Slovenská národná hymna symbolizuje odhodlanie brániť slobodu a identitu národa. Slová „Zastavme ich, bratia“ vyjadrujú jednotu a odpor proti útlaku. Podobný odkaz nesie aj známa báseň „Mor ho!“ od Sama Chalupku:
„Hoj, mor ho! detvo môjho rodu,
Kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu.
A čo i tam dušu dáš v tom boji divokom,
Mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom.“
Tento bojový duch inšpiroval generácie Slovákov, vrátane vojakov a partizánov v Slovenskom národnom povstaní. Na počesť ich hrdinstva vláda zorganizovala veľkolepé oslavy 80. výročia SNP. Podobne si správne uctila chrabrosť, s akou bojovali za oslobodenie Československej republiky príslušníci Prvého československého armádneho zboru v Karpatsko-duklianskej operácii.
Veľká lož o mierotvorcoch a priateľoch vojny alebo ako demoralizovať národ - KOMENTÁR
Paradoxne, tí istí politici, ktorí vzdávali hold statočnosti slovenských bojovníkov za vlasť, dnes spochybňujú boj Ukrajincov za slobodu, suverenitu a územnú celistvosť svojho štátu a zachovanie národnej svojbytnosti. Sloganom „ani náboj na Ukrajinu”, ktorý podľa nich mala realizovať aj EÚ, odkazovali a odkazujú Ukrajincom, že sa majú vzdať v mene mieru.
Minister obrany Robert Kaliňák tento postoj nedávno obhajoval v Poľsku slovami: „Nakoniec, ako platí, ten Rus raz odíde. Čo je viacej, tisícky životov, alebo uzavrieť mier?“
História ukazuje opak
Rusko nikdy dobrovoľne neodišlo z krajín, ktoré obsadilo. Litva, Lotyšsko a Estónsko zostali pod sovietskou nadvládou vyše 50 rokov. Československo bolo od roku 1968 okupované sovietskymi vojskami až do roku 1991.
Odišli až v dôsledku ekonomického kolapsu ZSSR, ktorý nebol schopný udržať vo svojom impériu satelitné štáty, a následného zrušenia Varšavskej zmluvy. Rusko dodnes kontroluje anektované územia v Gruzínsku, Moldavsku a, samozrejme, na Ukrajine.
Viac téme: Vojna na Ukrajine
Ukrajinci sa rozhodli brániť. Naplnili ducha i literu „Mor ho!“ – bojujú za svoju slobodu, pretože vedia, že odovzdaním sa agresorovi skutočný mier neprichádza. Náš minister obrany však naznačuje, že keby podobná situácia nastala u nás, Slovensko by sa nemalo brániť.
Načo nám je armáda, ak sa nemáme brániť?
Ak minister obrany nevidí zmysel v obrane vlasti, mal by vysvetliť:
- Načo sú nám Ozbrojené sily SR?
- Prečo investujeme miliardy do ich modernizácie?
- Načo nám je členstvo v NATO, ak sa sami nechceme brániť? Veď článok 5 tohto paktu jasne hovorí, že ak nastane ozbrojený útok, tak zmluvná strana „uplatní právo na individuálnu alebo kolektívnu obranu” a že „bezodkladne sama a v súlade s ostatnými zmluvnými stranami podnikne takú akciu, akú bude požadovať za potrebnú, včítane použitia ozbrojenej sily, s cieľom udržať bezpečnosť severoatlantickej oblasti.” Čiže členský štát NATO musí prejaviť vôľu brániť sa, aby mohol počítať s pomocou zmluvných partnerov z Aliancie.
Ak minister obrany vysiela signál, že Slovensko by sa v prípade invázie útočníkovi nevzpieralo, oslabuje tým aj dôveru našich spojencov v NATO, že by im prišlo na pomoc, keď budú napadnutí oni. A stavia ich pred otázku, prečo by nám mali prísť na pomoc, ak sa sami nechceme brániť?
Kaliňákove vyjadrenia sú jasným odkazom nielen dovnútra krajiny, ale aj smerom k spojencom: Slovensko nie je pripravené brániť sa eventuálnej ruskej invázii a čakalo by, kým „Rus raz odíde“. S takýmto postojom však môže nastať iný scenár – že by Rus prišiel a jednoducho už nikdy neodišiel a ostali by sme súčasťou jeho impéria.
Ozbrojené sily Slovenskej republiky to vidia inak. V ich vyhlásení k tretiemu výročiu plnoformátovej ruskej invázie na Ukrajinu sa uvádza: „V čase dynamických zmien v bezpečnostnej architektúre sveta a nášho regiónu je nevyhnutné ostať ostražití, jednotní a pripravení brániť naše spoločné hodnoty. Bezpečnosť Slovenska stojí na spolupráci s partnermi a na našej spoločnej vôli chrániť slobodu a demokraciu.” Vyjadrili tiež rešpekt a úctu „všetkým, kto so zbraňou v ruke bránia skobodu, demokraciu, mier a bezpečie svojej vlasti.”