Mladá Liptáčka Klaudia Medlová (21 rokov) je historicky prvou členkou Slovenskej lyžiarskej asociácie (SLA), ktorá od roku 1993 na MS dospelých získala medailu. Podarilo sa jej to v januári 2015 v rakúskom Kreischbergu, kde v disciplíne slopestyle snoubording obsadila 3. miesto.
Hoci po vydarených pretekoch v slopestyle, v ktorých ste na MS 2015 v snoubordingu vybojovali bronzovú medailu, ste sa sťažovali na boľavú nohu, predsa o dva dni ste išli aj súťaž v Big Aire. Nebolo to z vašej strany príliš veľké riziko? Nebolo by rozumnejšie vynechať túto náročnú súťaž v skoku a radšej si doliečiť boľavý priehlavok?
V deň, keď sa na šampionáte išiel Big Air, som sa cítila celkom dobre. Viac ako boľavý priehlavok ma v súťaži Big Air obmedzovalo narazené lýtko. Ale myslím si, že to nebolo riziko (krátka odmlka). Bolo to celkom v pohode (smiech). Ja som na bolesť zvyknutá. Nerobím z toho nejakú veľkú vedu. Keď môžem, tak súťažím. Aj s drobným zranením.
Kedy ste sa vlastne počas svetového šampionátu v Rakúsku zranili?
Ešte v slopestyle som si bolestivo narazilo lýtko. Počas tréningu to bolo ešte v pohode (smiech). Ale ráno pred súťažou mi boľavé miesto dosť stuhlo a napuchlo… Ale nebolo to nič také strašné. Dalo sa s tým súťažiť (krátka odmlka). Na bolesť som celkom zvyknutá.
Čiže takéto, ako vy hovoríte, drobné zranenia zákonite patria k snoubordingu?
Tak ako ku každému inému športu. Keď nič nerobíte, nič sa vám nestane (smiech). Samozrejme, treba sa s tým vyrovnať. Mnohokrát treba ísť za svojim cieľom aj cez bolesť. Ako sa zvykne hovoriť: aj so zaťatými zubami…
Vráťme sa k svetovému šampionátu v Rakúsku, na ktorom ste senzačne vybojovali bronzovú medailu v slopestyle. Skôr než ste vystúpili na stupeň pre víťazov, ste museli úspešne zvládnuť kvalifikáciu a semifinále. Urobili ste v kvalifikácii niečo špeciálne, čo ste doteraz neurobili? Naučili ste sa počas pobytu v Amerike nejaké nové – ešte neokukané – cviky a skoky?
Začnem postupne. Celkovo som mala problém dobre odjazdiť kvalitný tréning v slopestyle, pretože na Slovensku sme mali postavený iba jeden – jediný skok. Preto som bola zvyknutá ísť iba jeden skok a dosť. Odskáčem ho a opäť idem na štart. Trať pre slopestyle na MS bola pre mňa náročná predovšetkým v tom, že tam boli tri až štyri skoky za sebou. Bez prerušenia! Navyše do toho boli ešte zakomponované aj reilingy, čiže zábradlia. Bolo to všetko treba absolvovať, ustáť dopady a predviesť aj nejaké cviky a skoky. Podľa možnosti čisto a plynulo (smiech). Toto všetko sa mi podarilo natrénovať za dva a pol týždňa práve v Amerike. Vďaka sústredeniu v Amerike, kde ma usmerňoval tunajší tréner, som úspešne prešla kvalifikačným sitom i semifinálovou jazdou. V Amerike som sa naučila jeden mimoriadne náročný trik. Práve táto moja novinka mi pomohla prejsť na MS až na stupeň pre víťazov.
Amerika bola pre vašu prípravu dôležitá najmä tým, že sú tam špičkovo urobené slopestylové trate? Vďaka tomu ste mohli v tréningu prejsť viac trikov a skokov kontinuálne, bez prerušenia. Mohli ste pravidelne jazdiť tri až šesť skokov za sebou?
