BRATISLAVA 17. januára 2017 (WBN/PR) – Krátky pád je politický triler, ktorý mal hneď po vydaní mimoriadne pozitívne reakcie a kritiky. V decembri 2015 sa stal knihou mesiaca na Amazone aj na Goodreads. Ide o prvý príbeh zo série s Gibsonom Vaughnom.
Pred desiatimi rokmi zmizla štrnásťročná Suzanne Lombardová. Bola to jediná dcéra vplyvného senátora Benjamina Lombarda a málokto vtedy tušil, že sa začína písať jeden z najsenzačnejších prípadov americkej histórie.
Polícia napriek enormnej snahe nenašla významnejšiu stopu. Zo senátora sa medzitým stal viceprezident a horúci kandidát na úrad prezidenta.
Pre bývalého legendárneho hackera a vojaka Gibsona Vaughna, ktorý má s Lombardom nevyrovnané účty, je prípad stratenej Suzanne osobnou záležitosťou. Preto prijme ponuku bývalého šéfa jeho ochranky Georgea Abeho na spoluprácu pri pátraní.
Pod povrchom rodinnej tragédie objavuje svet zákulisnej politiky, kde sa nepriatelia vydávajú za spojencov a každý sleduje predovšetkým vlastné záujmy. Gibson sa musí postaviť nielen tajomnému únoscovi, ale aj cynickým hráčom, ktorí nemienia dopustiť, aby stará história a jedno nedospelé dievča ohrozili ich favorita na ceste do Bieleho domu.
Z knihy číta Boris Farkaš:
Krátky pád je vynikajúci, akciou nabitý politický triler, ktorý budete čítať takmer bez dychu. Neustále prekvapenia, zvraty, skvele premyslená zápletka a úžasné postavy.
Matthew FitzSimmons sa narodil v Illinois a vyrastal v anglickom Londýne. V súčasnosti žije vo Washingtone, kde už viac ako desaťročie vyučuje na súkromnej strednej škole anglickú literatúru a divadlo. Krátky pád je jeho úspešný debut.
Začítajte sa do novinky Krátky pád:
Prvá časť
Virgínia
Prvá kapitola
Gibson Vaughn sedel sám pri rušnom pulte v jedálni Nighthawk. Raňajšia špička bola v plnom prúde a zákazníci čakali na uvoľnené miesta. Gibson takmer nevnímal crescendo vidličiek a nožíkov na tanieroch ani čašníčku, ktorá si prišla zapísať jeho objednávku. Oči mal prilepené na obrazovke pripevnenej za pultom. V správach znova púšťali ten záznam. Dalo sa naň naraziť všade a stal sa symbolom doby. Rozpitvávali a analyzovali ho z každej strany, prenikol do filmov, televíznych šou aj pesničiek. Ako väčšina Američanov ho videl desiatky krát a ani on nedokázal odtrhnúť oči, kedykoľvek to znova vysielali. Ako by aj mohol? Nič iné mu zo Suzanne nezostalo.
Spočiatku bol záznam zrnitý a vyblednutý. Obraz sa zadrhával a triasol. Zdola ho ako príliv valiaci sa na neznáme pobrežie zaplavovalo skreslenie. Vedľajší účinok skutočnosti, že majiteľ stále dookola prehrával tú istú pásku.
Video spoza registračnej pokladnice zachytávalo priestor smutne známej čerpacej stanice v mestečku Breezewood v Pennsylvánii. Jeho sila spočívala v tom, že sa mohol odohrať kdekoľvek. Vo vašom meste. S vašou dcérou. Celkovo pôsobil ako tichá melancholická pocta najznámejšej hľadanej Američanke – Suzanne Lombardovej. Časový údaj ukazoval 22.47.
Naposledy s ňou hovorila Beatrice Arnoldová, vysokoškoláčka, ktorá v teň deň slúžila nočnú. Stalo sa tak o 22.47. Sedela na stoličke bez operadla a čítala obchytkaný výtlačok Druhého pohlavia. Len čo sa do správ dostala správa o zmiznutí Suzanne Lombardovej, spomenula si, že ju videla, a ihneď kontaktovala FBI.
