BANSKÁ BYSTRICA 19. mája (WEBNOVINY) – Biatlonistka Martina Halinárová v stredu oficiálne oznámila svoj odchod z vrcholového športu. Po bezmála dvadsiatich rokoch v kolotoči pretekov najvyššieho rangu sa dnes už 38-ročná (nar. 22. apríla 1973) rodáčka z Oravy rozhodla odložiť bežky a pušku. Pri biatlone však ostáva. Jej materský oddiel Dukla Banská Bystrica jej ponúkol miesto trénerky žiakov a ona súhlasila. „Je čas prísť a čas odísť. Momentálne som mala ten pocit, že už som v biatlone ako športovkyňa odrobila všetko, čo som mala odrobiť. Mám svoj vek, telo neoklamem. Devätnásť sezón som pretekala vo Svetovom pohári, musím byť spokojná. Môžem teraz začať ďalšiu dvadsiatku svojho života,“ povedala pri svojej rozlúčke Martina Halinárová.
Na svoje biatlonové začiatky si veľmi dobre pamätá. „Vo februári 1992 som pozerala olympiádu v Albertville a tam som prvýkrát videla bežcov na lyžiach s puškou. Vtedy mi to pripadala veľmi smiešne a vypla som to. V apríli som už bola na biatlone a o dva roky v Lillehammeri som bojovala o medailu,“ so smiechom spomínala pôvodne atlétka na úvod svojej kariéry v biatlone.
Hneď od začiatku sa zaradila medzi špičku. Veď už v roku 1993 vyhrala preteky Svetového pohára vo švédskom Östersunde, na lillehammerskej olympiáde v 1994 sa spoločne s hokejistami postarala 6. miestom o najlepší výsledok slovenskej výpravy. „Pamätám si, ako tam všetci chceli odo mňa medailu. Myslím si, že šieste miesto bolo úžasným úspechom,“ vrátila sa Martina Halinárová o 17 rokov späť.
Celkovo štartovala na piatich olympiádach, trinástich majstrovstvách sveta. „Najradšej spomínam práve na Lillehammer. Tam to bolo všetko fantastické. Takú atmosféru vedia urobiť naozaj iba Nóri. Ja viem, v Nagane sme boli v štafete štvrté, bol to obrovský športový úspech, ale olympiáda z hľadiska atmosféry bola jedným veľkým fiaskom, rovnako ako potom o osem rokov neskôr v Turíne. V Lillehammeri sme boli prvýkrát ako Slovensko, tým to celé bolo ešte umocnené,“ pokračovala slovenská biatlonová legenda v spomienkach.
Bola prvou slovenskou medailistkou na majstrovstvách sveta. V roku 1999 vo fínskom Kontiolahti si v stíhacích pretekoch vybojovala striebro. „Boli to nádherné preteky. Ja dodnes neviem, čo sa to vtedy so mnou dialo. Tá trať tam je neskutočne ťažká, ale ja som si na nej beh doslova užívala. Kilometer pred cieľom je extrémne náročné stúpanie. Dodnes nepoznám nikoho, kto by ho mal rád. Ja som ho vtedy nie že vybehla, ale vyletela. Za mnou išla najväčšia svetová hviezda Švédka Magdalena Forsbergová. Mala som v cieli krásne pocity, pretože som vedela, že som odviedla dobrú prácu,“ opísala Martina Halinárová svoj najväčší životný úspech.
Teraz ju čaká nová výzva – odovzdať svoje dlhoročné skúsenosti mladým adeptom biatlonu. „Trénerstvo rovnako ako učiteľstvo nie je povolaním, ale poslaním. Určite to nie je práca na mesiac. Mám z čoho čerpať, skúseností mám na rozdávanie. Verím, že si zoberiem to dobré a nájdem podporu aj vo svojom okolí,“ zamyslela sa nad svojou budúcnosťou.
Po rokoch strávených na cestách, sústredeniach, pretekoch sa teraz okrem práce chce venovať predovšetkým svojmu synovi Miškovi. „Už chodí do školy, potrebujeme jeden druhého. Nikdy som ho vedome o nič neobrala. Vie, že jeho mama bola športovkyňou, možno pôjde mojou cestou,“ uzavrela Martina Halinárová.