Premiér Robert Fico opäť raz ronil krokodílie slzy, že Západ pripravuje pre Ukrajinu „pekný Mníchov“. Spojil to s apokalyptickou víziou, že „Európska únia sa môže rozpadnúť ako domček z karát do pol roka“. Sľúbil však, že jeho vláda v nadchádzajúcich hrozných časoch ponúkne slovenskú alternatívu a urobí všetko, aby sme prežili.
O hroziacom Mníchove rozpráva premiér členského štátu EÚ a NATO, ktorý bol ako politický líder strany Smer-SD od jari 2022 bok po boku s maďarským premiérom Viktorom Orbánom v zásadnej opozícii voči spoločnej politike týchto integračných zoskupení pomáhať Ukrajine napadnutej Ruskom dodávkami zbraní a munície.
Pripomeňme si, ako rýchlo Fico zahodil za hlavu hlasovanie poslancov strany Smer-SD za Vyhlásenie NR SR k vojenskej agresii Ruskej federácie proti Ukrajine z 25. februára 2020 a prišiel s heslom „ani náboj na Ukrajinu”.
Falošná mierová politika
V záujme víťazstva v parlamentných voľbách, proti objektívnym životným bezpečnostným a zahraničnopolitickým záujmom SR, ktoré boli jasne definované v spomínanom vyhlásení slovenského parlamentu, a v rozpore s dobrými mravmi, ktoré velia pomáhať obeti agresie, cynicky vsadil na proti ukrajinské predsudky a proruské nálady vo významnej časti spoločnosti.
30 rokov od Budapeštianskeho memoranda - KOMENTÁR
Miesto jednoznačnej podpory Ukrajine, ktorá bránila a bráni nielen svoju štátnu suverenitu, nezávislosť a územnú celistvosť, ale aj prieniku ruských armád k slovenským hraniciam, prišiel s falošnou mierovou politikou. Bola založená na tom, že ak EÚ a NATO prestanú – hoci to robili v súlade s Chartou OSN – podporovať Ukrajinu dodávkami zbraní a munície, tak sa vojna skončí.
„Mierová politika“ Chamberlaina
Miesto výziev na adresu Vladimira Putina, aby ukončil agresiu, stiahol sa z okupovaných území a rešpektoval suverenitu Ukrajiny a jej medzinárodne uznané hranice z roku 1991, Fico aj po tom, čo sa znovu stal premiérom, spolu s Orbánom vydával za mierovú politiku faktické odzbrojenie Ukrajiny. Teda, aby nebola schopná vzdorovať ruskej armáde a bola nútená vzdať sa a akceptovať ruský diktát.
Túto politiku appeasementu voči ruskému agresorovi si budú pamätať aj ďalšie generácie Ukrajincov. Tak, ako si dnešní Slováci a Česi pamätajú na „mierovú politiku“ britského premiéra Nevilla Chamberlaina. Nie je toto očividné uprednostňovanie záujmov agresora pred záujmami susedného napadnutého štátu mníchovskou politikou?
Tým viac, že Fico svojou rétorikou systematicky a netaktne až pohŕdavo spochybňoval Ukrajinu, jej prezidenta, jej boj za zachovanie štátnej suverenity a holej existencie ukrajinského národa. A naopak, priamo a nepriamo toleroval a ospravedlňoval ruskú agresiu, pričom opakovane využíval naratívy ruskej propagandy, vrátane hoaxu o genocíde rusky hovoriaceho obyvateľstva na východe Ukrajiny, tak podobnému rečiam nacistov o utrpení „Volksdeutschen“ v Sudetoch.
Gavaliersky delikt
Lídrov štátov EÚ a NATO, ktorí dodávali Ukrajine, brániacej nielen seba, ale aj ďalšie štáty pred ruskou imperialistickou rozpínavosťou, nazýval vojnovými štváčmi. Zo seba robil mierovú holubicu a zo spojencov bez štipky úcty k nim bojachtivých jastrabov.
Západ opakovane robil zodpovedným za „vzájomné zabíjanie sa Slovanov” tváriac sa, že Slovensko ako súčasť EÚ a NATO nie je súčasťou toho „zlého“ Západu. A naopak, sériou gest on i ďalší politici strany Smer-SD, ktorej predsedá, dávali najavo, že prezident Putin nariadením invázie proti Ukrajine spáchal iba akýsi gavaliersky delikt a nie zločin proti mieru.
