Tvoje prvé kontakty s módnym návrhárstvom…
… siahajú do detstva.
Šila si pre Barbie?:)
Pre Barbie nie, aj keď ani tomu som sa nevyhla :) Skôr by som to ohraničila záujmom o hru s farbami, materiálom, pokusmi o šitie alebo ušitie niečoho praktického. Najskôr z papiera, neskôr z látky. Myslím, že od začiatku ma bavil a zároveň fascinoval tvorivý proces, kedy z obyčajného listu papiera alebo textilu vznikol „3D objekt“.
Počas svojho štúdia si si „odskočila“ na 4 mesiace do Fínska – ako hodnotíš miestnu univerzitu v porovnaní so slovenskou? Aké zážitky si si priniesla zo Škandinávie?
Miestna univerzita sa nachádza v mestečku Rovaniemi, neďaleko od severného polárneho kruhu. Je na veľmi vysokej úrovni, pomerne „čerstvá“ s najnovším vybavením. Priestranný a moderný komplex je rozdelený na dve časti – v jednej sa študuje právo a pod., v druhej odbory s umeleckým zameraním. V rámci univerzity môžete naraziť na stravovacie zariadenia, kafeterie, papierníctvo a služby s tým spojené, navštíviť zubára alebo iného doktora podľa potreby, odreagovať sa hraním na bicie, klavír alebo gitaru. Tu si každý nájde svoju presklenú miestnosť, takže nikoho neruší. Ponuka predmetov je bohatá a zaujímavá, dovolené sú rôzne kombinácie a k dispozícii takmer všetko. Škola sa zatvára o deviatej večer, a mnoho študentov vďaka službám, ktoré univerzita poskytuje, opúšťa školu práve vtedy. Pre študenta je to jednoducho raj. A možno práve tento fakt uberá miestami na kreativite, s ktorou sa stretávam na VŠVU.
Zážitky skôr heslovite: polárna noc, aurora, saunovanie, otužovanie, nové priateľstvá, zima, nekonečná tma a ticho, cestovanie, soby na cestách, fjordy a oceán, predmety ako práca s ohňom, ľadom a s tým spojený projekt a realizácia iglu v snow hoteli. Jednoducho krása, ktorá sa nesie celým Laponskom.
Práca s ohňom a ľadom? Popíš mi to prosím…
Fire sculpture bol predmet, ktorý ako ostatné trval intenzívne 2-3 týždne, kedy študenti rozdelení do skupín vytvorili spoločnými silami objekt (cca 2×3 metre) podľa vybraného návrhu. Tvorilo sa v škole, k dispozícii boli kladivá, pílky, vŕtačky, dosky… potom sa hotové objekty previezli na „pláž“ k zamrznutému jazeru. Bola to malá miestnu udalosť, kde sa zišli ľudia z celého mesta i televízia. Počas dňa sa drevená konštrukcia obalila látkami, naplnila slamou a poliala liehom. Potom prebiehala ceremónia s fakľami – dielo sa zapálilo, vzbĺklo a počkalo sa až kým dohorí. Pocit deštrukcie je zaujímavý. Niečo navrhnúť, venovať čas výrobe a následne oku lahodiace dielo zničiť.
Snow sculpture bol zase predmet, ktorý bol založený na rovnakej príprave a intenzite, ako ten predošlý. Avšak tu realizácia prebiehala v skupinkách počas týždňa v práve pripravovanom snow hoteli. Takže ako na bojisku alebo v bludisku. Motorové píly, lopaty, žehličky či sekáče a spojovací materiál – voda. Výsledkom bolo iglu pre novomanželov, a odmenou okrem kreditov noc strávená vo „svojej“ izbe. V prípade potreby bola k vždy k dispozícii podzemná priestranná miestnosť vybavená kozubom, kožušinami a samozrejme saunou.
Takže teraz by si už dokázala postaviť iglu „holými rukami“? To je skoro ako skúška prežitia…Posilnil ťa pobyt vo Fínsku?
Holými rukami a sama isto nie, ale už viem ako na to :) V našom prípade boli „izby“ vopred pripravené (množstvo iglu prepojených chodbami pod jednou snežnou strechou). Úlohou bolo vyplniť ich vnútro, zasadiť posteľ či vytvoriť nábytok – z ľadu. Pobyt vo Fínsku bol jedným veľkým dobrodružstvom, ktoré stále trvá.
