemajú nič spoločné. Jeden je indoeurópsky, druhý ugrofínsky. Maďarčina je aglutinačný jazyk (slová tvorí pomocou prípon, pozn. red) slovenčina flexívny (slová skloňuje a časuje, pozn. red) a tak ďalej.
Žiaci sa ju však učia denne od prvého ročníka až do maturity päť hodín do týždňa, a aj napriek tomu sa mnohí vyjadrujú veľmi slabo. Prečo je to tak?
Podľa mňa vzdelávacie štandardy a učebné plány ktoré pripravuje Ministerstvo školstva, konkrétne prostredníctvom Štátneho pedagogického ústavu (ŠPÚ), nie sú dobré. Žiaci sa nenaučia komunikovať v slovenčine. Učím vysokoškolákov a stane sa, že prv, ako majú ísť na študijné oddelenie niečo vybaviť, sa prídu opýtať, ako sa majú pýtať.
Teda slovenčina sa vyučuje zle.
Áno. Je to nastavené tak, že slovenčina sa aj na základných, aj na stredných národnostných školách učí ako materinský jazyk. Že žiaci potrebujú zdokonaliť gramatiku a vzdelať sa v literatúre. Tu sa vôbec nemyslí na to, že slovenčina naozaj nie je pre všetkých na Slovensku prvý jazyk. Akoby sme sa báli povedať, že naozaj je to pre tie deti cudzí jazyk, alebo aspoň – ako v jazykovede používaný pojem – druhý jazyk. Predpokladá sa, že každý žije v zmiešanej oblasti a denne tú slovenčinu počúva a používa od narodenia. Ale to tak vo väčšine prípadov nie je! To platí možno pre deti v národnostných školách v Bratislave alebo v Košiciach, ale nie v dedinách na južnom Slovensku. Ja som z Dunajskej Stredy, a tam žije väčšina obyvateľov maďarskej národnosti, takže tam na ulici počujete väčšinou maďarčinu, aj všetko vybavíte po maďarsky. Nemáte ako v bežnom živote „pochytiť“ slovenčinu, okrem možno nápisov. Žiaľ, učebnice a metodiku vyučovania majú maďarské školy v Dunajskej Strede aj v Bratislave rovnakú.
Odkedy je to takto postavené?Bolo to tak aj za komunizmu, a od revolúcie to tak pokračuje ďalej. Ja som končila maďarčinu – slovenčinu v roku 1986 a potom som 5 rokov učila na základnej škole. Pamätám si, že už vtedy sme na každom stretnutí my slovenčinári hovorili – nie je to takto dobre, treba zmeniť metodiku. A vždy nám hovorili: Zmeníme to, keď sa bude meniť príslušný zákon, zmeníme to, máte pravdu, nie je to dobré… Ale doteraz to ostalo tak, ako to bolo.
Ako to v praxi vyzerá?
Napríklad máte učebnicu slovenského jazyka, v ktorej sú texty, ktoré vôbec nie sú zo života. Konkrétne príklady z učebníc slovenčiny pre maďarské školy: Čo obsahuje čajové vrecúško. alebo Aké chránené rastliny rastú vo Vysokých Tatrách, s presným opisom ponikleca, jeho kalíška a okvetných lístkov. Alebo fiktívny dialóg pšenice a zemiaka. Kto sa vás kedy na takéto niečo opýta? Chýbajú texty zo života – ako kupovať lístok na stanici, aby ste rozumeli, keď sa Vás pýtajú. Či chcete miestenku, spiatočný lístok alebo ležadlový a podobne.
A čo texty pre najmenších žiakov?
Ani tam to nie je v poriadku. Deti čítajú o rodine, je tam dialóg, ako sa gratuluje mamičke k MDŽ alebo Dňu matiek. Ale zase: maďarské dieťa, ak gratuluje mamičke k MDŽ, tak v maďarčine, nie v slovenčine. Takže to nevyužije. Tým ale nehovorím, že by nemali vedieť danú slovnú zásobu, ale učiť sa ju na iných príkladoch. Druháci majú zase v učebnici veľa rozprávkových príbehov, ktorých obsah majú prerozprávať. Nehovorím, že by sa deti nemali učiť rozprávky – to sú aj tak väčšinou rozprávky, ktoré poznajú z maďarčiny. Ale komu bude sedemročné dieťa rozprávať túto rozprávku po slovensky? Na druhej strane by sa mali skôr učiť rôzne riekanky, najmä na rozcvičenie na začiatku hodiny, aby cítili, že ich jazyk ide rozprávať iným jazykom.