Každý deň som si mohla odjazdiť až šesť skokov za sebou. Bez prerušenia! A hlavne sme mali super počasie. Skoro každý deň sme mali slniečko. Bolo tiež bezvetrie. Iba dva dni nám snežilo. Ale aj tak sa dalo v kuse skákať. Tri až šesť skokov za sebou. Jednoducho, super podmienky! Tam sú strediská na vysokej úrovni. Práve Amerika je kolískou tohto športu. Sú tam svahy, ktoré sú rajom pre snoubordistov a akrobatických lyžiarov. Bolo pre nás fakt veľmi dobrou voľbou ísť trénovať pred MS v Rakúsku práve do Ameriky (smiech).
Z čoho ste mali pred kvalifikáciou MS najväčšie obavy? Čím bol slopestyle v Rakúsku pre vás náročný?
Bol viac technický. Od rána bola trať dosť ľadová. V tréningu to bolo celkom rozbité. Pred oficiálnymi tréningmi pršalo. Navyše, bolo aj dosť teplo. Jazdci na takej trati medzi prekážkami brzdili, čím poriadne ničili podklad. Na trati boli veľké bubny. Trať bola totálne rozbitá. Všetci sme práve z tých bubnov boli poriadne ´vyhrkaní´ a všetko nás po takom tréningu bolelo. Z tohto pohľadu to bolo náročné (krátka odmlka). Ale pred samotnou súťažou organizátori trať veľmi dobre upravili. Hneď sa nám na nej oveľa lepšie jazdilo (smiech).
V akej konkurencii ste sa na svetovom šampionáte predstavili, ktorých súperok ste sa v kvalifikácii najviac obávali? Snoubordistky z ktorých krajín predstavujú svetovú špičku?
V kvalifikácii slopestyle štartovalo okolo štyridsať dievčat zo sedemnástich krajín. Boli sme v dvoch skupinách. Najlepšie pretekárky prišli z krajín, v ktorých zjazdové lyžovanie a snoubording majú už bohatú tradíciu. Z Európy sú to najmä ´baby´ z Rakúska, Nemecka, Francúzska, Švédska a Nórska. Šikovné dievčatá prišli aj z Nového Zélandu a z Japonska. Češky tiež sú úplne inde ako my (smiech). Na úplne inej úrovni sú však pretekárky z USA a Kanady. Tie sú úplne iný ´level´.´ Mnohé z nich medzinárodné fisové preteky ani nejazdia. Ich doménou je predsa najprestížnejšie svetové freeskisové podujatie X-Games. Hviezdne Američanky a Kanaďanky MS pod hlavičkou FIS (Medzinárodná lyžiarska federácia, pozn.) nejazdia (smiech).
Aké bolo ráno pred životným semifinále? Zobudili ste sa s myšlienkou, že práve dnes odovzdám na trati všetko, čo vo mne je? Zaumienili ste si, že núkajúcu šancu nepustíte z rúk?
Tak by som to nedefinovala (smiech). Mala som veľkú trému. Ak si dobre spomínam, tak som v stredu ráno ani nič nejedla (smiech). Nedalo sa. Ale, ak mám byť úprimná, musím sa priznať, že celkom som si verila. Verila som tej jazde, ktorú som mala naplánovanú… Vedela som, čo počas nej urobím, s akými cvikmi pôjdem do boja so súperkami (smiech).
Aké vlastne bolo dvojkolové semifinále majstrovstiev sveta z pohľadu Kladie Medlovej?
Prvé kolo v semifinále slopestylu mi perfektne vyšlo. V druhom kole som vlastne bola diskvalifikovaná…
Prečo?
Lebo som odišla na toaletu a neskoro som prišla na štart (smiech). Mala som šťastie, že som absolvovala v pohode prvú semifinálovú jazdu. Ak by som veľmi dobre nezašla tú, tak by som predčasne skončila. To by bola vzhľadom na moju športovú formu naozaj veľká smola…
Ako túto nečakanú situáciu prijal váš tréner? Nehneval sa na vás, že ste skoro prišli o postup do vytúženého finále na svetovom šampionáte?
