Je 17.november dátum, ktorý si treba všimnúť v našich dejinách?
November 89 je dátum, ktorý je druhou najväčšou udalosťou 20. storočia. Dnes je všeobecne v Európe prijímané, že dve udalosti sú nad ostatné. To je koniec 2. svetovej vojny a pád nacizmu a november 89. My sa viažeme na 17. november 89, ale november 89 bol vo všetkých socialistických krajinách akýmsi medzníkom. Najväčším symbolom bol pád Berlínskeho múru 9. novembra 1989. Keď sme ešte za komunizmu akademicky diskutovali, ako sa vlastne dá pohnúť komunizmom, zhodli sme sa, že pokiaľ sa to nespustí naraz, tak s tým nepohneme. November 89 nám naše túžby splnil. Bola to hviezdna chvíľa vo všetkých krajinách socialistického bloku. Začalo to v Poľsku už v roku 1988 štrajkami, potom okrúhlym stolom a prvými poloslobodnými voľbami v júni 1989. Potom v Maďarsku sa v septembri otvorili hranice, aj keď už v máji sa začali strihať drôty a odstraňovať zátarasy na maďarsko-rakúskej hranici. V septembri sa otvorila hranica pre občanov NDR. Východné Nemecko začalo v septembri novým fórom, ktoré bolo novou politickou platformou. A potom obrovské a symbolické demonštrácie v Lipsku v októbri. Na prvej bolo 110 tisíc obyvateľov. Na druhej, v druhej polovičke októbra bolo 300 tisíc a 6. novembra bolo v Lipsku 500 tisíc demonštrantov, 7. novembra na to padla vláda a 9-teho padol Berlínsky múr. Ale rovnako aj v Bulharsku. Začalo to začiatkom roku 1989, keď 300 tisíc bulharských Turkov emigrovalo. V októbri padol Živkov a už to išlo. V januári zmizla vedúca úloha strany. Najdramatickejšie to bolo v Rumunsku, keď v decembri 89 ľudia začali v Temešváre protestovať proti preloženiu evanjelického pastora Lászla Tökösa, pričom bolo 60 mŕtvych. A potom prišli decembrové udalosti, kedy došlo k vážnym zrážkam medzi Securitate a obyvateľmi. Vtedy sa armádni generáli stiahli a išli do kasární. Chytenie Ceausesca, ktorého 25. decembra popravili. Do toho Československo, ktoré začalo 17. novembra. Je zaujímavé, že všade v týchto krajinách bol nejaký moment, o ktorom sa nevedelo, že spustí takú lavínu. V Poľsku to bol ten polokrok, keď boli poloslobodné voľby. V Maďarsku odstraňovanie zátarás v máji 89, ktoré ani nebolo myslené celkom politicky, ale z technického hľadiska, pretože to boli zastaralé zátarasy a zábrany a zrazu sa to spustilo. V Československu takým spúšťacím mechanizmom bol 17. november.
Tušili ste napríklad 1. januára 1989, že to bude prevratný rok, kedy komunistický moloch padne?
Nie, to si nikto nemyslel. My sme žili v akýchsi víziách, pretože normalizácia trvala dlho. Komunistický režim a vedenie bolo absolútne konzervatívne a hraničilo s akousi primitívnosťou, ale urputne sa držalo. Nikto z nás si nemyslel, že komunizmus ten rok padne. Predtým sme mali vízie a žili sme tými víziami. Boli to vízie Don Bosca, jeho sny. Saleziána, ktorý predpovedal, že najneskôr 100 rokov po jeho smrti, Panna Mária urobí vo svete veľký zázrak. Zomrel v roku 1888. My sme tým žili.
Proroctvo bolo adresované aj kardinálovi Tomáškovi, ktorému páter Pio povedal, že sa dožije slobody.