A čo gramatika?
Na gramatiku sa kladie až prílišný dôraz, na úkor konverzácie. Učebnice obsahujú husto popísané strany gramatickými pravidlami. Pritom mnohé veci sú duplicitné – podmet, prísudok sa deti naučia na maďarčine, a vedia ho potom nájsť aj v slovenčine. Takže by sa to mohlo zohľadniť a o to tú gramatiku odľahčiť. Sústrediť sa na tie veci, ktoré naozaj robia problémy. Jasné, že napríklad skloňovanie sa treba len naučiť, ale aj to sa dá robiť primerane schopnostiam detí. Nedávno mi jedna učiteľka na základnej škole hovorila, že v učebnici pre druhákov mali skloňovať slovo Želiezovce. Cestujeme do Želiezoviec, bývam v Želiezovciach…V triede vraj nemala ani jedného žiaka, ktorý to zvládol. To je ťažké aj pre takého Maďara, ktorý po slovensky hovorí roky, nieto pre druháka.
Ako ste sa vy učili po slovensky? Hovoríte bezchybne.
Ja pochádzam z Dunajskej Stredy, moji rodičia boli Maďari, starí rodičia z oboch strán Maďari, ešte ako dvadsaťročná som nemala v rodine nikoho, kto by bol Slovák. Kamaráti, spolužiaci, všetci hovorili po maďarsky. Do škôlky som chodila maďarskej, do základnej školy tiež, aj na maďarské gymnázium. Ale mala som obrovské šťastie, že moji rodičia obidvaja chodili do slovenskej školy, lebo po vojne nemali inú na výber, keďže vtedy maďarské školy zatvárali. Obidvaja tiež robili v štátnej správe, kde používali slovenčinu. Zvykli sa tiež u nás pozerať slovenské správy a otec kupoval aj slovenské noviny. Tiež som chodila do pionierskych táborov a keďže moja mama pracovala v podniku, ktorý mal sídlo v Nitre, v táboroch boli aj slovenské deti, a tak som sa veľa naučila. Keď som prišla na gymnázium, mala som obrovskú pasívnu slovnú zásobu. Tam som mala šťastie na výborného učiteľa slovenčiny. O ňom sa v Dunajskej Strede na maďarskom gymnáziu vedelo, že keď nás on bude učiť slovenčinu, každý sa naučí rozprávať. A to bol fakt, naučila som sa tam rozprávať. Aj tí, čo mali zo slovenčiny na vysvedčení trojku, ju mali preto, že diktát písali na štvorky, päťky, ale rozprávať, komunikovať vedeli na jednotku. Nehovorím, že sme boli v Dunajskej Strede jediní, ktorí sme pozerali slovenskú televíziu, ale určite takých nebola väčšina. A dovolím si povedať, že ani dnes to nie je pravidlo, aby maďarské rodiny pozerali televíziu po slovensky, alebo kupovali slovenské noviny.
Nie to teda aj problém učiteľov? Ako funguje príprava učiteľov slovenčiny pre národnostné školy?
To by tiež bolo treba zmeniť. Iný princíp. Dnes sa už na fakulte pripravujú tak, že budú učiť deti, ktoré vedia po slovensky. A potom, keď prídu do praxe, sú bezradní, lebo didaktické postupy, ktoré vedia zo školy, nefungujú. Ja som napríklad absolvovala maďarčinu a slovenčinu na Filozofickej fakulte a prišla som učiť do piatej triedy na základnej škole. V triede som mala len jediného žiaka, ktorý občas používal slovenčinu, lebo mal otca Slováka, ale aj ten vedel po maďarsky a doma hovorili po maďarsky. Ten jediný mi „niečo“ rozumel, keď som začala na hodine len po slovensky. Ale tí ostatní nerozumeli základným pokynom. Kukali všetci na toho jedného, aby videli, čo majú robiť. A to boli piataci! Trvalo mi dva roky, kým som mala pocit, že už trochu viem ako na to.