Samozrejme, že sa poriadne na mňa nahneval (smiech). Ja som ho však stále chlácholila: ´Neboj sa nič, to bude v pohode. Oni ma pustia… Mne sa to už raz v kariére stalo… Mám s tým už skúsenosť (smiech). Kdeže… Ani sa so mnou nebavili! Vôbec. Ani trochu (smiech). Tvrdá diskvalifikácia a hotovo! Ešte šťastie, že výkon a vysoké bodovanie z prvej jazdy, ktorá mi fakt vyšla, stačili na vytúžený postup do finále MS.
Ako vaši príbuzní a známi prijali vašu cennú bronzovú medailu? S akou odozvou sa tento váš významný úspech na MS stretol v okruhu vašich priaznivcov a podporovateľov?
Keď som vrátila domov, tak už nejaké extra oslavy v našej rodine neboli, pretože moji rodičia a najbližšia rodina ma boli povzbudiť priamo na šampionáte. Mama bola so mnou na slopestyle a otec videl naživo súťaž v Big Air. Tak si to vlastne rozdelili (smiech). Tak tam sme to už spolu všetci oslávili – spolu sme sa tešili z úspechu, ktorý som v Rakúsku dosiahla.
Nebolo vám ľúto, že ste svoju historickú medailu zo svetového šampionátu nemohli s kamarátkou Zuzkou Stromkovou, ktorá bola tesne po vás tiež bronzová v akrobatickom lyžovaní, oslavovať v dejisku MS až do skorého rána?
Samozrejme, bolo mi toho ľúto (smiech). Zuzka bola aj prehovárať trénera, že či nemôžeme dlhšie zostať (smiech), ale nedalo sa. Medaily sme obe získali v stredu a mňa v piatok čakali ťažké preteky v Big Air. Nedalo sa s tým nič robiť. Musela som Zuzkine oslavy oželieť…
V roku 2013 ste práve v rakúskom Kreischbergu vybojovali 3. miesto na pretekoch Svetového pohára. Tento rok to práve v Kreischbergu bol ďalší bronz do vašej zbierky i nepopulárne 4. miesto v spomínanom Big Air. Dá sa teda povedať, že trate v tomto stredisku patria medzi vaše obľúbené?
To sa tak celkom nedá povedať (krátka odmlka). Na každých pretekoch je to predsa iné. Aj teraz to bolo trochu iné ako to bolo minulý rok na pretekoch Svetového pohára. Ale pravdu máte v tom, že trať v Rakúsku mi mimoriadne dobre sadla. Dobre som sa na nej cítila. Naozaj dobre.
Prišlo vám pred súťažami na MS na um to, že toto prostredie veľmi dobre poznáte, že sa vám v ňom zvyklo dariť? Tešili ste sa vôbec na tieto preteky v dôverne známom dejisku?
Ja som sa veľmi tešila na tie majstrovstvá sveta. A bolo mi jedno, či sú v Rakúsku, alebo nie. Aj keby sa konali inde. Ja som prišla z tej Ameriky tak dobré naladená, že mi bolo úplne jedno, kde šampionát bude. Verila som si najmä v tých nových trikoch, čo bolo základom pre úspech. Po návrate z Colorada som sa tešila na hocičo… Aj keby som skončila na svetovom šampionáte o niečo horšie, určite by som dokázala s tým žiť (smiech). Veľmi som si verila.
Klaudia, nemrzí vás teraz aj s odstupom času to smoliarske 4. miesto v disciplíne Big Air. Nehovoríte si, že stačilo trochu viac zabojovať a mohli byť dva medailové úspechy zo svetového šampionátu?
Samozrejme, že to trošku mrzí (krátka odmlka). Keby som bola šiesta, tak by ma to tak nemrzelo… Povedala by som si, že som na medailu nemala – a neriešila by som to. Ale štvrtá? To je mnohokrát iba kúsoček od stupňa pre víťazov (krátka odmlka). To človeka trochu škrie.
Čo vám chýbalo k tomu, aby ste z MS 2015 v Rakúsku doniesli dve medaily? Kde sa dalo urobiť viac než ste v samotnej súťaži urobili?
