Lucia Cabanová, 25-ročná finalistka súťaže Schwarzkopf Fashion Talent, snívala o kariére tanečníčky. Počas hodiny výtvarnej výchovy na strednej škole však dostala šancu navrhnúť módnu kolekciu a odvtedy ihlu a niť z rúk nepustila. Sympatická dizajnérka medzitým testovala nezvyčajné textilné techniky u legendárneho módneho velikána Alexandra McQueena, vytvárala strihy u americkej dizajnérky Very Wang a skúsenosti zbierala aj na stážach u ďalších dizajnérov v New Yorku, Antverpách či v Bruseli. Rodáčka z Bratislavy ako tínedžerka vymenila naše hlavné mesto za zamračený Brusel a chuť cestovať ju stále neopúšťa. Lucia sa nedávno vrhla na štúdium žurnalistky na London School of Journalism, no aj popri písaní módnych blogov zostáva šitie a snaha o založenie vlastnej módnej značky prioritu. Slovenská dizajnérka vo všetkých skúsenostiach hľadá niečo pozitívne a ako sama hovorí: „Inšpirácia sa dá nájsť všade naokolo, záleží, ako sa na veci človek pozerá a čo v nich sám vidí.”
Aké boli tvoje prvé kontakty s módnym návrhárstvom?
Moja mamina mi vždy ako malej šila oblečenie a vekom som jej začala hovoriť, ako by som si určitý kus predstavovala. Babička ma zas nadchla pre techniky štrikovania a háčkovania. Na strednej škole sme raz mali v rámci výtvarnej navrhnúť malú kolekciu a vtedy som si uvedomila, že ma to celkom baví. V poslednom ročníku som dokonca s kamarátkami zorganizovala módnu prehliadku, na ktorú som navrhla kolekciu a spoločne s maminou sme ju vyrábali.
Strednú školu si absolvovala v Bruseli – čo ťa tam v tínedžerských rokoch zaviedlo?
Vtedy som nemala veľmi na výber. Tatino dostal ponuku z práce presunúťsa tam, a tak sme ho s maminou a bratom nasledovali.
Nakoniec si sa tu vrhla aj na štúdium módneho návrhárstva na Vysokej škole umenia La Cambre – ako sa študuje v Belgicku?
Neviem, či práve umelecká škola La Cambre definuje to, ako sa všeobecne študuje v Belgicku. Hlavne prvé dva roky boli časovo veľmi náročné a vyčerpávajúce. Pamätám si, ako som trávila celé dni v škole a potom som ešte po večeroch a po víkendoch musela pracovať na projektoch. Neskôr, keď sa už pracovalo na vlastných kolekciách, si každý študent organizoval čas podľa seba, lebo styk s učiteľmi bol čím ďalej tým menej častý.
Čo ti Brusel dal/vzal?
Keď sme sa do Bruselu sťahovali, tak som dosť protestovala – asi ako každý tínedžer:) No nakoniec som veľmi rada, lebo mi to dalo možnosť spoznať ľudí z rôznych krajín (hlavne na strednej) a naučiť sa nové jazyky. A v podstate to aj dobre vyšlo s výškou, lebo z hľadiska kreativity ma umelecká škola veľa naučila a ovplyvnila. Ak sa zamyslím nad tým, čo mi Brusel vzal, tak určite taký klasický pocit domova. Styk so Slovenskom síce mám, keďže som neodišla sama, ale s rodičmi, a na Slovensko sa pomerne často vraciame, ale taký každodenný život na Slovensku už asi dobre nepoznám. Ešteže existuje internet a že si nové informácie o tom, čo sa deje doma, viem ľahko nájsť.
Pred tromi rokmi si absolvovala stáž u Alexandra McQueena v Londýne, kde si asistovala pri kolekcii Jar/Leto 2010. Čo si tu mala na starosti? Aké skúsenosti si si odtiaľ odniesla?