Keď v januári 1988 niesli naši aktivisti, medzi nimi súčasný generálny vikár v Žiline Ladislav Stromček, prvé podpisy pod petíciu, ktorú kardinál Tomášek vyhlásil 6. januára 1988, tak sa ho Ladislav Stromček opýtal, či je pravdou, že páter Pio mu predpovedal, že nezomrie skôr, kým v jeho krajine nebude sloboda a on to potvrdil. Čiže tie predpovede tu boli, išli z viacerých strán, ale vo chvíli, keď sa to celé spustilo, každý z nás tak trošku vo viere zapochyboval, či je vôbec možné, aby sa zrazu ten systém zrútil.
V novembri 89 došlo k najväčšiemu národnému vzopätiu v dejinách Slovenska. Nikdy v dejinách sme nemali také celonárodné vzopätie, že námestia boli plné všade. Nikdy nebola jedna idea. V novembri to bola idea zmeny a túžby po slušnom živote. František Mikloško
Kedy tá nádej, tá viera začala byť reálnou? Kedy ste si povedali, že už prichádza ten moment? Až toho 17-teho, alebo neskôr?
Všetko vyrastalo postupne, pretože ten 17-ty november naplnil rozmer netrpezlivosti a ponižovania ľudí. Moment, keď dobití vymlátení zakrvavení študenti spontánne vbehli počas predstavenia do národného divadla, bol obrovský šok. Herci prestali hrať a po divadelnej sále začali behať zakrvavení študenti. Herci v kostýmoch spolu s ľuďmi vyšli na ulicu. To bol spúšťací mechanizmus. Herci boli v tom čase populárni. Cez tie seriály, ktoré komunistický režim veľmi podporoval a ktoré boli veľmi kvalitné, sa ukázala generácia hercov. Herci v novembrových dňoch zohrali obrovskú rolu. Do teraz to nie je spracované. Slovenskí herci chodili po celom Československu. Českí herci chodili do všetkých dediniek. To zburcovalo, že v novembri 89 došlo k najväčšiemu národnému vzopätiu v dejinách Slovenska. Nikdy v dejinách sme nemali také celonárodné vzopätie, že námestia boli plné všade. Nikdy nebola jedna idea. V novembri to bola idea zmeny a túžby po slušnom živote. Peter Pithart mi hovoril, že poznanie situácie sa rodilo len postupne. Peter Pithart, ktorý sa zúčastňoval na oficiálnych rokovaniach medzi vládou Jozefa Adamca ako federálneho predsedu vlády a medzi Občianskym fórom, povedal, že to viselo až vo vzduchu, ako obidve strany nevedeli, kam ešte ísť. Jozef Adamec akoby čakal, že čo nakoniec povie Moskva. A takisto česká strana čakala, alebo nevedela, kam ešte možno ísť. Treba si uvedomiť, že tu bola obrovská frustrácia z roku 1968. Najmä Česi, ktorí mali pocit, že to vtedy nejakým spôsobom možno prešvihli, že išli ďaleko, že boli netrpezliví, boli tentokrát omnoho opatrnejší.
V čom?
Keď sme prišli s požiadavkou, že treba zrušiť vedúcu úlohu strany. S tou sme prišli zo Slovenska. Treba pre históriu povedať, že to bo Ľubo Feldek, ktorý prvý vystúpil na pódiu na Námestí SNP, vytiahol komunistickú legitimáciu a povedal, že dnes ju skladá. Povedal, že tu nebude dovtedy pokoj, kým bude v ústave vedúca úloha strany. My sme s tým išli do Prahy a Česi boli pri tom opatrní. Václav Klaus vtedy povedal: ,,pánové pribrzdit tempo,,. Oni niesli v sebe frustráciu roku 1968. Slováci išli do toho spontánne.
A čo obyvateľstvo?