Keď sa k tomu v mysli vrátim (krátka odmlka). Mohla som sa trochu viac prinútiť. Aj po tej bronzovej medaile v slopestyle… Mala som viac zabojovať. Mala som sa viac vybičovať! Musím sa však priznať, že po súťaži v slopestyle som už bola dosť unavená. Bolelo ma lýtko i päta… Ale na to sa teraz nechcem vyhovárať. Stále sa dalo niečo s tým všetkým urobiť (krátka odmlka). Ale vôbec mi to nešlo. Už v tréningoch som nedokázala ustáliť jazdu. Bola som nejaká rozhodená (krátka odmlka). Nevládala som sa ani poriadne odraziť. Už som bola ako ´žuvačka´. Asi treba ešte viac zapracovať na mojej psychickej stránke. Ak chcem byť v tejto konkurencii naďalej úspešná, musím byť mentálnejšie silnejšia. V každom prípade.
Na tom „žuvačkovom“ výkone sa možno najviac podpísal fakt, že ste už mali na konte bronz, s ktorým nikto pred šampionátom nerátal? Že vďaka nemu ste sa už vnútorne predčasne uspokojili? Už ste si možno v duchu hovorili, že výkonnostný cieľ som splnila…
Možno máte pravdu (krátka odmlka). Možno aj to zohralo určitú úlohu. Mala som už bronz, tak som sa uspokojila. Už som nebola taká dravá, výbušná… Nešla som tú súťaž na doraz! A možno v tom bolo niečo iné… Neviem. Musím si to ešte celé dôkladne rozobrať (smiech).
Ako vás teraz berú medzi seba skúsené a úspešnejšie pretekárky, medzi ktoré ste sa v Rakúsku tak zázračne dostali?
Vlastne moja najväčšia súperka Anna Gessertová, ktorá hneď po MS odišla z Rakúska rovno na X-Games, mala zo mňa aj obavy (smiech). Tréner mi hovoril, že sa s ňou po súťaži rozprával. Ja som s ňou dobrá kamarátka. Poznáme sa už dlhšie. Tak ona sa priznala, že vo finále sa ma trošku bála (smiech). Nakoniec práve ona ma vo finále predstihla (krátka odmlka). Víťazka našej súťaže v slopestyle, ktorá bola z Japonska, hovorila iba po japonsky (smiech). S tou sa nedalo nijako dohovoriť (smiech).
Klaudia, čo treba robiť, aby ste sa aj vy niekedy dostali pozvánku na prestížnu súťaž X- Games v americkom Aspene?
Štartovať na X-Games je môj veľký sen. Neviem, ako sa tam dá dostať (krátka odmlka). Lebo tie dievčatá, ktoré na X-Games v Aspene súťažia, sú tam stále tie isté. Tento rok už jedenásty raz za sebou! Majú už svoje meno. Organizátori X-Games volajú, či skôr pozývajú, stále tie isté pretekárky. Súťažia iba v pätici. Medzi sebou. Absolvujú iba finále. Idú sa iba tri finálové jazdy! Nejdú sa semifinálové jazdy, ani kvalifikácia. Nič. Iba finále. Neviem, čo by som musela dokázať, aby som tam dostala pozvánku. Fakt neviem. Asi by som musela vyhrať všetky preteky Svetového pohára, ktoré sa pôjdu túto sezónu v zámorí (smiech).
Tvrdíte, že X-Games je váš nenaplnený sen. Ako potom vnímate čerstvo vybojovanú bronzovú medailu z majstrovstiev sveta? Je to váš doteraz najväčší športový úspech?
Doteraz áno. Ale, ak mám byť úprimná, tak oveľa viac by som si vážila asi medailu z X- Games (smiech).
Klaudia, už o tri roky je zimná olympiáda v Pjongčangu. Tak to tiež nie je pre vás veľká športová výzva? Olympiáda v Soči v roku 2014 vám predsa doslova unikla pomedzi prsty?
