PRAHA 3. mája (WEBNOVINY) – „Nepýtajte sa ma na to! Fakt neviem… Stal sa zázrak! Jednoducho, bol to zázrak! Aj tie sa predsa v živote stávajú, nie? Naozaj neviem presne definovať ten kľúčový moment, kedy sa to všetko zlomilo – a kedy sa to u mňa zasa obrátilo dobrému. Našťastie, vrátila som sa späť,“ reagovala najlepšia športovkyňa sveta za rok 1968 a sedemnásobná olympijská víťazka v športovej gymnastike Věra Čáslavská na prelome druhého a tretieho mája 2012 na otázku agentúry SITA.
Práve otázkou, čo bolo zlomovým momentom, že od vážnych úvah a najmä návštev povestného pražského mosta pre samovrahov nad Nuselským údolím sa v roku 2009 opäť po dlhých 13 rokoch ťažkých depresií a vážnych duševných problémov vrátila opäť do civilného života, sme začali rozhovor s najslávnejšou a najúspešnejšou československou olympioničkou Věrou Čáslavskou.
Polnočná debata o pohnutom osude slávnej športovkyne, ktorá sa po rodinnej tragédii v roku 1993 (hádka jej syna Martina na dedinskej zábave sa skončila smrťou jej exmanžela Josefa Odložila, pozn.) ocitla na okraji spoločnosti a v úplnej izolácii, sa konala bezprostredne po slávnostnej premiére celovečerného dokumentu významnej českej režisérky Olgy Sommerovej pod stručným, ale veľmi výstižným názvom „Věra 68.“
Celovečerný dokument z tvorivej dielne Olgy Sommerovej sa v predvečer osláv 70. narodením Věry Čáslavskej stretol s veľkým a žičlivým ohlasom. Po jeho skončení návštevníci Veľkej sály pražského kina Lucerna ako na povel s obdivom a úctou voči tejto úprimnej a vzácne otvorenej spovedi štvornásobnej najlepšej športovkyne niekdajšieho Československa vstali a päť minút v jednom kuse tlieskali.
Politickou mocou bola zatracovaná
„Na čo som v tej chvíli myslela? Predovšetkým na to, že naša dvojročná práca s Olgou Sommerovou nevyšla navnivoč. Bola som rada, že sa náš film divákom páčil. Veľmi ma teší, že ho tak uznanlivo a žičlivo prijali. Vo chvíli, keď ľudia v sále vstali a tlieskali, mi veľmi odľahlo. Bola som veľmi šťastná, že sa nám práca na filme vydarila,“ pokračovala najslávnejšia československá športovkyňa, ktorá v živote na vlastnej koži pocítila nie iba opojnú chuť svetovej slávy, ale aj trpkú príchuť životných pádov.
Věra Čáslavská sa prvýkrát nechcenou stala po návrate z olympiády v Mexiku, keď jej vtedajší mocipáni z ÚV KSČ a normalizátori pomerov po vpáde okupačných vojsk nedokázali odpustiť podpis pod manifest spisovateľa Ludvíka Vaculíka „2000 slov“, ani cirkevný sobáš so strieborným atlétom Josefom Odložilom v katolíckom chráme v historickom centre Mexico City, ani podporu obrodného procesu Pražskej jari.
Počas sovietskej hymny sklopila zrak
Odmenou za to všetko, čo jej vyčítali, bolo päť rokov bez zamestnania. Darmo bola celým svetom uznávaná, doma bola vtedajšou politickou mocou zatracovaná.
Aj preto športovkyňa, ktorá na troch olympiádach v rokoch 1960 – 1968 získala sedem zlatých a štyri strieborné medaily, chodila robiť upratovačku – pod cudzím menom.
„Kedy som v živote bola najšťastnejšia? Pravdepodobne na olympiáde v Mexiku, kde sa mi podarilo poraziť ruské pretekárky. Bolo to iba niekoľko týždňov po tom, čo ich vojská okupovali našu vlasť! Takže diváci nám v Mexiku veľmi fandili, mali nás radi a rozumeli nám. V Mexiku bola nádherná atmosféra. Žičlivo nám fandili od prvého do posledného dňa olympiády. A naši ľudia doma čakali, že Rusky v Mexiku porazím. Preto som na mexickej olympiáde cítila ohromnú zodpovednosť. Automaticky ma pasovali za človeka, ktorý môže Rusom vrátiť tú augustovú okupáciu. Bola som ohromne šťastná, že sa to podarilo,“ vrátila sa čerstvá jubilantka k momentom, keď na jej počesť štyrikrát na mexickom olympijskom štadióne znela hymna už dva mesiace okupovanej krajiny.
Navyše, vo chvíli, keď na stožiari boli vedľa seba československá a sovietska vlajka, rodáčka z Prahy pri tónoch ruskej hymny sklonila hlavu a na symbol okupantov sa ani nepozrela. Tento moment vošiel do histórie mexickej olympiády ako tichý protest. Svet ho chápal a domáci mocipáni boli od zlosti bez seba.
Mexičania by jej zniesli modré z neba
Mexickí priaznivci by jej vtedy zniesli aj modré z neba. Bola ich veľkým miláčikom tak ako si ju na celý život štyri roky pred Mexikom zamilovali Japonci na OH 1964 v Tokiu.
Keďže film „Věra 68“ je mimoriadne silným emotívnym zážitkom, v hľadisku pražského kina neboli vzácnosťou ani slzy dojatia v očiach a na tvárach mnohých divákov.
„Kedy som počas tohto filmu plakala? Ja som ho doteraz videla už viackrát, ale nikdy nebol úplne dokončený. Až teraz som ho prvýkrát videla celý. Je to môj život. Ja som si ho prežila so všetkým. Aj v dobrom, aj v tom zlom. Takže ťažko mi bolo vtedy, keď sa to dialo v reálnom živote, nie teraz, keď sa o tom iba hovorilo. Dobre som sa však zabavila na rozprávaní obyčajných ľudí, ktorí mi aj vtedy, keď som bola vo veľkej nemilosti vtedajšieho režimu, nezištne pomáhali. Dobre som sa na tom zasmiala. Tie pekné momenty film veľmi oživili,“ tvrdila s odstupom niekoľkých hodín od slávnostnej premiéry žena, ktorá v roku 1968 vyhlásili za druhú najpopulárnejšiu ženu celej planéty.