BRATISLAVA 29. mája (WEBNOVINY) – Hanekeho nežný portrét dvojice osemdesiatnikov bol jasným favoritom. Jednomyseľne uchvátil nielen porotu, ale aj kritiku a divákov a nedostal jediné zlé hodnotenie.
Možno aj preto, že tentoraz rakúsky režisér so svojou obľúbenou herečkou Isabelle Huppert a Jeanom-Louisom Trintignantom nezobrazuje žiadnu brutalitu, ako sme uňho zvyknutí.
Ľudského tepla, alebo len toho fyzického, nebolo tento rok dostatok, festivaloví návštevníci totiž nedokázali prestať nadávať na dážď a zimu. Takmer každý deň pršalo, o to menej to však lákalo na pláž, a príjemnejšie sa sedelo v kine.
Miesto koktejlov na pláži sa preto popíjala whiskey pri útulnom hotelovom krbe a dočkali sme sa času, keď v Škótsku bolo lepšie počasie ako na Azúrovom pobreží. “Cítim sa tu ako doma,” povedal herec a expert na whiskey Charlie MacLean, ktorý prišiel s britským režisérom Kenom Loachom prezentovať súťažný film The Angel’s Share. “Je tu vlhko, čo je ideálne na výrobu whiskey, ako aj na jej pitie.” Tento zlatistý mok pritom v komédii o chlapcovi z Glasgowa, ktorý chce využiť svoj talent na ochutnávanie whiskey, “hrá” hlavnú úlohu.
Ďalším pozoruhodným súťažným filmom bol erotický triler The Paperboy režiséra Leeho Danielsa o reportérovi (Mathew McConaughey), ktorý so svojím bratom (Zac Efron) skúma príbeh o možno nespravodlivo obvinenom väzňovi v cele smrti. Ženu posadnutú sexom, ktorá sa dokáže zamilovať len do kriminálnikov, si v snímke zahrala Nicole Kidman.
Jedným z najočakávanejších filmov v hlavnej súťaži bol Cosmopolis v réžii Davida Cronenberga, ktorý nečakane obsadil tínedžerský idol Roberta Pattinsona. Novinári dokonca začali úlohu bezcitného bankára hneď prirovnávať k jeho slávnemu upírovi zo ságy Twilight .
“Robert je skvelý herec s charizmou,” bránil mladíka Cronenberg. “Je to veľké zjednodušovanie povedať, že je ako upír, ktorý cicia krv z Wall Street. Herec nemôže hrať niečo tak abstraktné. Je to skutočná postava s minulosťou. Cosmopolis je duchom kapitalizmu, citovali sme v ňom Marxa. Robova postava sa zaoberá peniazmi, ktoré ale nikdy fyzicky nevidí. Kniha hovorí aj o tom, že kapitalizmus nie je spása a riešenie na všetky problémy.”
Film je adaptáciou románu Dona DeLilla o nesmierne bohatom finančníkovi – “zlatom chlapcovi”, ktorý sa premáva po New Yorku v luxusnej limuzíne, kde prijíma svojich zamestnancov. Román sa ukázal byť prorockým, pretože aj keď vznikol pred 12 rokmi, počas nakrúcania scén, v ktorých rebeli útočia na limuzínu, sa v New Yorku práve konala akcia Occupy Wall Street.
Adaptáciou románu, tentoraz od Georgea Higginsa, je aj Killing Them Softly v hlavnej úlohe s Bradom Pittom. Ide o čisto mužský film, kde sa mihne len jedna žena, aj to prostitútka. Nájomný vrah Jackie Cogan (Brad Pitt) sa snaží zabíjať z diaľky, s odstupom, nedostať sa k svojim obetiam príliš blízko. Až také “softly” to však nie je – krv, vybité zuby a zvratky sú viditeľné až príliš častou dekoráciou.
Na tlačovej konferencii sa dokonca jedna novinárka zhrozene pýtala Pitta, ako mohol hrať takého krvilačného zabijaka, keď je otcom detí. “Nemal som s tým problém,” jednoznačne odpovedal Pitt s tým, že „v prostredí gangstrov je vražda akceptovaná“ a oveľa väčší problém by mal s hraním rasistu. Režisér Andrew Dominik má podľa vlastných slov rád násilie vo filme, pretože „film je dráma a najdramatickejšie vyjadrenie je násilie. V tomto filme je však vyjadrené trochu inak: zabijaci považujú násilie za niečo nepríjemné. Jackie sa snaží v rámci možností ušetriť obete od bolesti.”