O 22.48 vošiel do predajne plešivejúci muž s dlhými plavými vlasmi ako drôty. Na internete dostal prezývku Šmik-šmik, no FBI ho identifikovala ako Davyho Oksenberga, kamionistu z Jacksonvillu, s registrom bohatým na domáce násilie. Kúpil si sušenú hovädzinu a energetický nápoj. Platil v hotovosti a žiadal bloček, no podľa toho, ako sa oprel o pult a flirtoval s Beatrice Arnoldovou, nikam sa nenáhlil.
Bol prvý a hlavný podozrivý a FBI ho v nasledujúcich týždňoch a mesiacoch viackrát dôkladne vypočula. Ťahač prehľadali, ale po dievčati nenašli ani stopu. Nakoniec ho neochotne zbavili obvinení, no medzitým prišiel o prácu a dostal viacero smrteľných vyhrážok.
Po jeho odchode sa v obchode nič nedialo. Prešla celá večnosť a až potom si ju človek konečne všimol. Štrnásťročná dievčinka v plantajúcej teplákovej bunde s kapucňou a bejzbalovej čiapke Phillies. Cez jedno plece mala prehodený batoh Hello Kitty. Od samého začiatku stála v mŕtvom uhle kamery. Aby toho nebolo málo, nedalo sa s istotou určiť, kedy vlastne prišla. Beatrice Arnoldová si ju nevšimla a záznam neprezradil nič.
Bunda na nej doslova visela. Bola bledá a pôsobila krehko. Médiá s obľubou porovnávali čiernobiely záznam s farebnými fotografiami z rodinného archívu – usmievajúca sa plavovláska v modrých družičkovských šatách, spokojná dievčinka na pláži so svojou matkou, ponorená do knihy či zamyslená pri okne. Zábery ostro kontrastovali s pochmúrnym pohľadom spod bejzbalovej čiapky, ruky hlboko vo vreckách, skrčená ako zviera, ktoré ostražito sleduje okolie zo svojho brloha.
Niekoľkokrát prešla pomedzi regály, no pohľad mala upriamený na niečo za čelným výkladom. Prešlo stosedemdesiatdeväť sekúnd. Vtom ju čosi zaujalo a jej postoj sa zmenil. Možno nejaké vozidlo. Schmatla tri veci – čokoládové kolieska, plechovku sladeného nápoja a balíček červených pelendrekov. Kombinácia, ktorá sa neskôr stala známa ako piknik strateného dievčaťa. Aj ona zaplatila v hotovosti, vyložila dokrkvané jednodolárové bankovky, niekoľko dvadsaťpäť- a jednocentoviek na pult a hodila nákup do batoha.
Kamera zachytila jej pohľad, keď sa do nej uprene zahľadela a na okamih akoby zamrzla v čase. Bol to úsmev Mony Lisy, ktorý možno interpretovať tisícorakým spôsobom.
Gibson z nej ani tentoraz nespúšťal oči a mimovoľne očakával hanblivý úsmev, ako keď mu chcela prezradiť tajomstvo. Čakal, že mu povie, čo sa stalo. Prečo ušla. Celé tie roky neprestal dúfať, že nájde odpoveď. Lenže malé dievča zo záznamu nepovedalo jediné slovo.
Jemu ani nikomu inému.
Napokon si tá malá hlbšie stiahla šilt a odvrátila pohľad. O 22.56 vyšla do tmavej noci. Beatrice Arnoldová neskôr vypovedala, že mala červené oči, ako keby plakala. Ona ani pár, čo tankoval na benzínke, si však nevšimli, či nastúpila do nejakého auta. Ďalšia slepá ulička v prípade plnom slepých uličiek.
FBI sa nepodarilo vypátrať jedinú významnú stopu. O desaťmiliónovú odmenu vypísanú rodinou a priateľmi sa nikto neprihlásil. Aj napriek širokému mediálnemu pokrytiu a slávnemu otcovi Suzanne Lombardová jednoducho odišla z pumpy a prepadla sa pod zem. Jej zmiznutie zostávalo veľkou záhadou amerických dejín, ako boli prípady Jimmyho Hoffa, D. B. Coopera alebo Virginie Darovej.
Nasledovala reklama a Gibson si konečne vydýchol. Vôbec si neuvedomil, že zadržiava dych. Záznam ho zakaždým vyčerpal. Dokedy ho chcú ešte ukazovať? Prípad sa roky nikam neposunul. Dnešná veľká novinka spočívala v tom, že Šmik-šmik sa nechal ostrihať a vo väzení, kde sedel za závažnú drogovú činnosť, si dokončil vysokú školu. Internet ho vo svojej nekonečnej múdrosti prekrstil na profesora Šmik-šmika, prípadne Šmika 2.0. Inak len opakovali stále ten istý sentimentálny odvar toho, čo bolo všeobecne známe. A známe nebolo dokopy nič.