Najviac som sa venovala hľadaniu obrázkov podľa daných inšpirácií a testovaniu rôznych nezvyčajných textilných techník. Pripravovala som aj takzvané ‚moodboards‘ pre každý meeting dizajnérov. Boli to také panely, na ktoré som musela zorganizovať a popripevňovať obrázky a textilné vzorky podľa jednotlivých inšpirácii. Občas som mala ísť do archívu, kde sú ich všetky kolekcie a nájsť tam šaty na zaslanie, napríklad do časopisov na fotenie. Videla som, ako to funguje vo veľkej firme, ale hlavne som sa naučila a osvojila si rôzne ručné techniky.
Len pár mesiacov na to svetom preletela správa o smrti tohto britského módneho velikána – zúčastnila si sa teda na výrobe jednej z jeho posledných kolekcií. Prišla si s ním aj do osobného kontaktu? Ako fungoval celý McQueenov tím?
Raz alebo dvakrát som sa ocitla v tej istej miestnosti ako sám McQueen, no bohužiaľ možnosť porozprávať sa s ním som ako stážistka nemala. On bol v štúdiu len občas, nikdy tam netrávil celé dni. A hlavne, stážisti a dizajnéri pracovali v rozličných štúdiách, takže som sa s nim ani nemala veľmi ako osobne stretnúť.
Cely tím fungoval asi tak, že Lee (tak nazývajú McQueena) najviac spolupracoval s hlavnou dizajnérkou, Sarah Burton. Pod Sarou boli dvaja asistenti, ktorí mali práve na starosti aj stážistov. Oni boli tí, ktorí sa pohybovali medzi štúdiami a dávali nám inštrukcie. Potom tam boli aj technici, ktorí šili prototypy a odevy na prehliadku. Rôzne vyšívacie práce sa posielali do Indie, no často sme ich museli opravovať, ak neboli na milimeter presné.
Uplynulé leto si zasa asistovala pri výrobe kolekcie americkej dizajnérky Very Wang v New Yorku – ako si sa k tejto práci dostala? Ako vyzeral tvoj bežný pracovný deň? Ako sa ti s ňou spolupracovalo?
Bola to vlastne práca formou stáže, asistovala som hlavnému návrhárovi-modelárovi, s ktorým sme spoločne museli vytvárať strihy a prototypy podľa nákresov dizajnéra. Samotná Vera Wang nenavrhuje, je to skôr ‚business woman‘, ktorá vždy zamestná iného dizajnéra na určitý počet sezón a dohliada na celkový imidž značky. K práci som sa dostala práve cez toho modelára, s ktorým som spolupracovala. Stretla som ho totiž niekoľko rokov dozadu v Antverpách, keď som stážovala u Ann Demeulemeester. On tam vtedy pracoval ako dizajnérsky asistent. Keď som zistila, že sa presunul do New Yorku, môjho vysnívaného mesta, hneď som mu poslala môj životopis.
Bežný deň bol určite menej náročný ako u McQueena a bola som rada, lebo mi to dalo možnosť si trošku toho New Yorku aj užiť. Pracovala som klasických osem hodín denne, každý deň sme dostali nové nákresy, podľa ktorých sme sa pustili do vymýšľania strihov. Celkom ma to bavilo, lebo som do toho občas mohla dať aj kus svojej kreativity, keďže nákresy neboli úplne detailné. Keď bol strih viac-menej hotový, mojou úlohou bolo ušiť prvý prototyp a podľa neho sme strih ešte upravili a posunuli ďalej na výrobu hlavného prototypu a potom na fitting. Keďže Vera v podstate dohliada len na celkový súlad kolekcie, nepracovala som priamo s ňou. Občas sa prišla pozrieť do výrobného ateliéru a myslím, že som sa dokonca s ňou aj raz pozdravila.
Stážovala si aj u avantgardnej skupiny dizajnérov ThreeASFOUR v New Yorku, Ann Demeulemeester v Antverpách či Christopha Coppensa v Bruseli – ktorá skúsenosť vyniká nad ostatnými?