Jediným rusky hovoreným filmom v súťažnej kategórii bola historická vojnová dráma V tumane (V hmle) ukrajinského režiséra Sergeja Loznitsu. Príbeh sa odohráva počas druhej svetovej vojny v okupovanom Bielorusku, kde zamestnanca železnice krivo obvinia z kolaborácie s fašistami a musí preto rátať s pomstou partizánov. Čakajú ho ťažké morálne rozhodnutia. Prečo si zvolil režisér sfilmovať román Vasila Bykova? “Pred 12 rokmi som si prečítal knihu, ktorá ma veľmi zaujala. V podstate som film spravil preto, aby som ten príbeh lepšie pochopil. Potrebujem mať odstup, musím počkať nejaký čas, kým hmla zmizne…”
Za červeným kobercom
Podobne ako minulý rok sa nám vďaka Nathalie Dubois podarilo nahliadnuť do prostredia, kde sa pripravujú celebrity na červený koberec. V hoteli Carlton ich čaká pohodlná DPA Lounge, ktorú prekrstili aj na Palác hviezd.
Nathalie nám vysvetlila, že sa snaží podporovať mladých návrhárov, ktorí sa takto môžu dostať do povedomia. Tento rok celebritám darovali večerné šaty brazílska návrhárka Barbara Bela a topánky a kabelky Talian Nando Muzi.
Trochu viac rockenrolový a popartový štýl ponúkala dizajnérka Jelena Vujanovic, ktorej šaty si obliekajú hviezdy na poobedné koktejly. Aby ich slávnostný výstup po najslávnejšom červenom koberci nebol príliš bolestivý, do topánok im poskytli špeciálne upravené vložky.
Hviezdy rozmaznáva aj luxusná kozmetika a tento rok pre nich Nathalie objavila nové spa v neďalekom Marseille s názvom Chateau Berger. A na záver to najlepšie: vybraná elita A-čkových celebrít dostane pobyt v magickom rezorte St. Regis na Bora Bora v hodnote 90-tisíc dolárov! Nathalie nám prezradila, že tento rok sa tam chystá napríklad Paris Hilton.
Tá sa chodí zabávať do klubu s príznačným názvom VIP Room, ktorý si robí reklamu tým, že sa hrá na nedostupnú pevnosť. Chuť navštíviť podobné kluby v Cannes vás veľmi rýchlo prejde, keďže ochrankári vám dávajú jasne najavo, že pokiaľ ste neprifrčali na ferrari nahodený v hadej koži, alebo nie ste majiteľov kamarát z mokrej štvrte, máte smolu.
Nám sa však podarilo dostať na zaujímavejšiu párty na pláži hotela Martinez, kde sme objavili skutočnú celebritu – Michelle Rodriguez. Herečka, známa ako ostré dievča z filmu Avatar (2009) alebo akčnej série Rýchlo a zbesilo (2001 a 2009), prišla podporiť ekologický projekt Sea Shepherd, ktorý má za úlohu zachovávanie prirodzeného habitatu v mori.
“Chcem venovať svoju energiu a čas na zachovanie života, pretože nemôžem len tak sedieť a tváriť sa, že sa nič nedeje a nestarať sa o zajtrajšok,” povedala na tlačovej konferencii pred párty. Že Michelle nie je len zapálená za ochranu mora, ale vie to poriadne roztočiť ako DJka, dokázala na párty, kde sme ju odfotili ako mixuje songy.
Interview za 2500 EUR?
Keby vám tu chýbali rozhovory s Bradom Pittom, Nicole Kidman alebo Robertom Pattinsonom, bude to asi aj tým, že nedisponujeme platinovou kreditnou kartou. Po festivale sa šírili pomerne uveriteľné klebety, že za prístup k týmto hviezdam sa platia horibilné sumy. Je to pritom úplne v rozpore s duchom festivalu, kde je akreditácia zadarmo a ani lístky sa nedajú kúpiť. My sme ale vyspovedali zopár pozoruhodných umelcov, ktorí rozhodne majú čo povedať. Navyše, v Cannes nikdy neviete, z koho raz bude hviezda.
Švajčiarsky režisér Nicolas Wadimoff predstavil v paralelnej sekcii Quinzaines des Réalisateurs (Dva týždne s filmármi) film Operation Libertad o skupine revolucionárov, ktorá prepadne švajčiarsku banku a pritom odhalí prepojenie na pranie špinavých peňazí. Režisér si zvolil netradičný prístup, nepredstavuje ich ako teroristov, ale ako skupinu kamarátov.
Vo filme zaznie na konci pieseň No More Heroes Anymore od The Stranglers. Myslí si režisér, že éra hrdinov už skončila? “Vystihuje to atmosféru konca 70. rokov. Títo mladí ľudia majú pocit, že zmenia svet. Svet bol vtedy čiernobiely, buď si bol komunista alebo kapitalista. Zdalo sa im, že musia zaútočiť na systém, keď chcú niečo zmeniť, ale ich snahy zlyhali. Tá pieseň od The Stranglers bola takým posledným výkrikom: čo budeme teraz robiť, keď už nemáme hrdinov?”