Vystúpením v ruskej propagandistickej televízii a ohlásenou návštevou Moskvy na pozvanie prezidenta Putina dal slovenský premiér najavo, že akceptuje ruskú agresiu, že utrpenie ukrajinského národa je mu ľahostajné, podobne ako mu nevadí, že Ruská federácia inváziou na Ukrajinu rozbila bezpečnostný systém v Európe, ktorý bol vybudovaný na základe Helsinského aktu z roku 1975.
Ten okrem iného vyhlásil nemožnosť meniť hranice vojenskou silou, ale iba vzájomnou dohodou susediacich štátov. Fico dal tiež najavo svoje sympatie k rozdeleniu sfér vplyvu Jaltskou dohodou s jej červenými čiarami, ktoré sa rešpektovali a vyslovil sa za nový svetový poriadok.
Politika neúcty k odkazu Mníchovskej dohody
Fico nikdy nekritizoval revizionistické premisy Putinovej imperialistickej agresie, teda že Ukrajinci nie sú svojbytný národ, ale súčasť ruského národa, že Ukrajina je umelý štát a historicky patrí Ruskej federácii, ani tézu oficiálnej ruskej propagandy, že Rusko nemá hranice. Pritom práve tieto základy ruskej expanzívnej politiky pripomínajú východiská nemeckého revizionizmu z 30. rokov minulého storočia, ktorý viedol k Mníchovskej dohode, ktorá kruto dopadla na Československú republiku.
Naopak, slovenský premiér namiesto ostrej kritiky ruského revizionizmu, ktorý je nebezpečným precedensom pre celú Európu, osobitne pre stredoeurópsky región s jeho skúsenosťou s nemeckým a maďarským revizionizmom, interpretuje vojnu proti Ukrajine ako konflikt USA s Ruskou federáciou. To je politika neúcty k odkazu Mníchovskej dohody a jej mladšej sestry- Viedenskej arbitráže, tak pre Slovákov ako aj bratský český národ.
Naivitu Fica v jeho mierových úsiliach ukázalo najnovšie vyhlásenie Dmitrija Peskova, hovorcu ruského prezidenta, že Putin sa nechystá na nijaký mier, chce Ukrajinu poraziť a dosiahnuť svoje imperialistické a revizionistické ciele. Potvrdil to aj čerstvý telefonát Orbána, najbližšieho politického priateľa slovenského premiéra so šéfom Kremľa.
Putin po tomto rozhovore arogantne odkázal, že deštruktívne smerovanie kyjevského režimu naďalej vylučuje možnosť mierového urovnania konfliktu. Inak povedané, že Ukrajina, ktorá sa drzo bráni, sa má vzdať a vyhovieť ruskému diktátu.
Propagandistický naratív Ruska
Slovenský a maďarský premiér najhlasnejšie odmietajú členstvo Ukrajiny v NATO ako súčasť a podmienku spravodlivého mieru, ktorý zaručí, že Ruská federácia v budúcnosti už nebude útočiť na Ukrajinu a usilovať sa z nej urobiť nesvojprávny, nesuverénny štát.
Argumentácia, že členstvo Ukrajiny v NATO povedie k tretej svetovej vojne je opäť len preberaním propagandistického naratívu Ruska, ktoré sa nechce vzdať predstavy, že Ukrajina bude nárazníkovým štátom s vládou povoľnou voči Rusku.
Výrok zo 7. júla 2023, že Ukrajina by mala byť nárazníkom medzi NATO a Ruskom, ktorý neskôr zopakoval, je ďalším svedectvom Ficovho mníchovského prístupu k nášmu východnému susedovi. Pritom Slovenská republika v deväťdesiatych rokoch jednoznačne odmietla naivnú geopolitickú predstavu, že bude tvoriť nejaký most medzi Východom a Západom.
Žiadny zodpovedný politik si vtedy neželal, aby Slovensko bolo nárazníkovým štátom medzi nestabilným postsovietskym priestorom a integrujúcou sa časťou Európy. A dnes Fico neúctivo nanucuje takýto osud nášmu ukrajinskému susedovi. Akoby nevedel, že by to pre nás znamenalo dlhodobú bezpečnostnú hrozbu. Akoby neuznával, že ide o výsostnú voľbu Ukrajiny. To je tiež mníchovská politika.