Keď prišiel Dubček na Václavské námestie a vyšiel na balkón, tak celé Václavské námestie spontánne skandovalo „Dubček na hrad“. Každý si vtedy myslel, že tu dochádza konečne k zmene v zmysle Gorbačovovskej perestrojky. Nikoho vtedy nenapadlo, že ten systém sa rúca. K veľkému zlomu došlo práve v noci z 26. novembra na 27. novembra. Na 27. novembra bol vyhlásený generálny štrajk a 26-teho v noci, teda večer a cez deň, to bola nedeľa, v noci zasadal Ústredný výbor Komunistickej strany Slovenska. Na ňom prišiel nepochopiteľný zlom, keď nad ránom vydali vyhlásenie, že ÚV KSS žiada, aby z Ústavy bol odstránený článok o vedúcej úlohe strany, marxizme-lenizme ako vodcovskej ideológii. To bol ten zlom. Dva dni na to bol vo Federálnom zhromaždení tento ústavný článok zrušený. Slovensko zohralo v tomto smere obrovskú dynamiku. Slováci išli do toho revolučnejšie. Neboli zaťažení rokom 1968. Treba povedať, že v Československu bolo vyhodených po roku 1968 asi 500 tisíc straníkov. A na Slovensku to bolo 60-70 tisíc. Čiže to boli ľudia, ktorí mali byť pre spoločnosť výstrahou, že každý, kto sa vzoprie strane, takto dopadne. Vypadne zo všetkých funkcií a bude na okraji spoločnosti. V prvom rade to zasiahlo Čechy. Čiže v tom tá dynamika Slovenska zohrala veľkú rolu. A preto treba povedať, že keď sa zrazu ukázalo, že tento článok vypadol a že je nová vláda, v ktorej bolo už zastúpenie pol na pol medzi komunistami a nestranníkmi a že prezidentom sa stal Václav Havel, vtedy sa už jasne ukázalo, že systém sa rúca. Odrazu bolo jasné, že Alexander Dubček už nie je osobou, ktorá je pre túto novú dobu. A tou osobou je Václav Havel. Svoju rolu Václav Havel zohral triumfálne.
U Dubčeka to bolo čím? Vekom, alebo tým, že bol komunistom?
Myslením. Alexander Dubček bol vychovaný ako komunista, v 50-60 rokoch mal vysoké funkcie. To bolo aj v čase, keď tu ešte boli veľké procesy. V 68 sa stal on symbolom toho roku. To mu patrí a to mu už zostane. Jeho tvár, jeho charizma, to je otázka božieho vyvolenia. Ak sa niekto stane symbolom, alebo legendou, s tým sa nedá nič robiť, ani netreba s tým nič robiť. Ale Alexander Dubček celú normalizáciu žil v ústraní, on nemal kontakty s nikým. Bol mimo. On v tom 89 to mohol poprípade vrátiť do perestrojky, alebo otvoriť trošku dvere. Ale on nebol už vnútorne disponovaný na úplne novú dobu. Václava Havla si vybral západ, ale najmä Spojené štáty nielen ako vodcovskú osobnosť Československa, ale celej postkomunistickej Európy. Dnes je Václav Havel ten, ktorý reprezentuje celú postkomunistickú Európu. To nebol Lech Wałęsa. Československo malo obrovské meno z prvej republiky, z tých 20.a 30.rokov svojou kultúrou, demokraciou v čase, keď okolo boli polo, alebo autoritatívne režimy. Československo si Spojené štáty vybrali ako krajinu, na ktorej chceli ukázať, že to ide. To mala byť vzorová krajina, kde sa rýchlo prejde transformáciou a bude ťahúňom všetkých okolitých krajín. A týmto sa mohol stať jedine Václav Havel a myslím, že sa aj stal.
V Čechách vzniklo v novembri Občianske fórum. U nás Verejnosť proti násiliu.