Wadimoff chodí po festivaloch po celom svete, ako vníma Cannes? “Momentálne sa mám fajn, žiadny stres, sedíme si tu na terase s výhľadom na more… Ale vážne. Cannes je ten najdôležitejší festival, lebo tu máme filmových profesionálov z celého sveta, ale na druhej strane tu vládne tá všadeprítomná hystéria. Neujdete jej ani keď sa zavriete v hoteli, preniká oknami, stenami… Jedna vec je istá: ešte nikdy som necítil taký tlak ako tu. Ale to k tomu patrí. Odmenou vám bude tá “značka”, že ste boli v Cannes. Treba využiť tú príležitosť, že ste v centre pozornosti.“
Nicolas však netúži byť celebritou. “Celebritami sa stávajú skôr herci, nie režiséri. Môj film je navyše vo vedľajšej kategórii, takže okolo nás nie je taký cirkus, čo mi veľmi vyhovuje.”
Sny sa stanú realitou
Svoje šťastné obdobie prežíva belgická študentka filmu Emilie Verhamme. Len v druhom ročníku štúdia na filmovej škole Sint-Lukas v Bruseli poslala svoj prvý krátky film a hneď ho vybrali do oficiálnej súťaže krátkych filmov. Ako sa jej to podarilo? “Poslala som film do viacerých medzinárodných festivalov a vybrali ho v Cannes. Na škole musíme byť aktívni, pretože ak sa uzavriete do seba, nikto sa o vás nedozvie.”
Aj ona ale cíti ten ohromný tlak, ktorý sa na ňu v Cannes vyvíja. “Cannes je fantastické miesto. Ale keď budem točiť ďalší film, všetci budú s napätím očakávať, čo to bude. Snažím sa tomu tlaku odolávať.”
Emiliin krátky film Cockaigne hovorí o ukrajinskom otcovi, ktorý príde so svojimi dvomi synmi, hľadať šťastie do Belgicka. Nakoniec to však dopadne úplne inak, ako očakával. Kde našla režisérka hercov? “Mám jednu ukrajinskú kamarátku, ktorá mi poradila osloviť kostol ukrajinskej komunity v Bruseli. Farár im hovoril o mojom filme a vyzval ich, aby sa prihlásili, kto v ňom chce hrať. Samozrejme nikto nechcel, boli veľmi plachí. Ale potom sme sa začali rozprávať a postupne sa mi ich podarilo presvedčiť.”
Vo filme sa hlavná postava Danillo stretáva s ďalšími prisťahovalcami, ktorí mu však nie sú ochotní pomôcť. “Keď som sa touto témou začala zaoberať, vedela som, že musím nájsť nejaký osobitý uhol pohľadu. Šokoval ma nedostatok solidarity medzi starými a novými prisťahovalcami. Zdalo sa mi, že si inštinktívne majú pomáhať, ale nebolo to tak.”
A prečo si zvolila exotický znejúci názov filmu Cockaigne? “Je to stredoveký termín pre zasľúbenú zem. Zem medu a mlieka. Danillo sa vyberie ju hľadať.”
Vyspovedali sme aj ďalšiu nádejnú mladú režisérku, ktorá predstavila svoj krátky film v sekcii Short Time Corner, Natashu Fissiak. Jej film Dissonance rozpráva príbeh mladého muža posadnutého svojou bývalou láskou. Vo filme hrajú významnú úlohu masky. “Predstavujú démonov, ktorí nás naháňajú. Hlavná postava chce konať správne, ale niečo ju núti robiť opak. Dôvody sú rôzne: ťažké detstvo, zlý vplyv okolia… Preto si dáva masku, aby sa za ňu ukryl, umlčal démonov, čo má v hlave.”
Ako sa Natasha cíti v Cannes? “Je to úžasné miesto, kde sa môžete stretnúť s talentovanými tvorcami z celého sveta. Oproti iným festivalom sú tu ľudia viac uvoľnení, užívajú si more, slnko, nádhernú riviéru… Aj keď tento rok nám počasie veľmi neprialo.”
Natasha okrem svojho krátkeho filmu prezentuje aj nový celovečerný film Empress of Texas. “Je to romantický príbeh o dcére texaského guvernéra, ktorá bola miestnou ikonou. Prišli sme sem hľadať koproducentov, keďže chceme, aby sa časť filmu odohrávala v Európe, v Bulharsku, v Prahe alebo na Ukrajine. Na to je Cannes ideálne, môžete zájsť do medzinárodného mestečka a nadviazať kontakty s ľuďmi z krajín, kde chcete točiť.”