Ľahkomyseľné a nezodpovedné sú aj reči slovenského premiéra, že Rusko nikdy Ukrajine nevráti Donbas a ďalšie vojenskou silou získané územia. Slovensko s jeho už spomenutými historickými skúsenosťami s revizionizmom a susediace so štátom, ktorý sa ani po viac ako sto rokoch na rozdiel od ďalšej časti Habsburskej monarchie, Rakúska, nedokázal vysporiadať s Trianonskou traumou, predsa nikdy nemôže uznať odtrhnutie suverénnej časti jedného štátu iným štátom.
To by absolútne poprelo zmysel nášho neuznania jednostranného vyhlásenia štátnej nezávislosti Kosovom, bez dohody s Belehradom.
Fico v izolovanom spojenectve
Mníchovské črty má aj prístup slovenskej vlády k horúčkovitým rokovaniam, ktoré po zvolení Donalda Trumpa za prezidenta USA rozbehol Donald Tusk, predseda vlády druhého najväčšieho slovenského suseda – Poľska.
Kým najdôležitejší partner SR vo Vyšehradskej štvorke (V4) sa usiluje mobilizovať spojencov z celej EÚ, ale aj z NATO, aby spoločne pripravili stratégiu rokovaní o ukončení vojny na Ukrajine, ktorá bude v súlade s dlhodobými bezpečnostnými a medzinárodnopolitickými záujmami Európy, a vedeli tak koordinovane ovplyvňovať postoj politicky nevypočítateľného staronového šéfa americkej administratívy, Fico naďalej ostáva v izolovanom spojenectve s Orbánom a do týchto rokovaní sa nezapája. Hoci práve razantný vstup do nich by bol prejavom suverenity slovenskej zahraničnej a bezpečnostnej politiky.
Kým nemecký kancelár, francúzsky prezident, ktorý zorganizoval trojstretnutie s Trumpom a Volodymyrom Zelenským, poľský premiér a ďalší európski lídri dávajú najavo, že o spravodlivom mieri sa nesmie a nebude rokovať ponad Ukrajinu a bez Ukrajiny, slovenský premiér hovorí o silných hráčoch, ktorí o mieri rozhodnú. A okato sa uchádza o priazeň u demiurga európskej vojnovej tragédie – ruského prezidenta.
Spolu s koaličnými partnermi vysiela jednoznačné signály, že sa chcú čo najrýchlejšie vrátiť k zvyčajnému obchodu s Ruskom bez toho, aby dali najavo politické a mravné rozhorčenie nad tým, čo Putin na Ukrajine napáchal.
Miesto aktívneho podielu na vytvorení spoločného strategického politického postoja EÚ k cestám ukončenia vojny na Ukrajine, horlí predseda slovenskej vlády v Číne a Brazílii za ich mierový plán, ktorý je naklonený záujmom Ruska usilujúceho sa práve prostredníctvom agresie proti Ukrajine o presadenie nového svetového poriadku namiereného proti EÚ a NATO, kde sme členskou krajinou. Tým opäť raz Fico vyjadruje hlbokú neúctu k zmluvným partnerom v EÚ a Aliancii. Neverí v spoločnú silu EÚ a spolieha sa na pomoc kamaráta Orbána s jeho osobitnými vzťahmi s Trumpom a Putinom.
Dáva najavo, že o všetkom aj tak rozhodnú dohody amerického a ruského prezidenta vsádzajúc na to, že s Ruskom vyjedná nejaké špeciálne vzťahy, aby dostal na Slovensko lacnejší plyn a zvládol budúcoročné kolo konsolidácie verejných financií. Pokrytecky pritom bedáka, že nastanú hrozné časy a EÚ sa môže rýchlo rozpadnúť, bez toho, aby svojim voličom aspoň v náznakoch vysvetlil, čo vypadnutie Slovenska z eurozóny a prechod na slovenskú korunu narobí s ich celoživotnými úsporami a dôchodkami.
A ako nám vzťahy s vojnou vyčerpaným, technologicky zaostávajúcim a pod financovaným Ruskom pomôžu prekonať naše zaostávanie za vyspelými štátmi Európy, modernizovať a humanizovať slovenskú spoločnosť a zvýšiť kvalitu života našich ľudí.