Obe mali podobný osud. Vždy sa všetko melie a vždy sa všetko rodí v hlavnom meste. My sme tu takisto hrali svoju rolu, ale hlavné mesto je hlavné mesto. Tam bol ten zásadný okrúhly stôl, tam sa rozhodovalo, alebo rodilo, či sa niečo môže spustiť, alebo nemôže . To hlavnému mestu nikto nemôže zobrať. Praha mala významných chartistov, ktorí sa rodili 10 -20 rokov. Treba povedať, že Československo malo pripravenú alternatívu v osobnostiach, ktoré si mohli sadnúť za okrúhly stôl. Rovnako to bolo v Maďarsku aj v Poľsku a myslím si, že aj v NDR. Tam, kde bol disent a kde disent sa nejako profiloval aj za cenu obetí, tam bola v roku 1989 pripravená garnitúra na prevzatie zodpovednosti. Rumunsko takú nemalo, ani asi nemohlo mať, pretože tam bol teror. Ani Bulharsko nemalo veľkú alternatívu. Preto tam išla transformácia cez komunistov. Tam iná možnosť nebola.
Prečo nevzniklo Občianske fórum aj na Slovensku?
Prvá požiadavka z Prahy bola, aby bolo Občianske fórum ako názov prijaté aj u nás. Najmä Košice a východné Slovensko, ale najmä Košice veľmi chceli, aby tu bolo Občianske fórum. Košice majú svoj historicky rezervovaný vzťah k Bratislave a pre nich to bolo zaujímavé. To si žiadalo isté diskusie, kým sme ich presvedčili, že sa pridajú k Verejnosti proti násiliu, aby Slovensko malo svoje hnutie. To som už bol pri tých diskusiách, keď sa povedalo, že budeme samostatní a partnerskí voči Prahe. Každý si uvedomoval, že poslať nejakého svojho federálneho Slováka do inštitúcií do Prahy, najmä Občianskeho fóra, to znamenalo úplne niečo iné, ako mať na Slovensku samostatné fórum, ktoré bude partnersky rokovať. Verejnosť proti násiliu bola báza, na ktorej sa zjednotilo celé Slovensko. A vďaka znovu Slovensku, prvé televízne prenosy v novembri išli odtiaľto, z Bratislavy. Stalo sa to aj súčasťou celého československého diania. Televízne vysielanie a mítingy z televízie, to malo obrovský význam na zmobilizovanie celej krajiny. Verejnosť proti násiliu je historický pojem, ktorý sa nedá ničím vymazať. Rovnako ako Občianske fórum. Druhá vec je, že už o niekoľko týždňov, už v januári 1990 boli najpopulárnejšími politikmi niektorí bývalí komunisti.
Ako je toto možné?
To je zvláštny fenomén, pretože ľudia v novembrových dňoch milovali ľudí, ktorí boli na tribúnach. Milovali ich, boli pre nich zaujímaví, boli to ľudia, ktorí vystupovali v svetroch, mali brady. Boli to revolucionári a ľudia ich naozaj milovali. Ale v januári sme už boli slobodomurári, už sme boli čechoslovakisti, už sme chceli škodiť Slovensku. To, že ešte v novembri tí ľudia riskovali život, pretože ak by bolo došlo k niečomu, k nejakému zásahu, tak idú v prvom rade na radu tí, ktorí boli na tribúnach, to nikoho nezaujímalo. Atmosféra sa totálne zmenila. To je fenomén, ktorý nejakým spôsobom súvisí so slovenskou povahou, ktorá je trošku impulzívna. Rada sa zapáli, ale veľmi rýchlo prechádza akýmsi sklamaním. Potrebuje nové impulzy. VPN začala preferenciami v roku 1990 prudko klesať, zobrala na svoju kandidátku bývalých 68-károv a vytvorila širokospektrálne hnutie. Takéto hnutia sú na Slovensku do dnes úspešné. Okrem VPN aj HZDS, či SDK.
VPN čoskoro skončila.