Natasha nie je v Cannes prvýkrát a preto už vie ako tu prežiť. “Za tie roky som si vypracovala taktiku: všetko si vopred pripravím, napíšem si každý deň, čo mám vybaviť, a potom to zhodnotím a uvidím, aké sú ďalšie kroky. V Cannes musíte byť úzko zameraný, vedieť, čo je váš cieľ. A musíte si veľakrát vybrať: či chcete ísť radšej do kina, alebo sa stretávať s distribútormi a producentmi. A pritom všetkom si treba nájsť aj čas na relax.” A na záver dodáva niečo veľmi povzbudivé: „Cannes je ako krásny sen. Veľa projektov sa tu zavŕši. Je to preto miesto, kde sa vaše sny môžu splniť.“
Leçon de cinéma
Celé Cannes je výbornou filmovou školou a nám sa podarilo dostať aj na špeciálnu „masterclass“ so známym americkým režisérom Philipom Kaufmanom. Na festivale predstavil mimo súťaže film Hemingway & Gellhorn s Nicole Kidman a Cliveom Owenom v hlavných úlohách. Na lekcii sa pritom zúčastnili obe hviezdy.
Owen si v snímke zahral Hemingwaya a Kidman jeho tretiu ženu Marthu Gellhorn, ktorá bola vojnovou reportérkou. „V tom čase to bolo revolučné, v týchto povolaniach bolo len veľmi málo žien,“ povedal Kaufmann. „Sám Hemingway povedal o Gellhorn, že je to najodvážnejšia žena, akú kedy stretol. Tento film má pomerne náročnú tematiku, málokto by ho chcel robiť: je to romantický príbeh dvoch dospelých ľudí, založený na historických udalostiach. Kombinujem tam čiernobiely a farebný film. Takisto som si dal pozor na kostýmy: nestačí, aby boli historické, ale musia pôsobiť aj dostatočne obnosene.“
Ako sa mu pracovalo s hercami? „Nicole sa úlohy zhostila geniálne, vystihla nuansy postavy. Keď hrá staršiu Gellhorn, dokáže tak zmeniť hlas, že ľudia neveria, že je to ona. Takisto Clive Owen sa stal úplne odlišným človekom. Študoval Hemingwayov prízvuk, išiel na Kubu, do Paríža.“
Režisér si zároveň zaspomínal, ako prišiel po prvý raz do Cannes s filmom Goldstein (1965). „Ležali sme na pláži a rozprávali sa a zrazu sa tam nahrnuli paparazzi, lebo tam bola Jayne Mansfield. To na Cannes milujem, že je tu mix a zmes všetkého možného.“
Umelca podľa neho môže zaujať hocičo. „Treba mať len otvorené oči, nikdy neviete, ktorý človek je ten pravý. Vo filme Goldstein sme napríklad pracovali s bezdomovcom. Snažím sa byť citlivý na podnety okolo seba. Som ochotný počúvať akúkoľvek myšlienku, ktorá je užitočná.“
Ako režisér je známy tým, že sfilmoval romány, ktoré boli považované za nesfilmovateľné, ako napríklad Kunderovu Neznesiteľná ľahkosť bytia alebo Henry a June podľa knihy Anais Nin. Príbeh Henryho Millera a jeho ženy June mu pre erotické scény vyniesol X rating. „Dnes je to už iné, ale vtedy sme museli bojovať s označením X rating. Nakoniec sme dosiahli úspech, podarilo sa nám ho zmeniť na NC-17, čo znamená, že je neprístupný pre deti do 17 rokov. Zaujímavé je, že môj film Quills o markízovi de Sade, kde sa stínajú gilotínou hlavy, také hodnotenie nedostal.“ A životná múdrosť na záver? „Postupne s vekom si uvedomujem, že vo filme sa musíte naučiť, ako mať čo najviac vzrušenia a zároveň zostať vnútorne pokojný.“
Cannes milovaný, Cannes nenávidený
Ku Cannes má ťažko niekto vlažný prístup. Je to skôr “love and hate” vzťah – milujete filmy a úžasnú možnosť stretnúť filmárov z celého sveta, ale zároveň nenávidíte ten celý zhon a stres.
Najznámejší, najdôležitejší a najligotavejší sviatok filmu trvá 10 dní, a ako povedal jeden z organizátorov, nikto by dlhšie toľko vzrušenia nevydržal.
Podobný názor má aj Roy M. Martens, ktorý pred štyrmi rokmi založil filmový portál pre návštevníkov filmových festivalov a filmových profesionálov po celom svete www.thefilmportal.net.
Na párty filmportálu s módnou prehliadkou nám povedal: “Na konci festivalu sa vždy teším, že je už koniec. Ale vždy prídem aj na ďalší rok.”
