Festival Jeden svet uzrel na Slovensku svetlo sveta pred 11 rokmi. Začínali ste s 39 dokumentárnymi filmami v štyroch provizórnych sálach. Čo sa odvtedy zmenilo?
V súčasnosti máme v ponuke 70 dokumentov zahraničnej ale aj slovenskej produkcie, ktorú sa snažíme každým rokom rozširovať. Premietame na piatich miestach – našťastie sa po roku otvorilo opäť Kino Lumiére – bývalé Kino Charlies. Okrem neho a Kina Mladosť nemáme v centre iné možnosti premietania v tradičných kinosálach, takže využívame kultúrne priestory ako SNG, klub A4 – Nultý priestor, či nedávno otvorené centrum KC Dunaj. Postupom rokov rozširujeme dramaturgiu – pridávame iné žánre ako je film, robíme diskusie nielen so zahraničnými režisérmi ale aj slovenskými osobnosťami. Začali sme s projekciami pre školy, súťažami, zvýšili sme našu prítomnosť na internete a sociálnych sieťach.
Počas rokov sme zaraďovali aj nové témy a filmové sekcie – len pred pár rokmi pribudla ku klasickým sekciám ako Máte právo vedieť či filmoch o porušovaní práv vo svete aj ekologická sekcia, témy, ktoré reflektujú globalizáciu, ale aj téma reflektovania našej minulosti.
Aký je motív 12. ročníka festivalu?
Motív festivalu je tento rok „Svet v sieti“. Vedomie toho, že všetci na tejto planéte obývame jeden svet, je silnejšie, ako kedykoľvek v doterajšej histórii ľudstva – a je to práve vďaka moderným komunikačným technológiám. V súčasnosti môžu vďaka dostupným technológiám aj jednotlivci zaznamenávať a dokumentovať okolitú realitu. Vďaka internetu a mobilnej komunikácii možno tieto obsahy distribuovať na ktorékoľvek obývané miesto planéty. Využívanie sociálnych sietí slúžiace hlavne na komunikáciu, nadväzovanie priateľstiev a zdieľanie fotografií a videí bolo nedeliteľnou súčasťou domino efektu revolúcií na Blízkom východe. Mnohé režimy sveta sa snažia obmedziť prístup k internetu uvedomujúc si jeho silu. Vďaka technológiám sme všetci omnoho informovanejší a stále väčší počet ľudí zisťuje, že udalosti zdanlivo vzdialené sa týkajú aj ich. Geometrickým radom narastajú aj prejavy občianskeho aktivizmu jednotlivcov. To je našim hlavným odkazom tento rok – každý z nás sa môže stať dokumentaristom a nájsť si svoje publikum.
V ôsmich sekciách predstavíte divákom 70 dokumentov. Podľa čoho ste vyberali filmy do programu?
Každý rok si na začiatku stanovíme témy, ktoré chceme komunikovať slovenskému publiku. Mnohé sa premietnu do filmových sekcií. Niektoré filmové sekcie máme tradičné, opakujú sa z minulých rokov. Takže témy sú rozhodujúce sito pre výber filmov, ktoré čiastočne vyberáme z ponuky Festivalu Jeden svět Praha (tento rok je to 30 filmov), iných ľudsko-právnych festivalov zo strednej Európy, alebo ich hľadáme na internete. Pri zostavovaní sekcie Slovenský dokumentárny film sa radíme s našimi poradcami – filmovými pedagógmi a kritikmi.
Našli sa aj dokumenty, ktoré sa pre festival získavali obzvlášť ťažko?
Áno, najmä filmy o arabských revolúciách. Keďže dokumenty o nich potrebujú čas na dokončenie, našli sme len dva – „Revolúcia v Káhire“ a „Povstanie v Bengházi“.
Ako budú na festivale zastúpení slovenskí filmári?
Do programu sme zaradili filmy známych tvorcov – Jara Vojteka, Mareka Šulíka, Mateja Mináča, Petra Kerekesa, Roba Kirchhoffa, Dušana Hudeca a Zuzany Piussi, ale aj filmy mladých tvorcov – Tomáša Raffu, Vladimíry Hradeckej či Dávida Horíneka. Ide nám najmä o autorské dokumenty, ktoré reflektujú spoločenské témy.
Na akých hostí sa môžu diváci tešiť?
Sme radi, že na festival prijali pozvanie filmári z takých krajín – ako je Afganistan – odtiaľto príde dokonca žena – filmárka Alka Sadat, ďalej Faramarz Behesti z Iránu a Omar Wael z Egypta.
Čakajú návštevníkov aj sprievodné podujatia?
Naším cieľom je ponúknuť multižánrové podujatie, kde sa ľudia budú cítiť dobre. Okrem filmov môžu debatovať, vypočuť si hudbu, ísť na workshop. Tento rok je v programe veľké množstvo diskusií – o segregácii Rómov, arabských revolúciách, porevolučnej realite v strednej a východnej Európe, postavení žien, stave nášho súdnictva, situácii v Bielorusku a ďalšie. Pripravili sme aj koncert Malalata Sound System, ekologickú poradňu, prezentáciu knihy Annette Rehrlovej – Diamantové deti – o detských vojakoch v Sierra Leone, či výstavu barmských karikatúr. Okrem toho každý deň bude v KC Dunaj pripravené zážitkové popoludnie, kedy si návštevníci budú môcť na vlastnej koži vyskúšať, aké to je byť hendikepovaným, žiť v slume, alebo žiť ekologicky.
Po filmových festivaloch v Cannes, Abu Dhabi, Riu de Janeiro či v Teheráne sa do Bratislavy po prvý raz dostáva aj workshop filmovej žurnalistiky Nisimazine. Čo je jeho cieľom?