Osud VPN i Občianskeho fóra bol rovnaký. Bol som na konferencii, kde sa oddeľovalo od Občianskeho fóra ODS. Videl som, ako ľudia typu Jiří Dienstbier a ďalší sedeli už len v hľadisku a ten, ktorý dával slovo bol zrazu Václav Klaus. Čiže to, čo bolo u nás cez nejaký národno-sociálny populizmus, to sa tam chytilo cez istý druh ekonomického transformačného populizmu. Tu to predstavoval v konečnom dôsledku Vladimír Mečiar a tam to predstavoval Václav Klaus. Nakoniec to boli suverénny víťaz volieb a v roku 1992 vo voľbách, sa ani VPN už zmenené ako Občianska demokratická únia, ani Občianske fórum nedostali do parlamentu. To bol príbeh revolučných strán, ktoré nikto nemôže vymazať z dejín. Oni boli pritom.
Nemalo dôjsť po roku 1989 k nejakému radikálnejšiemu vysporiadaniu s komunistami, aby sa nedostali tak ľahko opäť k moci?
V prvom rade si myslím, že na Slovensku nie je k tomu nejaká vôľa. My nie sme nejaká balkánska krajina, ktorá by mala výdrž. Ja som videl už keď sme v decembrových dňoch urobili demonštráciu na podporu Rumunov, pretože tí krvácali, a tam prišlo niekoľko desiatok ľudí. Vrchol bol asi 10.december 1989, kedy ľudia odišli v obrovskom množstve do Rakúska, aby sa pozreli na Bratislavu z druhého brehu Dunaja, čo bol absolútny symbol. Túto akciu vymyslel Martin Bútora. To bol akýsi vrchol. Od toho 18-19. novembra, keď začali prvé demonštrácie na Slovensku, do toho 10.decembra. To bol vrchol slovenského vzopätia a potom to už ustalo. Čiže tá vôľa tu ani nebola. Po druhé, robiť niečo také, znamenalo by ísť na to, ako komunisti v rokoch 1948 – 1950. Tu na Slovensku bolo približne 583 tisíc príslušníkov komunistickej strany, nehovoriac o ich rodinných príslušníkoch. To bola nomenklatúra, to boli šéfovia ekonomických podnikov, roľníckych družstiev, na školách. Spoločnosť bola v prvom rade vedená touto nomenklatúrou vyše 500 tisíc komunistov. Čiže ísť do tohto sa dalo len za cenu brutálneho, krvavého prenasledovania. To vytlačenie síce bolo možné, ale k tomu tu nebola ani vôľa a okrem toho treba povedať, že my sme tu prežívali niečo, čím boli všetci naplnení a to bol absolútny zázrak, že padol komunizmus.
Zázrak?
My sme nosili v sebe traumu 70-80 rokov. Kedykoľvek sme sa pozreli na mapu Európy, ale takú rozšírenú, kde sme videli veľký Sovietsky zväz a malé krajinky, tak sme si povedali, že toto nie je možné, aby bolo raz porazené. Veď Rusko, to obrovské Rusko nebolo porazené Napoleonom, Hitlerom aj preto, že to je obrovská krajina. No a toto zrazu padlo ako domček z karát. To sme prežívali ako zázrak. Zdalo sa mi, že najväčšie vyrovnanie sa s obdobím komunizmu a s komunistami je, že sa im to celé zosypalo. Že oni zrazu pochopili, že to všetko bolo smiešna, síce tragická, ale absolútne smiešna epizóda, ku ktorej sa už nikto viac nebude vracať. Toto bolo náš pocit vyrovnania sa. Aj preto dal Václav Havel takú veľkú amnestiu, aby bola výkrikom, že skúsme začať odznovu. Skúsme, pretože sme tu žili všetci v nejakom pekle, nejakom blázninci. Pamätám si naše diskusie na VPN. Starý Šimečka bol naozaj múdry. Ten hovoril: „No dobre, tak ako to chceme robiť? Tak začneme, že budeme stavať pred súd tých najväčších papalášov? Ale k tomu bolo treba meniť zákony, lebo podľa tých zákonov, ktoré boli, oni neporušili nijaké predpisy. Ľudia na nižších úrovniach, na stredných úrovniach povedzme krajov, alebo miest, alebo dokonca v obciach, boli ďaleko nebezpečnejší, pretože kariéra, túžba po postupe z nich urobila ďaleko bezohľadnejších ľudí, ktorí udávali, alebo sekírovali ľudí, ktorí prihlasovali deti na náboženstvo a podobne. Čiže kde začneme a kde chceme skončiť?