Určite, áno. Je to výzva (krátka odmlka). Keď sa nad tým teraz lepšie zamyslím, musím priznať (krátka odmlka). Ako to vlastne povedať… Ja som nakoniec aj rada, že som nesúťažila na ZOH 2014 v Soči. Nemala som na to… Nebola som tak vyjazdená. Vôbec som si necítila… Nebola som si istá v tých ťažkých trikoch. Teraz si verím viac. Na olympiádu v Soči som ako pretekárka ešte nebola zrelá. Teraz to už viem. Už som si to veľmi jasne uvedomila (smiech).
Čo vás teraz vlastne čaká doma. Na čo teraz sústredíte svoju pozornosť?
Musím sa učiť do školy (smiech).
Kde chodíte do školy?
Na gymnázium v Liptovskom Mikuláši. Lebo predminulý rok som si štúdium na strednej škole prerušila (krátka odmlka). Bolo pred olympiádou v Soči, tak som všetko nestíhala. Urobila som si v škole iba prvý polrok. Zložila som komisionálne skúšky a prerušila školu. Tento rok by som mala urobiť druhý polrok a potom ešte zmaturovať.
To popri vašom športovaní a cestovaní po svete normálne chodíte na strednú školu?
Nie, do školy denne nechodím. Chodím iba na skúšky. Učím sa doma a do školy idem iba odpovedať pred komisiu. Ak tento rok zvládnem druhý polrok, potom ma čakajú maturity.
A kedy sa počas hlavnej sezóny učíte? Kedy doháňate resty v stredoškolskom učive?
Mám vám povedať pravdu (smiech). To je to, že ja so sebou všade nosím aj knihy a učebnice. Ale nikde ich neotvorím (smiech). Neviem sa prinútiť, aby som si k nim normálne sadla (smiech). Ani doma sa sama nedokážem intenzívne učiť. Veľmi často, keď som doma, si musím ísť sadnúť rovno do tej našej školy. Musím ísť do tohto prostredia, aby som sa dostala do toho kolobehu a do učenia. Inak sa fakt nedokážem prinútiť (smiech)
Čo vám počas takto zorganizovaného stredoškolského štúdia najmenej vonia, ktorého predmetu sa počas gymnaziálneho štúdia najviac obávate?
Slovenčiny sa bojím (smiech).
Prečo, máte nejakú prísnu profesorku?
Práveže nie. My máme zlatú slovenčinárku (smiech). Ale neviem… Pre mňa je práve slovenčina veľmi ťažkým orieškom (smiech). Neviem, ako z nej budem maturovať. Neviem si to celkom dobre predstaviť.
Čo by ste po tomto veľkom úspechu v Rakúsku chceli dokázať v kalendárnom roku 2015?
Ak by sa podarilo urobiť dobrý výsledok na Svetovom pohári v Kanade a potom tiež zaujať výkonom spomínané americké Park City. To by bola paráda! Keby som sa dostala do finále. Ak by bola pozícia na stupni víťazov, tak to by bolo naozaj super. To sú preteky, ktoré ma teraz najviac zamestnávajú (smiech). A potom mám v pláne tento rok oveľa viac jazdiť a trénovať. Minulý rok som tých súťažných povinností mala veľmi veľa. Pre ten súťažný nápor sme nestíhali najazdiť viac. Tento rok sme sa rozhodli absolvovať menej pretekov. Aby som mala viac priestoru a času na tréningové jazdenie. Chcem toho viac natrénovať.
Kde treba hľadať vaše rezervy? Čo sa dá ešte zlepšiť vo vašom športovom majstrovstve?
Je tam toho ešte veľa… To by sme tu museli byť veľmi dlho, kým by som to všetko vymenovala (smiech).
Tak skúste… Skúste uviesť aspoň nejaký príklad.
Predovšetkým potrebujem precízne nacvičiť viac trikov (smiech). Ak sa bude dať, treba sa zlepšiť vo všetkom. Potrebujem získať väčšiu istotu. Tie cviky chcem nacvičiť aj do zásoby.
Kde vlastne trénujete všetky tie krkolomné skoky a cviky, keď ste doma na Slovensku?