Musím povedať, že určite ThreeASFOUR. Je to síce veľmi malá značka a majú len jedno štúdio, no pracovalo sa mi s nimi perfektne. Sú to traja milí ľudia, ktorí stážistov berú naozaj ako súčasť ich tímu. Každý deň som bola s nimi v kontakte, lebo celé ich štúdio je na jednom poschodí a bez akýchkoľvek deliacich stien. Čiže ak bol fitting alebo nejaký meeting, vždy sa dalo počuť a vidieť čo sa tam deje. Sú veľmi otvorení a prispôsobujú prácu pre stážistov podľa toho, v čom sa každý dobre cíti a v čom sa mu najviac chce pracovať. Dali mi aj možnosť pracovať na určitých projektoch od A do Z, čo si veľmi cením. Ešte sa mi páči aj to, že oni sami pochádzajú z rôznych krajín a tým pádom aj stážisti boli veľmi medzinárodní.
Aká je tvoja najlepšia a najhoršia skúsenosť v oblasti módneho biznisu?
Ja si cením všetky skúsenosti v oblasti módy, tak nemôžem povedať, ktorá je horšia a ktorá lepšia. Som typ človeka, ktorý vo všetkom nájde niečo pozitívne a naozaj si myslím, že ak sa aj niečo zdá veľmi zlé, vždy sa človek z toho poučí a nakoniec z toho bude mať dobrú skúsenosť.
Čo považuješ za svoj doterajší najväčší úspech?
To, že som sa dostala do finálovej desiatky SCHFT!
Mala si vždy túlavé topánky?Kam ťa to ešte láka?Kde sa cítiš byť najviac doma?
Myslím, že túlavé topánky mám tak trošku v génoch. Neviem, či som ich mala vždy – v nižšom veku som o týchto veciach nerozhodovala sama, no je pravda, že ma to už niekoľko rokov láka ísť niekam ďalej. Toto som si určitým spôsobom splnila, keď som bola na rôznych stážach, ale láka ma to ešte na veľa miest! Asi to bude spojené aj s tým, že momentálne neviem definovať, kde sa najviac cítim doma. Tak trochu aj na Slovensku, tak trochu aj v Belgicku, no ešte neviem, kde vlastne chcem trvalejšie v budúcnosti bývať.
Čo pre teba znamená možnosť držať v rukách ihlu a niť?
Dať trojdimenziálnu podobu tomu, čo mám v hlave alebo na papieri.
Nosíš vlastné modely?
Občas áno, no bohužiaľ som zatiaľ nemala veľa času na tvorbu modelov pre seba. Možno to bude aj tým, že ma baví navrhovať avantgardnejšie modely, ktoré sa skôr hodia na špeciálne eventy. Ale čím ďalej tým sa viac snažím kombinovať práve takéto špeciálne návrhy s klasickejšími, ktoré by mohli osloviť širšiu klientelu.
Má osobný život vplyv na tvoju tvorbu?
Priamo a vedomo nie, ale určitým spôsobom by som povedala, že asi áno, príde to tak prirodzene.
Venuješ sa písaniu módnych článkov a nedávno si sa vrhla aj na štúdium žurnalistky na London School of Journalism – čo ťa k tomu viedlo? Mala si vždy blízko k zvečňovaniu myšlienok na papieri? Čo sa ti na tejto práci páči?
Módne články som začala písať pre jeden on-line časopis pred šiestimi mesiacmi a dostala som sa k tomu tak celkom náhodou. Predtým som o písaní o móde absolútne neuvažovala. Naopak, ani naškole ma písanie esejí nikdy nejako nechytilo. Keď som ale začala písať o móde, zistila som, že ma to naozaj baví. Rozhodla som sa preto zapísať na kurz žurnalistiky, chcem zistiť ako vlastne napísať dobrý článok. V London School of Journalism ponúkajú možnosť štúdia na diaľku, čas na štúdium si riadim podľa seba, nemusím sa nikam presúvať a to mi vyhovuje.
Máš v tejto oblasti aj vyššie ambície?
Zatiaľ v tejto oblasti vysoké ambície nemám, ale dostávam sa v poslednej dobe k rôznym možnostiam, ako sa rozvinúť, tak uvidím, kam ma to zavedie. Výhoda v písaní do blogov je, že si môžem na to prispôsobiť vlastný čas a stále mám možnosť pracovať na mojich koleciách, čo je v konečnom dôsledku to, čo ma najviac baví a čomu sa chcem vždy venovať.