“ A hovoril ďalej: „Všimnite si, že aj ľudia, ktorí boli nekomunisti, kradli veselo“. To, čo sme mohli urobiť a na čo sme mali aj silu a čo sme asi prehliadli, bolo postaviť a brať na zodpovednosť vyšetrovateľov ŠtB z 50-tych rokov. To boli často sadisti, ktorí ničili ľudí, ničili rodiny. Mnohí z nich aj spáchali samovraždy, lebo to už neuniesli. Toto si viem priznať, že tu sme mohli niektorých postaviť pred súd. Česi to urobili symbolicky cez prokurátorku Brožovú. Ale v celej postkomunistickej Európe, ani jedna krajina sa s tým nevysporiadala. Ani Poliaci, ani Maďari, východní Nemci možno trochu s nemeckou dôslednosťou, ale ani jedna z krajín, ani balkánske komunistické krajiny, ani krajiny Sovietskeho zväzu, ani Litva, Lotyšsko. Pritom tí mali mať dôvod, aby sa vysporadúvali so zlobou komunizmu. To bol nejaký zázrak. Pri 20. výročí pádu Berlínskeho múru sa v Berlíne stretli starý Bush, Gorbačov a Helmut Kohl a oni spontánne povedali, že november 89 bol zázrak. Atmosféra toho zázraku poznačila aj všetky krajiny tak, že myšlienka revanšu, alebo vysporiadania sa zostala bokom.
Je tu ešte možnosť s komunizmom sa vysporiadať?
Je tu jedna šanca vysporiadať sa s komunizmom. A to sú obete. Nosím v sebe myšlienku, aby raz, keď tu bude múzeum dvoch totalít, alebo múzeum komunizmu, tak, aby v tých miestnostiach bolo architektonicky vyriešené, že sa tam bude stále premietať 71 tisíc mien ľudí, ktorí boli vo väzení. To, že boli odsúdení na 83 tisíc rokov, to tam môže byť niekde povedané. Stále sa tam bude premietať 15 tisíc ľudí, ktorí boli odvlečení zo svojich domovov, či to boli ľudia do sovietskych gulagov, alebo v B akcii do českého pohraničia, gréko-katolíci, Maďari a ďalší. Ja som ten zážitok zažil v múzeu v Jeruzaleme. Za každým jedným menom bude návštevník cítiť, že to bol jeden ľudský príbeh, jeden osud, osud jeho príbuzných. Samozrejme nemožno zabudnúť na 705 ľudí popravených, či ľudí, ktorí zahynuli v sovietskych gulagoch, alebo zastrelených na hraniciach. Cez tieto mená, cez tieto obete je možné priblížiť obludnosť režimu aj tých ľudí, ktorí to spôsobili. Za každým tým osudom, za každým jedným menom bude zároveň niekto, kto ho vyšetroval, kto ho súdil, kto dal návrh obžaloby. Takisto by mal existovať nejaký priestor, kde bude 64 tisíc doteraz zistených mien židovských obetí zo Slovenska, ktoré zahynuli v koncentračných táboroch. Teda slovenských Židov. Tu vidím akúsi šancu. Obrovskú moc vo svojich rukách má v tomto smere cirkev. Tá keď sa ujme obetí, samozrejme pre ňu to budú v prvom rade ľudia, ktorí zomreli za vieru, tak cez týchto ľudí bude táto doba sprítomnená už večne. Cirkev má večnú pamäť. Ak mi dnes slávime sviatok japonských mučeníkov a to je, keď je tento sviatok v cirkvi, tak v každom jednom kostolíku na dedine, kňaz na začiatku omše povie, dnes slávime sviatok japonských mučeníkov zo 16.storočia. To je absolútna pamäť. Ak by sa toto raz urobilo, že by tu bol sviatok obetí komunizmu, tak tá éra bude popísaná a ukotvená navždy.