Tento workshop pripravil Matthieu Darras pre mladých filmových novinárov a kritikov z Francúzska, Nemecka a Slovenska. Títo budú hodnotiť a písať recenzie festivalových filmov, viesť festivalový denník pre návštevníkov festivalu a natáčať videoblogy. Sme radi, že bol na Slovensku vybraný práve náš festival, pretože jeho dokumenty ponúkajú okrem filmovej aj pridanú hodnotu v podobe dôležitých spoločenských tém, ktoré komunikujú.
Festival bude premietať filmy hlavne v malých kamenných kinách – dištancujete sa od multiplexov alebo sa, naopak, ony vyhýbajú vám?
Vyhýbame sa im my, nielen z dôvodu finančnej nákladnosti, ktorú si nemôžeme dovoliť. Bolo by divné premietať filmy, z ktorých mnohé sa týkajú porušovania ľudských práv a chudoby vo svete v konzumnom prostredí.
Do projektu sa snažíte čoraz viac zapojiť aj študentov stredných škôl – ako sa vám to podarilo tento rok?
Tento rok bola nová súťaž pred festivalom – pre stredné školy, ktoré si vybrali a pozreli film z našej ponuky a pripravili vzdelávaciu kampaň pre svojich rovesníkov na sociálnych sieťach. Zapojilo sa 17 tímov z celého Slovenska a bola to pre nich aj pre nás nová skúsenosť, ktorú by sme chceli opakovať aj v budúcnosti – teda používať sociálne siete v prospech šírenia osvety o sociálnych a spoločenských témach a komunikovať problematiku ľudských práv medzi mladými ľuďmi.
Po Bratislave začne festival opäť putovať po slovenských mestách. Budú sa tieto premietania líšiť od toho v hlavnom meste?
Sme radi, že filmy môžu vidieť ľudia v ďalších 23 mestách na Slovensku. Organizujú ho naši regionálni partneri – mimovládky, kultúrne centrá, školy alebo kinokluby. V jednom meste sa premieta výber do dvadsať filmov.
Za festivalom Jeden svet stojí občianske združenie Človek v ohrození. Akými aktivitami sa momentálne zaoberá?
V súčasnosti pomáhame ochrancom ľudských práv, novinárom a blogerom na Kube, v Barme a začíname projekt pre Bielorusko. V rámci pomoci rozvojovým krajinám realizujeme projekty na podporu vzdelávania a ekologického poľnohospodárstva v Keni a Afganistane. Dokončujeme humanitárny program na Haiti. Dozvedieť sa viac môžu návštevníci festivalu aj počas viacerých diskusií s našimi pracovníkmi. Možno aj týmto je náš festival iný, ako ostatné filmové podujatia, a síce, že ho robia ľudia, ktorí sa angažujú v témach a mnohých krajinách prezentovaných vo filmoch. Dokumentárny film je pre nás audiovizuálne svedectvo, ktoré našej verejnosti priblíži problematiku v iných častiach sveta, kam sa sami často nedostanú a v ktorých môžeme pomôcť najmä vďaka podpore slovenských darcov.
Ako vyzerá ukážkový rok festivalového tímu v skratke?
Najprv tŕpneme, či zoženieme dostatok finančných prostriedkov. Keďže podujatie je venované viac ľudským právam ako známym filmovým dielam, ktoré nenavštívia filmové hviezdy, nie je pre sponzorov veľmi atraktívne. Každopádne ďakujeme všetkým partnerom, ktorí nám tento rok pomohli festival zrealizovať. Rok začíname výberom tém, ktorých by sa mali filmy týkať. V marci ideme na festival Jeden svět do Prahy pre inšpiráciu. Od jari hľadáme a vyberáme filmy, žiadame producentov o autorské práva, rieši sa titulkovanie filmov. Ja ako hlavný dramaturg festivalu strávim niekoľko mesiacov pozeraním približne stovky filmov. Najneskôr pred letom musíme mať hotový vizuál a slogan festivalu, čomu zvyčajne predchádza búrlivá diskusia a pripravenú webovú stránku. Cez leto premýšľame nad sprievodnými podujatiami a hosťami, po lete sme odštartovali web stránku a komunikáciu na Facebooku. No posledné dva mesiace sú najťažším obdobím, kedy robíme všetko – sme zavalení prípravou materiálov do tlače, inzercií, komunikáciou s hosťami, partnermi, dobrovoľníkmi, technickou prípravou kinosál, prípravou a kontrolou filmových nosičov a prezentáciou festivalu v médiách a na internetových portáloch, keďže sa riadime sloganom – Svet v sieti.
Na ktoré filmy sa osobne najviac tešíte a prečo?
Určite na otvárací film festivalu Väznicu Irán, ktorý je výnimočný spojením animovanej tvorby a videozáberov urobených účastníkmi protestov po zmanipulovaných prezidentských voľbách v Iráne. Okrem toho na tri filmy, ktoré návštevníkov aj rozosmejú, a to rumunský film Kapitalizmus – naša tajná receptúra, film Ukrajinská Chelsea o nostalgii za socializmom a film mladej českej dokumentaristky Eriky Hníkovej Nesvadbovo.
Dvanásty ročník medzinárodného festivalu dokumentárnych filmov Jeden svet otvorí snímka Väznica Irán (2010). Animovano-hraný film režiséra Aliho Samadiho Ahadiho uvedú v utorok 29. novembra o 19:00 v bratislavskom Kine Lumiére. V Bratislave bude festival pokračovať do 4. decembra a následne začne putovať po 23 slovenských mestách.
Zhovárala sa Zuzana Zimmermannová