Na Slovensku sa špičkový snoubording nedá trénovať. Absolútne nie. Minulé leto som prakticky sedem mesiacov nestála na snouborde! Počas tejto sezóny dlho nebol žiadny sneh. Keď som doma, idem si iba tak rekreačne zajazdiť do Jasnej. To je moje domáce stredisko. Tam som vlastne vyrastala. Moji rodičia, ktorí veľmi dobre lyžovali, tam mali bufet. Tak som do Jasnej chodila od malého decka. V Liptovskom Mikuláši som od štyroch rokov robila športovú gymnastiku, a v Jasnej zasa zjazdové lyžovanie. Moji rodičia mali Jasnú zjazdenú lyžami aj po slepiačky. Ja tiež (smiech). Najmä severnú stranu, južnú už nie. Obaja rodičia vedeli snoubordovať, tak som hlavne s ocinom jazdila aj ja. Už od desiatich rokov. Všetky kopce v Jasnej som s ním zjazdila. Pri športovej gymnastike som vydržala do šestnástich rokov, ale potom som sa musela rozhodnúť. Už sa to nedalo časovo stíhať… Prišla do toho stredná škola, vtedy to bolo športové gymnázium v Žiline, kde som začala študovať.
Keď teraz tvrdíte, že v Jasnej iba rekreačne jazdíte, tak potom kde vlastne naozaj tvrdo a intenzívne trénujete?
Chodím trénovať najmä do Rakúska. Ja strašne milujem americké strediská. Tam by som najradšej strávila aj celý rok! Bez problémov. Vlastne na budúcu sezónu, ak pravda úspešne zmaturujem, tak pravdepodobne odídem do Ameriky na celý rok. Do Colorada. To je kraj, kde je najviac snoubordových a lyžiarských parkov, a kde je aj dostatok snehu. Sú tam veľmi dobré snehové podmienky. Vedela by som si predstaviť žiť práve v tomto kúte sveta (smiech).
Chcete v Amerike študovať vysokú školu?
To asi nie. Vysokoškolské štúdium je tam veľmi drahé. Štúdium na univerzite by som si mohla dovoliť iba v tom prípade, ak by som mala športové štipendium. Inak nie. Nemám na to.
Tak potom ako chcete fungovať v zámorí? Kto vám bude ten váš pobyt hradiť? Akú máte predstavu o spomínanom pobyte za morom?
Chcem to urobiť ako Češka Šárka Pančochová. Ona ma vybavené športové vízum. Má ho vybavené na päť rokov. Zaplatila si päťročný pobyt, aby nemusela každé tri mesiace chodiť domov a potom späť. Šárka má v Amerike normálne prenajatý byt. Žije tam a trénuje. Veľa dievčat z nášho športu to takto riešilo a stále aj rieši (krátka odmlka). Teraz napríklad to isté urobila aj jedna moja súperka z Nového Zélandu. Celú sezónu trávi v Amerike. V zámorí má svoje tréningové sídlo, z ktorého cestuje po celom svete na preteky. To by sa mi páčilo (smiech).
Máte predstavu o tom, ako by vám vo vašej športovej kariére mohla pomôcť bronzová medaila zo svetového šampionátu v Rakúsku?
Keď tak nad tým uvažujem, myslím si, že hlavne finančne by mi mohla pomôcť (krátka odmlka). Možno by som mohla mať nejakú väčšiu podporu zo strany sponzorov, alebo zo strany Slovenskej lyžiarskej asociácie a Slovenského olympijského výboru. Možno by som mohla nejaké peniaze získať aj od Národného športového centra, ktorého som členkou.
Je snouborging, ktorému sa venujete od desiatich rokov, naozaj tak veľmi finančne náročným športom?