Tento mesiac uplynie 20 rokov od smrti Gustáva Husáka, symbolu normalizácie.
Husák patrí k tragickým slovenským príbehom. Husák bol nadaný, schopný človek, veľmi ambiciózny. Najmä ambiciózny a to v prvom rade mocensky. Človek, čo išiel za mocou. Husák žil v prostredí, ktoré nebolo komunistické. Slovensko nebolo komunistické prostredie. Vyšvihol sa na predsedu zboru povereníkov. Potom sa jeho vlastnosti nikomu nepáčili, bol odvolaný. Následne ho to zomlelo, dostal doživotie a v krutom väzení zvláštnou náhodou nebol odsúdený na smrť. Buržuázni nacionalisti nešli spolu s tou sionistickou vlnou, kde boli všetci popravení, vrátane nežidovského Vladimíra Clementisa. Toto mu zachránilo život a prinieslo doživotie a v roku 1960 mohol byť prepustený na amnestiu. Ja som rozprával s ľuďmi, ktorí s ním boli vo väzení . Menovite páter Mastiliak, ktorý tam s ním strávil asi pol roka. Boli spolu dvaja na cele v Leopoldove. On mi hovoril, že Husák bol presvedčený o tom, že jeho chvíľa ešte príde. Husák každé ráno cvičil, umýval sa v studenej vode do pol pása. Husák sa stále udržoval nejakým spôsobom v kondícii. Diskutovali spolu. Keď mali dlhšiu diskusiu na teologické témy, tak Husák to dosť často ukončil tým, že viac nebudú o tom hovoriť. „Vy ste katolícky kňaz, ja som marxistický kňaz,“ hovorieval Husák. Čiže marxizmus bol pre neho hnacím motorom. Komunisti vo väzení, aj Husák, poznali morzeovku. Keď z vedľajšej cely sa pán biskup Hopko pýtal, ako sa speluje Verím v Boha po anglicky, tak Mastiliak to vedel a diktoval to Husákovi a Husák klopkal morzeovkou. Väzenie bolo v tomto smere tolerantné prostredie. Iné nakoniec tam ani nebolo možné. Husákovi sa jeho vízia začala plniť v 60-tych rokoch. Nebolo to náhodou. Obrodný proces, prostredie ľavicových intelektuálov, v ňom znovu zbadal martýra a bonus schopného, ambiciózneho človeka. Husák išiel krok za krokom, až sa dostal na absolútny vrchol vďaka okupácii. Vtedy menil svoje názory veľmi rýchlo a účelovo, tak aby sa dostal k moci. Chvíľu hovoril, že stojí a padá s Dubčekom a o niekoľko týždňov to už neplatilo. A toto je ten vrchol, to je ten slovenský príbeh človeka, ktorý sa mohol stať nejakým symbolom zmierlivejšieho postupu. Husák sa stal symbolom možno trošku zmierlivejšieho postupu komunistov voči občanom len na Slovensku. Ako človek, ktorý mal skoncentrovanú v rukách všetku moc, to znamená aj stranícku, aj prezidentskú, výkonnú, ako tento človek sa v Československu zapísal zle.
Naznačujete, že k Slovensku mal iný postoj?