Koľko učiteľov slovenčiny na národnostných školách je Slovákov?
Neviem presne, ale povedala by som, že Slovákov je strašne málo. Učitelia slovenskej národnosti sa nehrnú do maďarských škôl.
Je lepšie, keby slovenčinu učili rodení Slováci, alebo skôr Maďari, ktorí sa ju tiež sami naučili ako druhý jazyk?
Ak slovenčinu vyučuje niekto, kto sa ju tiež naučil ako nie materinský jazyk, vie, kde sú úskalia, čo sú ťažké gramatické javy a vie žiakovi pomôcť, keď má problémy. Ale samozrejme, učiteľ musí vedieť po slovensky tak, aby bol pre žiakov pozitívnym príkladom, vzorom. Zase z osobnej skúsenosti – ten môj vynikajúci gymnaziálny profesor slovenčiny bol maďarskej národnosti. Keď na toto gymnázium chodila moja dcéra, na školu prišla slovenčinárka slovenskej národnosti, a dostala prednosť pred ním. Už po pol roku prišli problémy. Pretože keď zistila, že deti vedia komunikovať, zamerala sa najmä na literatúru a s piatakmi začala rovno čítať Kalinčiaka a Sládkoviča. A to tie deti samozrejme nezvládali. Rodičia boli nespokojní, pretože zisťovali, že deti, ktoré sa moria na hodinách so starým jazykom, zabúdajú ten moderný, ktorý už ako tak v tej škole zvládli. V maturitnom ročníku skoro polovica triedy chodila zvlášť na doučovanie zo slovenčiny.
Stíha sa prebrať predpísané učivo?
No, ak by sa malo stíhať dôsledne, tak dve tretiny triedy má zo slovenčiny štvorku alebo päťku. Zažila som také prípady, kedy to tak bolo, lebo si škola povedala, že ich bude hodnotiť objektívne a nedá im lepšiu známku. Ale väčšinou sa prižmúria oči, a učitelia pomôžu pri písomkách, testoch, aj pri maturitách. Aby tie výsledky boli lepšie.
Ako by to vyučovanie teda malo vyzerať?
Ako vyučovanie iného cudzieho jazyka. Dať na prvé miesto schopnosť komunikovať v danom jazyku. Predpokladať, že žiak ho neovláda, a začať od začiatku. Kým všetky metodické príručky, vzdelávacie štandardy a iné predpísané materiály toto nedajú na prvé miesto, tak sa nepohneme.
Existujú na to metodiky?
Samozrejme, a ani ich netreba nejako nanovo vymýšľať. Aj u nás na Filozofickej fakulte roky fungujú kolegyne, ktoré sa zaoberajú metodikou vyučovania slovenčiny ako cudzieho jazyka. Desaťročia existuje Studia Academica Slovaca, každé leto kurzy pre ľudí z celého sveta, čo sa prídu učiť po slovensky. Aj v Nitre na univerzite sú kolegovia, čo sa tým dlho zaoberajú. Chcelo by to ale, aby ministerstvo, resp. ŠPÚ, tých ľudí našlo a poverilo ich vypracovať zmeny.
Vydať iné učebnice?
Áno. Ak si otvoríte učebnicu angličtiny pre deti, a učebnicu slovenčiny, tak hneď zbadáte ten rozdiel. V anglickej bude plno obrázkov, fotiek, zábavných aktivít, dialógov, v slovenskej texty, gramatika a málo obrázkov. Máte z nej pocit, že všetko je dôležité, len komunikovať nie je dôležité. Pritom to je najdôležitejšie! Rozprávať sa tie deti učia potom po skončení školy, keď začnú pracovať v zmiešanom prostredí, prídu na vysokú školu, na internát. Vtedy začnú používať tú obrovskú pasívnu slovnú zásobu, učiť sa hovorový jazyk.
Fungujú nejaké iné spôsoby ako deťom uľahčiť naučenie sa slovenčiny?
Školy sa však snažia ísť aspoň do školy v prírode vždy do slovenského prostredia, a vo vyšších ročníkoch ísť na viacdenné školské výlety do slovenského prostredia.