Snoubording je finančne veľmi náročný šport. Ak ho chcete robiť na úrovni, musíte do neho investovať veľa peňazí. Treba mať nie iba kvalitnú výstroj, ale v našom prípade treba za podmienkami predovšetkým cestovať. Treba kúpiť letenky, vybaviť ubytovanie, zabezpečiť stravu. Všetko. Treba hľadať také strediská, kde majú postavené náročné parky pre snoubordistov a akrobatických lyžiarov. Preto celý pobyt v zahraničí je finančne veľmi náročný (krátka odmlka). Aj touto cestou chcem poďakovať Národnému športovému centru a Slovenskej lyžiarskej asociácie za to, že vďaka ich podpore som pred tohoročným šampionátom mohla trénovať v Amerike. Aj keď bez môjho osobného trénera, ale mohla som tam byť. Ak by som nemohla trénovať v zámorí, určite by som sa na MS 2015 v Rakúsku nedostala ani do finále, nie to ešte na stupeň víťazov! Práve im patrí moja veľká vďaka, že mi k tomu bronzu z MS pomohli (krátka odmlka). Bez ich podpory by som možno na takýto úspech ešte dlho čakala.
Tvrdíte, že pre kvalitnejší tréning a komplexnejšiu prípravu veľa času trávite v zahraničí. Na čo sa potom vlastne tešíte, povezdme, cestou domov, keď sa z takého dlhšieho pobytu vraciate?
Predovšetkým na jedlo (smiech). Vždy sa teším najmä na domáce jedlo (smiech). Tréner Marek nie je milovníkom domácej slovenskej kuchyne. Ja však na ňu nedám dopustiť. Keď teraz nad tým rozmýšľam, tak pri návrate domov mám chuť predovšetkým na maminu krupicovú kašu, ktorú na Liptove voláme grýskou (smiech). Alebo na naše tradičné halušky. Môžu byť s bryndzou, s kapustou, s hocičím (smiech). Len nech sú to naše halušky. Nech je to naše tradičné slovenské jedlo (smiech).
Už máte vymyslené, kde vlastne doma uložíte čerstvo vybojované trofeje? Máte na to určené nejaké špeciálne miesto?
Ocino mi tesne po MS v Rakúsku kúpil takú presklennú skrinku na zamknutie. Tam sa zmestí dosť veľa trofejí (smiech). Dúfam, že tieto dve, ktoré som získala na MS, sa v nej budú pekne vynímať. A verím, že dlho v nej nebudú tie najčerstvejšie (smiech).
Spolu s kamarátkami Zuzkou Stromkovou a Nikolou Šlepeckou ste pred určitým časom rozbehli odvážny projekt pod názvom „Snowgilrs, ktorý pomáha zastrešovať aj NŠC. Chodíte do základných škôl a verbujete žiakov prvého stupňa na snoubording a akrobatické lyžovanie. Akú odozvu ste našli medzi deťmi, ktoré oslovujete práve pri týchto výjazdoch do škôl?
Veľmi sa tešia. Veľa detí si nás pridalo na facebook. Píše si s nami. Na internete hľadajú informácie o našom športe. Projekt Snowgirls, podľa mňa, má budúcnosť. Deti chcú s nami jazdiť. Chlapci a dievčatá sa z tohto nášho projektu tešia. My sa usilujeme najmä pre to, aby sme pre freestylové disciplíny a snoubording získali najmä školskú mládež (smiech). Snažíme sa dostať k nám predovšetkým dievčatá. Lebo dievčat je v snoubordingu a v akrobatickom lyžovaní fakt málo. Voľakedy som bola v snoubordingu sama na Slovensku a Zuzka Stromková bola jedinou ´babou´, čo robila akrobatické lyžovanie. Fakt to tak bolo (smiech). A pritom to môže byť taký šport, v ktorom nájdu svoju budúcnosť a možné uplatnenie.
Vy si fakt myslíte, že akrobatické lyžovanie a snoubording je vhodný šport pre malé dievčatá?
Viete, ono to možno tak nevyzerá… Lebo každý si myslí, že je to šport najmä pre chlapcov. Ale podľa mňa je to veľmi vhodný šport pre dievčatá. Ak majú dobrú koordináciu pohybu, dobrú orientáciu v priestore a vo vzduchu, tak môžu dosiahnuť pekné úspechy. Mnohé dievčatá v školskom veku, mám na mysli dievčatá z prveho stupňa ZŠ, už majú dobrú gymnastickú alebo atletickú prípravu. Mnohí rodičia ich do športových krúžkov prihlásili už v škôlke. Tak ako to urobili moji rodičia (smiech). Takže teraz si môžu práve v akrobatickom lyžovaní zrealizovať svoje športové sny. Alebo môžu po zasnežených svahoch jazdiť iba tak rekreačne, pre svoje potešenie, aby voľný čas strávili v zdravom prostredí, v prírode.