Na Slovensku mnohí vyhodení straníci prežívali v rôznych polohách, neboli úplne odstavení. Napríklad Slávo Kalný, ktorý bol šéfredaktor Smeny, nemohol pod svojim menom publikovať, ale prežíval v rozhlase. Písal Bielikovcov. Takže takí ľudia nejakým spôsobom prežili. V Čechách to bolo omnoho krutejšie. V Čechách ľudia išli do väzenia, alebo ich vyštvali a je fakt, že tam aj ten odpor začal vyrastať. Pre Československo a pre dejiny Československa Husák zostane symbolom veľmi tupého obdobia normalizácie, udupania akýchkoľvek hodnôt. Ja si pamätám na rozhovory Dominika Tatarku, ktorý už to znášal zle, že si nemohol prečítať západné noviny, nemohol poriadne počúvať západný rozhlas a kedy boli všetci izolovaný Štátnou bezpečnosťou, ktorá nám dýchala na chrbát. Čiže prežívalo sa, ale pod tlakom ŠtB. Povedal by som pod tlakom, ktorý bol ubíjajúci aj pre tých normalizačných komunistov.
Čiže ako hodnotíte Husáka?
Husák je slovenský príbeh, ktorý to na vrchole neuniesol. Iste sa bude hovoriť o Husákovi, ktorý pomohol zriadiť Trnavskú arcidiecézu. On mal zrejme nejakým spôsobom prítomný nacionálny rozmer. Rovnako ako pri Gabčíkove. Husák vtedy jasne povedal, že cirkev je konzervatívna spoločnosť, ktorá prežíva a cirkev keď vytvorí hranicu, ktorá už nebude mať nič spoločné s Ostrihomom, tak tým sa hranice štátu ukotvia. Stane sa to tým, že aj Vatikán jasne uzná hranice. Vatikán je diplomaticky jedna z najvýznamnejších krajín na svete. Hranice maďarskej historickej diecézy, ktoré zasahovali na Slovensko, to bol rušivý moment. Takisto Husákovi treba asi dať nejakú zásluhu, že bola obnovená grékokatolícka cirkev. Myslím si, že ten základný impulz, ktorý sa potom zrejme už nedotiahol do konca a že bola obnovená a že dostali nové chrámy, aj keď nie všetky, tak asi to bola súčasť jeho nejakého vyrovnávania sa s vlastnou komunistickou minulosťou. Ale celkový dojem z Husáka zostane zlý. Bol to normalizačný predstaviteľ. Samozrejme sú politici, ktorí hovoria, že čo mal robiť. Čo mal robiť, keď tu boli sovietske tanky, čo mal v tej chvíli ako politik robiť, ak mal zabrániť ešte horšiemu? Je to vážna otázka, ale ľudia sú a budú hodnotení aj z hľadiska politicko-morálneho. Mohol zápasiť. Zápasiť, aby to tu bolo inak. To sú tie slovenské príbehy, ktoré sa opakujú stále. Ten príbeh sa zopakoval v roku 1989. Ak by Vladimír Mečiar vyhlásil, že teraz máme vlastný štát, mohol pokojne povedať, ja som vám ho daroval. Mohol povedať, že sa splnil tisícročný sen, poďme spolupracovať, no tak sa mohol zapísať do dejín. Rovnako Mikuláš Dzurinda, jeho príbeh je historický, ktorý chcel vrátiť Slovensko na trajektóriu. Mohol povedať: “Doviedol som vás ako premiér do EÚ, do NATO. Začíname novú históriu“. Ale potom sa to všetko začína nejako zamotávať a tie príbehy ako by sme nevedeli doťahovať do konca. Sme schopní zažiť nejaký svoj vrchol a ďalej ísť nevieme. Toto je nejaká naša genetická vybavenosť, alebo možno až kliatba, že zodpovednosť, ktorú v jednej chvíli nám dá moc, alebo situácia, nevieme celkom niesť.
Zhováral sa Radovan Pavlík