Nedeprimovala ťa večná tma?
Neviem prečo chápeme tmu ako niečo deprimujúce, ale opak bol pravdou. Myslím, že som mala dostatočne vyplnený a využitý čas – takže tma na mňa až tak nevplývala. Uvedomovala som si fakt, že som vo Fínsku len určitý čas, takže som sa snažila užiť si ho také, aké je. A zima, tma a ticho majú odvtedy pre mňa svoje čaro.
Pred dvoma rokmi si sa zúčastnila akcie „Hotel Bloom- Fresco project“ v Bruseli. Talentovaní mladí ľudia z celého sveta tu dostali možnosť „vymaľovať“ jednu izbu podľa svojho gusta – ako sa ti pozdával tento projekt? Ako to celé prebiehalo?
Hotel BLOOM – bol to skvelý projekt. Detailne premyslený od nápadu až po realizáciu. Vlastne to bolo všetko ako sen. Preplatená cesta, týždenný pobyt, strava, materiál a štedrá odmena k tomu. Ľudia boli vyberaní po skupinkách – mix z rôznych krajín – mix rôznych štýlov. Hotel fungoval okrem niekoľkých izieb, v ktorých sa práve tvorilo a kde sa všetci mohli vzájomne navštevovať. Každá izba poskytuje informácie o autorovi a pár slov o jeho tvorbe – čo funguje ako spätná väzba. Takže aj po čase krátky mail, kde vám niekto poďakuje za príjemný pocit ktorý mal vďaka „vašej“ izbe, dokáže potešiť. Večery patrili mestu a výjazdom, spoznávaniu. Oslava 50. výročia od konania výstavy Expo 58 v Bruseli práve prebiehala, takže retro návšteva Atómia a pohľad z vtáčej perspektívy na pavilóny a okolie bol tiež zážitok…
Na ktoré zo svojich výstav, súťaží a prezentácií rada spomínaš?
Myslím si, že každá výstava, súťaž či prezentácia má svoje čaro… Viem si vybaviť pocity z každej akcie. Možno kolektívna akcia SISONKE vo Viedni, kedy sa spolupracuje s ľuďmi z Afriky, poskytne človeku iný rozmer… iný prístup či chápanie módy a krásy.
Ako teda Afričania chápu módu a krásu? Čo vzišlo z vašej spolupráce?
Hovorí sa – sto ľudí, sto chutí. Iným prístupom či chápaním myslím rozdielnosť. Ak sa bavíme o dizajne či móde v Európe, nájdeme prepojenosť. V prípade Afriky nájdeme rozdiely. Inú kultúru, iné materiály, iné techniky, inú farebnosť, iný vkus… niečo, čo sa nám nezdá „in“, pretože tým nie je zaplavený trh. Pre nich je podobne ťažké pochopiť náš štýl, náš pojem krásy. A práve odstránenie tejto pomyselnej prekážky chápania krásy a akceptovanie niečoho odlišného ako rovnocenného bolo pre mňa prínosom. Výsledkom bola prehliadka kde išlo o prepojenie krajín (Slovenska, Poľska a Rakúska s Afrikou), kultúr a schopnosť efektívnej spolupráce.
Skúsenosti si zbierala aj v Číne a Amerike – o čo konkrétne išlo?
Nie nie, v Amerike zatiaľ nie ;) Tam sa len prezentovali šaty, ktoré vznikli na základe spolupráce s miestnymi študentami. Oni prišli na Slovensko, my sme sa do Ameriky nedostali. Ale čo nebolo, môže byť.
V Číne išlo o interkontinentálnu súťaž, kde sa zišlo 30 finalistov z rôznych krajín. Príjemným faktom bolo preplatenie letenky a niečo naviac – a keďže Čína je lacná zem – to, čo mi ostalo som minula na cestovanie. Veľmi sa mi páčila organizácia – až na otvárací ceremoniál (niečo na spôsob oslavy Nového Roka vo veľkomeste), ktorý ma uviedol do situácie hneď po krátkej dokrútke – prezentácia výrobkov Made in China na mape sveta, export. A tiež blízku budúcnosť a s tým spojené zaplavenie svetového trhu, čo už bolo aj na mňa priveľa.