Máte nejaký športový vzor, ktorému by ste sa chceli podobať, respektíve, ktorého úspechy by ste chceli možno raz aj prekonať?
Nie, nemám nejaký vzor, ktorému by som sa chcela silou – mocou podobať. To nie. Ale povedzme taká Jamie Anderson… To je Američanka, ktorá, kde príde, tam vyhrá (krátka odmlka). Všade všetko vyhráva. Pozoruhodné však je, že ako je rok dlhý, tak ona sa v posilňovni neukáže. Fakt ju tam nenájdete (smiech). Cvičenie to nie je pre ňu (smiech). Ale na svahu je dominantná. Dokáže fantasticky zabojovať. Na každých pretekoch. Hoci má iba dvadsaťštyri rokov, už deväť razy bola v Aspene na X-Games na stupňoch víťazov, z toho štyrikrát túto súťaž vyhrala! Od roku 2014 je olympijskou víťazkou v slopestyle zo Soči.
Vďaka čomu je vo vašom adrenalínovom športe tak dobrá? Vďaka čomu sa dokáže vo svetovej konkurencii presadiť?
Keby som to vedela (smiech). Posilovňa fakt nie je jej obľúbeným miestom. Ona sa venuje predovšetkým joge (krátka odmlka). Joga a podobné alternatívne veci to jej cesta k úspechu. Energiu čerpá z stromov (smiech). Objíma ich (smiech). Často je v prírode. Je jej veľkou milovníčkou a obdivovateľkou. Z nej čerpá svoju ohromnú energiu. Neviem, či sa aj ja na niečo také nedám. Prírodu na Liptove máme krásnu, stromov na okolí je plno (smiech).
Čo vlastne robí Klaudia Medlová, keď práve nesnouborduje a neučí sa do školy. Čo je jej koníčkom, ktorý je pomáha vyplniť voľný čas? Pri čom dokáže relaxovať a čerpať sily do ďalšej športovej kariéry?
Vždy rada chodím na športovú gymnastiku. Chodím ešte stále cvičiť do telocvične. Potrebujem to k snoubordingu i k odreagovaniu sa od bežných starostí a problémov.
Je športová gymnastika ten pravý šport, ktorý vám pomáhal pri vašich snoubordových začiatkoch?
Gymnastika je podľa mňa veľmi dobrým základom pre každý šport. Športová gymnastika mi dosť pomohla v mojej kariére. Keďže som taký silový a výbušný typ pretekárky, ktorá má rada adrenalín, v gymnastike som sa mohla realizovať. Na gymnastických tréningoch som sa mohla vyšantiť (smiech). Gymnastika ma naučila obratnosti, výbušnosti, odvahe. Pri našom športe musíte mať napríklad pevné telo, najmä brucho, aby ste pri skoku, resp. pri nejakom náročnom cviku vedeli pritiahnuť k telu nohy. A tiež ma naučila koordinovane padať (smiech). Aj to treba vedieť. Treba sa predovšetkým vedieť veľmi dobre orientovať vo vzduchu. Pri páde nesmiete podľahnúť panike a stresu. Najlepšie je mať svoj pád až do úplného konca pod kontrolou. S niekoľkonásobnou majsterkou sveta vo fitness ´Domčou´ Multáňovou sme ako deti boli v jednom klube, viedla nás jedna trénerka. Stále sme v kontakte, stretávame sa. Práve ´Domča´ mi muinulé leto pomáhala so športovou prípravou. Viedla môj ´suchý´ tréning. Chodím k nej pravidelne cvičiť. Ona je vlastne mojou kondičnou trénerkou (smiech). Stále sme dobré kamarátky, spája nás naša spoločná športová minulosť.
Pripravil Štefan Žilka