Nebol tu za 21 rokov od zmeny režimu pokus o nejaké experimentálne vyučovanie iným systémom?
Bolo. Sama poznám v Dunajskej Strede takú školu. Stroskotalo to na tom, že keď potom prišla štátna školská inšpekcia, alebo keď sa začali písať monitory, tak aj od tejto školy žiadali to, čo je predpísané v schválených učebniciach. Učitelia – a deti – to potom samozrejme cítili ako nespravodlivosť.
Je dostatočný počet hodín vyučovania slovenčiny na národnostných školách?
Vyšší počet hodín nepomôže, pokiaľ sa nezmení metodika, spôsob vyučovania. Podľa nového školského zákona majú deti až do maturity hodinu slovenčiny denne, čiže päť hodín do týždňa. Viac to už podľa mňa ani byť nemôže, veď tie deti majú zároveň normálne vyučovanie materinského jazyka päť hodín do týždňa, plus budeme mať povinnú angličtinu, mnohé školy majú povinne aj ďalší cudzí jazyk. A ešte sa samozrejme musia učiť chémiu, matematiku, fyziku, všetko ostatné. Možno jeden, dvaja v každej triede to budú stíhať, lebo sú to naozaj šikovní, ďalším piatim, šiestim rodičia zaplatia z niečoho doučovanie…ale čo tí ostatní? Podľa mňa by mal štát pre národnostné školy vymyslieť nejaký spôsob, ako na to. Vo vyšších ročníkoch sa viac hodín venuje nie konverzácii, ale literatúre – romantizmus, realizmus, všetky obdobia, smery, kto sa kde a kedy narodil a chodil do školy. Načo? Čítajú sa s nimi literárne texty v slovenčine, pritom merania ukazujú, že deti nerozumejú literárnym textom ani v maďarčine, a už vôbec nie v slovenčine. Ešte keby s nimi čítali noviny alebo časopisy.
A čo argument, že „Maďari nevedia dobre po slovensky, lebo sa nechcú učiť?
Toto som nedávno počula na ŠPÚ z úst vysoko postaveného štátneho úradníka. Že situácia je preto zlá, lebo „maďarské deti sa nechcú učiť po slovensky.“ To ale vôbec nie je pravda! Ja som sa nestretla s Maďarom, ktorý by si neuvedomoval, že ak žije na Slovensku, slovenčinu potrebuje a vie, že by ju mal dobre ovládať. Všetci vedia, že sebe robia zle, ak sa ju nenaučia, pretože ak nechcú celý život zostať len na dedine niekde pri Dunajskej Strede, tak ju musia ovládať. A verte, že najmä deti chcú poznať viac ako len rodnú dedinu.
Kto by mal vyvinúť iniciatívu na zmenu?
Samotní učitelia sa snažia o zmenu už roky, ale nie sú vypočutí. Jednoducho, kým neuznáme ako fakt, že to nie je prvý jazyk pre všetkých, a nepripravíme také vzdelávacie štandardy, osnovy a také učebnice, ktoré by zohľadňovali, že v národnostných školách slovenčinu nemôžeme učiť „z pohľadu materinského jazyka,“ nič sa nezmení.
Politickí predstavitelia maďarskej menšiny boli osem rokov vo vláde počas Dzurindových vlád, aj dnes je v koalícii národnostná strana.
Viete, v časoch, kedy bol László Szigeti (z SMK, pozn.red.) štátnym tajomníkom ministerstva školstva, potom chvíľu aj ministrom, sme sa s ním rozprávali na túto tému – ako zmeniť vyučovanie slovenčiny. A on vždy len hovoril: „Je to nepriechodné.“ Sama som bola na fórach, kde boli ľudia, ktorí mali možnosť veci zmeniť. Vždy sme to spomínali, ale nič sa nemení.
Prečo?
Žiaľ, vždy keď niekto spomenie „vyučovanie slovenčiny ako cudzieho jazyka“, tak niektorí ľudia hneď vyskočia v zmysle „ako môže byť pre niekoho na Slovensku slovenčina cudzí jazyk?“ Nikto nepočúva, čo my jazykovedci pod tým „cudzí jazyk“ chápeme.
Zhovárala sa Barbora Tancerová
