KOŠICE 11. októbra (WEBNOVINY) – Skupina 32 poslancov NR SR zastúpená poslancom Martinom Poliačikom napadla podaním na Ústavnom súde SR Zákon o elektronických komunikáciách.
Žiadajú, aby ÚS SR položil Súdnemu dvoru Európskej únie otázku o platnosti článkov 3, 5, 6 Smernice ES 24 z roku 2006 a aby po doručení odpovede vyslovil nesúlad napadnutých ustanovení zákona s Ústavou SR.
Zákon ukladá v týchto ustanoveniach poskytovateľom elektronickej komunikácie povinnosť uchovávať prevádzkové a lokalizačné údaje, ako aj údaje komunikujúcich strán šesť mesiacov, ak ide o elektronickú poštu a telefonovanie prostredníctvom internetu a u ostatných druhov komunikácie dvanásť mesiacov.
V rozpore s ústavou
Podľa navrhovateľov zavedenie povinnosti uchovávať tieto údaje predstavuje citeľný zásah do súkromného života jednotlivcov, keďže ide o plošné sledovanie všetkých obyvateľov Slovenska, bez ohľadu na ich bezúhonnosť a čestnosť.
„Sme presvedčení, že uchovávanie informácií v takom širokom rozsahu je v rozpore s ústavným poriadkom. Navyše dnešná úprava je úplne ústretová voči všetkým druhom zneužitia týchto údajov a aj proces komunikácie týchto údajov je upravený veľmi benevolentne. Pre porovnanie, zásah do súkromia, ktorý vzniká pri legálnom odpočúvaní, je často menej intenzívny ako pri uchovávaní vyššie spomínaných údajov,“ uvádzajú sťažovatelia a zdôrazňujú, že odpočúvanie sa týka úzkeho okruhu osôb, zatiaľ čo plošný monitoring sa týka všetkých občanov.
Poukazujú na to, že plošný monitoring je inštitútom, ktorý smeruje do minulosti a odhaľuje komunikáciu, ktorá vznikla ešte predtým, než bolo napríklad začaté trestné stíhanie.
Záruky proti zneužitiu
Kritizujú, že samotný zber sa riadi minimálnymi pravidlami a systém uchovávania získaných údajov neobsahuje takmer žiadne záruky proti ich zneužívaniu.
„Oproti iným inštitútom nie sú z okruhu osôb, o ktorých sú údaje takto preventívne zbierané, vyňaté ani osoby viazané povinnosťou mlčanlivosti – napríklad advokáti, lekári alebo osoby, ktoré nemožno sledovať alebo odpočúvať, ak vykonávajú určitú činnosť – napríklad vzťah obhajca – obvinený. Vzniká tak absurdná situácia, že síce fyzicky sledovať komunikáciu obvineného so jeho obhajcom nemožno, žiadne ustanovenie však nezakazuje použitie rovnakých informácií získaných na základe plošného monitoringu,“ argumentujú navrhovatelia.
Spoločnosť sa preto oprávnene cíti pod drobnohľadom štátu. Novinári nemajú možnosť používať internetovú alebo telefónnu komunikáciu pri svojej práci bez toho, aby neohrozili svoje tajné zdroje, ktorých existencia vitálne podporuje ústavou zaručenú slobodu prejavu.
Súkromie prakticky neexistuje
To isté platí aj pre profesie, kde je žiaduce zachovať anonymitu klienta – psychológovia, psychoterapeuti, alkoholické liečebne, manželskí poradcovia a podobne.
Podľa navrhovateľov sú preto napadnuté ustanovenia Zákona o elektronických komunikáciách v priamom rozpore so zásadou, že pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel, pričom obmedzenia možno použiť len na konkrétne ustanovený cieľ.
„Je porušením tejto zásady, ak právo na nedotknuteľnosť súkromia, súkromný život, ochranu pred neoprávnených zhromažďovaním údajov o svojej osobe a tajomstva dopravovaných správ štát obmedzí spôsobom, ktorý jednak nemá dosiahnuteľný cieľ, ale najmä ohrozuje samotnú podstatu základných ľudských práv a slobôd zaručených našou ústavou, ale aj medzinárodnými právnymi zmluvami a dohovormi,“ dôvodia poslanci.