Prípravy trvali niekoľko dní – tlmočník, asistent, kvalita služieb hotela to všetko ešte pridávalo na celkovej pohode a pocite spokojnosti – čiže počas finálového večera vedeli všetci všetko naspamäť a akákoľvek chyba či nedostatok času neprichádzali do úvahy. Keďže sme boli v centre módneho diania, trhy a obchody s textilom či doplnkami boli na dennom poriadku. Práve tam som získala krátkodobý odpor k móde – tony a kvantá tovaru za smiešne ceny, žiadne pracovné podmienky, lacná pracovná sila. Mená svetových návrhárov na dokonalých imitáciách, špina a ruch, smog, stovky ľudí.
A tá cestovateľská časť? Aký dojem v tebe vzbudila Čína?
S jednou finalistkou z Čiech sme sa rozhodli spoznať inú časť Číny, jednu z tých najchudobnejších. To by som dala do kontrastu s obrazom, ktorý sa nám ponúkal počas príjemného pobytu a príprav na finálový večer. Krajina, ktorá pre mňa počas 13-tich hodín vlakom nadobudla iné rozmery. Realita, kde angličtina zrazu prestala fungovať, internet sa stal rovnako ako Európa nepoznaným, káva podobne. Pripadala som si ako chodiaca atrakcia, pretože som nezapadla do davu. Mäsa som sa pri pohľade na pouličný mix prasa-pes radšej vzdala. Chudoba, no napriek tomu usmievaví ľudia, veľmi srdeční a pohostinní, pracujúci na kaskádovitých poliach, ryžové políčka pôsobiace ako zrkadlá pri západe slnka, voly a oblé kopce, pokoj – čistá rozprávka. Bolo to však aj psychicky náročné, pretože bez jazyka a znalosti pár základných výrazov je človek stratený. A tak sa povinnou výbavou stal skicár a pero. Skúsenosti a zážitky sa nabaľovali každým dňom, adrenalín dostal zabrať a pitná voda bola vzácna.
Vždy si mala túlavé topánky?
Myslím, že nie. Nikdy som nemala v pláne cestovať, skôr ma bavilo „sedieť“ doma. Prišlo to asi koncom strednej školy počas pracovnej stáže v Holandsku (kde som sa dostala mimo módy k skúmaniu podnikovej klímy v podniku s mentálne či fyzicky postihnutými ľuďmi) – čo znamená iný jazyk, kultúru, zvyky a finančnú hotovosť. Bolo to uvedomenie si kontrastu medzi pojmami práca a škola. A istý druh osamostatnenia sa, mierne dobrodružstvo.
Víťaz súťaže BFT 2010 získa možnosť vytvoriť svoju vlastnú kolekciu – máš už nejakú predstavu, ako by vyzerala tá tvoja?
Moje predstavy sú rôzne a stále sa menia. Výhodou je, že v prípade výhry sa človek nemusí finančne obmädzovať a môže tak kolekciu zrealizovať s väčším nadšením.
Vo svojej kolekcii si sa zamerala aj na problematickosť s nosením dobových módnych „trendov“ – hlavne krinolíny. Myslíš si, že aj naša doba má takéto nepraktické trendy?
Rozhodne áno. Myslím na to vždy, keď sa cítim nepohodlne. Bedrové nohavice, vysoké podpätky, tašky cez plece, množstvo doplnkov, make -up.. aj keď na druhú stranu – módny priemysel musí z niečoho žiť:)
Má osobný život vplyv na tvoju tvorbu?
Moja tvorba odzrkadľuje môj osobný život.
Keď niečo navrhuješ, máš pred očami víziu človeka, ktorý by mal tvoj model nosiť? Aký je?
Podľa toho kedy a čo navrhujem. Rada sa púšťam do objektov, ktoré nie sú nositeľné, vtedy mám pred sebou víziu myšlienky, ktorú chcem zhmotniť. V opačnom prípade si vždy vytipujem niekoho, koho si držím v hlave a na koho potom navrhujem.