Aké sú tvoje plány do budúcnosti?
Raz by som si chcela založiť vlastnú značku, ale zisťujem, že to naozaj nie je ľahké. Treba mať určitý finančný základ a hlavne veľa kontaktov a vedieť sa predať. Preto sa chcem najskôr zamestnať v nejakom módnom štúdiu a získať tak určitú istotu. Popri tom by som sa chcela zúčastňovať rôznych súťaží spojených s módou, ako je napríklad SCHFT, lebo je to najlepší spôsob, ako ukázať ľuďom svoju tvorbu a spoznať potenciálnych klientov.
Ako si najčastejšie dobíjaš/vybíjaš energiu?
Rada zájdem na hodinu zumby alebo moderného tanca. Je to pre mňa najlepší spôsob, ako si prečistiť myseľ a dobyť telo energiou!
Termín na odovzdanie hotovej kolekcie, ktorú predvedieš na SCHFT 2010 sa už blíži. Ako to vyzerá „v dielni“ Lucie Cabanovej?
Pred pár dňami to tu ešte vyzeralo dosť chaoticky, skoro ako po výbuchu, ale teraz sa už kolekcia pomaly blíži ku koncu. Ešte musím dokončiť nejaké ručné práce a doriešiť doplnky, no celkovo som s časom na dobrej ceste.
Čo ťa najviac inšpiruje, kde hľadáš nové nápady?
Inšpirácia sa dá nájsť všade naokolo, záleží, ako sa na veci človek pozerá a čo v nich sám vidí. Často chodievam na rôzne výstavy a do múzeí, listujem v knihách o umení, alebo len tak surfujem na internete. Myslím, že je dôležité byť si vedomý práce iných návrhárov, no určite nie inšpirovaťsa priamo nimi.
Čo robíš, keď ti veci nevychádzajú podľa tvojich predstáv?
Vystresujem sa tak, že ani nedokážem normálne rozmýšľať, alebo myslím na toľko vecí naraz, že si myšlienky vôbec nedokážem poriadne usporiadať v hlave. Potom je najlepšie, keď sa na to vyspím a na druhý deň si spravím plán, ako ďalej postupovať. Často sa obrátim aj na moju maminu, ona vie vždy dobre poradiť.
Ako vyzerá tvoj bežný deň?
To dosť záleží od toho, či som práve zamestaná alebo či pracujem na nejakom projekte. Po skončení školy som donedávna pracovalana polovičný úväzok v butiku Emporio Armani ako poradca zákazníka, takže som mala také klasické dni v robote. Iné dni, keď sa venujem výrobe svojich kolekcií, ráno pomerne skoro vstanem, vypijem si kávu pri čítaní mailov a potom sa pustím do práce. Občas cez deň vybehnem niečo nakúpiť kvôli kolekcii a potom ďalej pracujem. Večer si rada s priateľom pozriem nejaký film, alebo idem s kamarátmi von na drink.
Ak by si nenavrhovala módu, tak by si bola … ?
Tanečníčkou! To bol môj sen, keď som bola malá a až keď som mala okolo 15 rokov, som zistila, že vlastne chcem byt módnou návrhárkou. Tanec, hlavne moderný a hiphop, ma vždy bavil a stále baví. Niekedy mi je ľúto, že naň nemám toľko času, ako by som chcela. Na druhej strane by som navrhovanie módy nevymenila za nič iné, to je to, čo mi prináša potešenie, na čo stále myslím, aj keď sa len tak prechádzam mestom.
Tvojich päť vychytávok, ktoré by si nevymenila za nič na svete?
Moja rodina, blízki priatelia, všetky doterajšie skúsenosti, robenie toho, čo ma baví a môj iPhone.
Tvorbu Lucie Cabanovej uvidíte aj na slávnostnom finále Schwarzkopf Fashion Talent 2012 už 27. septembra v bratislavskom Auparku. Za svoje favoritky môžete hlasovať tu.
Zhovárala sa Zuzana Zimmermannová
