Vy sa viac-menej pravidelne zúčastňujete na medzinárodných filmových festivaloch po celom svete. Aké sú vaše dojmy z Art Film Festu?
Veľmi sa mi sa páčil ten otvárací film Dom. Je to naozaj hlboký pohľad na život. Keď budú filmy na tej úrovni, tak je to naozaj niečo, čo má cenu. Ja robím niečo podobné, keďže mám tiež taký festival u nás v Srbsku.
Údajne plánujete nakrútiť film o deštrukcii. O čo v ňom pôjde?
Bude to biografia jednej prostitútky. Také cestovanie v čase, pred a po deštrukcii Juhoslávie. Bude to pohľad na rodinu, dramatický príbeh o tom, ako sa to stalo, pričom sú strašnú históriu, ktorú sme si zažili, vyjadruje jedna žena.
Bude to teda metafora?
Bude to veľmi reálne. Je to takto veľká príležitosť na to, aby to bolo dramatické a tiež smiešne, také tragikomické.
Ste veľmi zaneprázdnený – organizujete festival vo vašej dedine Drvengrad, ktorú ste si sám vybudoval a o ktorú sa aj staráte. Máte tiež hudobnú kapelu No Smoking Orchestra, s ktorou koncertujete po celom svete, k tomu vaša rodina. Kedy vidíte reálne čas na nakrúcanie, napríklad aj vašej novinky?
Spomínaný film o deštrukcii bude až o tri roky. Ale teraz budem robiť film v Kanade. Bude to o dvoch kriminálnikoch, ktorí sa dostanú do lesa, tam sa tá dráma odohráva. Je to absurdný príbeh o súčasnom živote. Pracujem ešte na scenári k filmu o mexickom hrdinovi Panchovi Villovi, ktorého si zahrá portorický herec a filmový producent Benicio del Toro.
Vaše filmy často situujete do prostredia Balkánu, odkiaľ aj pochádzate. V sedemdesiatych rokoch ste sa však za bývalého režimu presťahovali do Prahy, kde ste absolvovali FAMU. Spoznali ste tak kultúru aj históriu Česko-Slovensko. Nepremýšľali ste nad spracovaním témy z tohto prostredia?
Ono je vlastne to isté, čo aj robím. Moja filmová filozofia je taká, akú máte tu. Je to pohľad na život s istým odstupom. Spočíva vo formálnom prístupe, je to taký ten český skepticizmus, irónia. Jednoducho český pohľad na život, ktorý môžeme vidieť v literatúre a vo filmoch, ktoré boli robené dávnejšie. Môžem povedať, že aj keď sa moje filmy netočia tu, vždy ostanem taký český študent.
Počas otváracieho ceremoniálu na AFF ste povedali, že v Amerike sa film počíta na milióny dolárov, v Európe na ľudí. Dá sa to takto striktne oddeliť? Čo je medzi tým?
Amerikanizácia trvá. Či to bude konečne tak, ako to oni chcú, to nevieme. Nie je v našich rukách , je to v globálnych rukách celého sveta. Myslím si, že väčšina Američanov ani nechce, aby svet bol amerikanizovaný, pretože to bude nudné, keď bude všade len Amerika. Neverím však tomu, že festivaly, ako je napríklad tento, stratíme. Je nemožné, aby bola amerikanizácia úplne dokončená.
Dá sa jej podľa vás predísť?
Musíme využívať a vyjadrovať to, ako my vidíme svet – život.
Zanevreli ste na americkú kinematografiu?
Americká kinematografia je zvláštna vec, ktorá sa nesmie dávať dokopy s Hollywoodom. Hollywood je taká filozofia sveta, ktorá chce, aby celý svet bol Hollywood. V Amerike máte perfektných autorov, ktorí nepatria do Hollywoodu. Za amerikanizáciou, ako ju poznáme, nestojí celá Amerika.
Vaším priateľom je paradoxne jedna z najväčších hollywoodskych hviezd – Johnny Depp, ktorý si zahral vo vašom filme Arizonský sen z roku 1993.
Johny Depp je paradox. On sa z toho celý čas vymykal a pritom sa stal najväčším hrdinom toho, čo nemal rád. Vie, že robí cartoon (karikatúa, groteska, pozn. Red.), vie, že je to len prostredie, ktoré využíva. Pred tým to tak nebolo. Johnny bol vždy taká ikonografia amerického filmu. Hoci nebol vždy tak úspešný, teraz sa to stalo. Je to strašne inteligentný človek, ktorý to všetko vie.
Vráťme sa k vašim filmom a vôbec k úspešným svetovým snímkam. Majú podľa vás niečo spoločné? Existuje v rámci nich určitá overená „schéma“?
To sociálne prostredie v, ktorom som začal pracovať, to je pre mňa tá schéma. Je to humánny pohľad na ľudský osud. Rád som napríklad robil filmy o cigánoch, to sa mi vždy zdalo také bizarné, viac ľudské a dramatické ako náš život.
Čo podľa vás znamená byť úspešným filmárom?
Byť úspešný vo filme je niečo, čo je iracionálne. Keď zoberieme film ako umenie, tak je to naozaj otázka hviezd. Môžete byť úspešným biznismenom, byť úspešným režisérom tridsať rokov je však emocionálna otázka. Nie je to vaše rozhodnutie, že chcete byť úspešný. Poznám ľudí, ktorí sa rozhodli, že budú úspešní a nikdy neboli, myslím vo filme. V biznise to je možné. Hovorí sa však, že tá emocionálna inteligencia je predsa najdôležitejšia. Medzi tým, čo chcete robiť a tým, čo skutočne robíte, je ešte to, ako to vidíte a cítite.
Vyskúšali ste si už život v metropolách ako New York, Paríž či Belehrad. Nakoniec ste odišli do Srbska, kde ste si vybudovali vlastnú dedinu Drvengrad. Nemáte pocit, že tak strácate kontakt s realitou. Alebo je to zámer?
To je utópia. V Drvengrade som celý čas, ja už nemám čo robiť v meste. Je to taká nová fáza v mojom živote. Je to život z antického Grécka, kde mesto bolo to, čo ľudia potrebovali. Nie mesto, ktoré vytvára život, ale ľudia, ktorí vytvárajú život v meste.
Drvengrad denne navštevuje mnoho turistov. Nenarúšajú tak váš svet?
Je to strašne populárne miesto. Povedal by som, že ide o taký sociálno-ekologický experiment, ktorý sme dali dohromady s národným parkom. Je to veľké teritórium, má to jedenásť kilometrov štvorcových. Je tam aj hotel pre ľudí, ktorí tam radi chodievajú. Ja mám dom na druhej strane v prírode. S tou civilizáciou, ktorú tam budujem, to už nemá nič spoločné. Je to pohoda. Ľudia sa pozerajú na niečo, čo pre nich nie je typické.
Aká je teda vaša pozícia v dedine?
Celé to tam kontrolujú rangeri, ja som taký riaditeľ. Je to pre mňa, akoby som robil film už celý po život.
Ste neustále obklopený množstvom ľudí. Považujete sa za filantropa?
Určite nie som mizantrop. Či som filantrop, to sa ukáže.
Plánujete sa po festivale vrátiť v najbližšej dobe na Slovensko?
Určite, je to tu nádherné. Minimálne na budúci rok sem prídeme aj s kapelou.
Zhovárala sa Lea Podstanická