Termín na odovzdanie hotovej kolekcie, ktorú predvedieš na BFT 2010 sa už blíži. Ako to vyzerá „v dielni“ Lenky Tatárovej?
V polovici septembra som začala s pracovnou stážou v automobilke Audi v Mníchove, takže stále venujem veľa energie určitému prispôsobovaniu sa. No a keď do toho zapojíme BFT vznikne zaujímavý mix, ktorý musí fungovať aj bez dielne… resp. povýšiť svoju izbu na pracovisko, čo našťastie netrvá večne.
Automobilka a módne návrhárstvo – to je zaujímavý mix – alebo jedno je realita a druhé sen?
Je to mix dvoch realít. O módnom návrhárstve som nikdy nesnívala. Proste robím to, čo ma baví a zároveň som otvorená voči všetkému. Čím väčší rozhľad, tým lepšie. Módne návrhárstvo pre mňa znamená dizajn. Dizajn je všade, zahŕňa ho každé odvetvie a tak vytvára akoby „most“. Pracujem v oddelení farieb a materiálov, kde sa pri tvorbe projektov skúmajú svetové trendy a dianie v móde, architektúre, interiéri… a kde inšpirácie prichádzajú častokrát z inej oblasti. Slovo automobilka pre mňa neznamená len dianie okolo áut, podobne ako móda neznamená len dianie okolo módy, pretože tieto názvy sú len odvodené od kľúčových slov. Jadro majú spoločné a navzájom sú prepojené.
Čo ťa najviac inšpiruje, kde hľadáš nové nápady?
Keď som mimo Slovenska – rozhodne ulica. A potom všetko, čo sa dá chápať zmyslami.
Kto je tvojím módnym vzorom?
Na každom návrhárovi sa dá nájsť niečo inšpiratívne – niečo, čím sa odlišuje od iných. Takže asi každý a zároveň nikto.
Máš nejaký ideál krásy? Niekoho, koho štýl, charizmu a krásu obdivuješ?
Krása je všade okolo nás. Usilujem sa ju nájsť vo všetkom a v každom človeku. Ideál krásy pre mňa neexistuje.
Čo robíš, keď ti veci nevychádzajú podľa tvojich predstáv?
Snažím sa zistiť či moje predstavy nie sú mylné. Či to, čo sa deje, nemá byť práve tak ako to je.
Je to aj tvoje životné krédo?
Mám pocit, že v poslednej dobe sa ním stalo.
Aký je tvoj doterajší najväčší úspech?
Každý úspech je úspechom, ktorý z nich je najväčší netuším. Možno postup do finále súťaže Humen Cup a s tým spojené cestovanie po Číne, kde som prostredníctvom zážitkov pochopila hlbší význam slov ako komunizmus, konzumná spoločnosť vs chudoba, smog či panenská príroda.
Ak by si nenavrhovala módu, tak by si bola … ?
… hmm hlavne niekým kreatívnym. Aj keď – každá práca môže byť svojím spôsobom kreatívna. Záleží od uhla pohľadu.
Aké sú tvoje plány do budúcnosti?
V zásade nič neplánujem. Život vždy niečim prekvapí – takže uvidíme.
Tvojich 5 vychytávok, ktoré by si nevymenila za nič na svete?
Pri tejto otázke sa strácam, pretože nič nie je nemenné. A ak aj nadobudnem ten pocit, zákon schválnosti to zmení.
Tak teda inak – päť vecí, ktoré ti robia radosť…
Päť je málo :) Prvé čo ma napadá: keď sa dobre vyspím a najem, tak sa mi nevadí ani dážď a všetko mi robí radosť… takže asi spánok a jedlo. Keď je niekto úprimný a otvorený, nemusím vynakladať veľa energie a prítomnosť takého človeka vždy poteší a padne príjemne – takže asi úprimnosť. Ďalej kresba – vďaka nej uvoľnujem svoje vnútro – a šport, pretože vďaka nemu cítime hormóny šťastia.
Tvorbu Lenky Tatárovej uvidíte aj na slávnostnom finále Brillance Fashion Talent 2010 21.októbra v Auparku. Za svoje favoritky môžete hlasovať tu.
Zhovárala sa Zuzana Zimmermannová