Od udalosti ubehlo presne desať rokov a to znamenalo, že retrospektívnych reportáží bude viac. Znova sa budú rýpať v Suzanniných spomienkach. Opäť budú naháňať hocikoho, kto mal aspoň vzdialený vzťah k rodine či prípadu. Zasa prehrajú záznam z čerpačky a nanovo použijú počítačový model, ako dnes asi vyzerá.
Najmä na tie modely sa mu pozeralo ťažko. Suzanne by mala dvadsaťštyri rokov, práve by končila vysokú školu. Mimovoľne sa sám seba opýtal, ako by asi vyzeral jej život. Kde by bývala? Aké povolanie by si zvolila? Nepochybne dačo s knihami. Usmial sa, ale hneď sa spamätal. Nie je to zdravé. Nemali by jej konečne dopriať pokoj? Vlastne všetkým?
„Strašné niečo,“ oslovil ho akýsi chlapík, ktorý sedel vedľa a sledoval televíziu.
„Máte pravdu,“ prikývol Gibson.
„Presne si spomínam, kde som bol, keď sa to stalo. V hotelovej izbe v Indianapolise na služobnej ceste. Akoby sa to udialo včera. Viete, ja mám tri dcéry.“ Trikrát zaklopal na drevený pult. „Sedel som na posteli a niekoľko hodín sledoval správy. Otrasné. Predstavte si, že desať rokov neviete, či je vaše dievčatko živé, alebo mŕtve. Pre rodinu hotové peklo. Lombard je správny chlap.“
Posledný človek na svete, o ktorom sa chcelo Gibsonovi rozprávať, bol Benjamin Lombard. Prikývol v nádeji, že prejdú na inú tému, no chlapík sa nemienil tak ľahko vzdať.
„Viete, ak nejaký trafený hajzel – prepáčte ten výraz – unesie dcéru viceprezidenta a vykĺzne, čo z toho vyplýva pre nás ostatných?“
„Vtedy ešte nebol viceprezidentom.“
„No dobre, ale bol senátorom a to už niečo znamená. Myslíte, že nemal tie správne páky?“
Gibson v skutočnosti na vlastnej koži zažil, aký vplyv má Benjamin Lombard a ako veľmi si ho užíva. Viceprezident bol ďalšia téma, na ktorú radšej nemyslel.
„Bude z neho dobrý prezident,“ pokračoval chlapík. „Človek, ktorý si preskákal niečo takéto? Stal sa viceprezidentom, keď by väčšina zaliezla pod perinu. A prezident je zase úplne inde. Chce to nenormálnu guráž.“
Kandidatúra dvojnásobného viceprezidenta v kabinete obľúbeného prezidenta sa všeobecne očakávala. Augustový snem mal byť nanajvýš formalita, úradná korunovácia. Z ničoho nič sa však vynorila Anne Flemingová, guvernérka štátu Kalifornia, a rozhodla sa všetko pokaziť. Prieskumy informovali o výnimočne vyrovnanom súboji. Lombard síce viedol, ale Flemingová mu nedala nič zadarmo.
Fakt, že desiate výročie Suzanninho zmiznutia pripadlo na volebný rok, v istom pokrivenom zmysle pomohol kampani Benjamina Lombarda. Nebola to však nijaká novinka. Už takzvaný Suzannin zákon, ktorý svojho času predložil senátu, ho vystrelil na celonárodné javisko. Prirodzene, Lombard dlhodobo odmietal rozhovory o dcére. Cynik by poznamenal, že ani nemusel, pretože ostatní to spravili zaňho. A, samozrejme, zabúdať by sa nemalo ani na jeho manželku. Grace Lombardová neúnavne vystupovala v mene Centra pre stratené a zneužívané deti, čo sa počas primárok stalo ústrednou témou všetkých spravodajských kanálov. Keby sa to vôbec dalo, možno bola dokonca obľúbenejšia ako jej vplyvný manžel.
„Ak získa nomináciu, v novembri má môj hlas,“ podotkol muž. „A je mi jedno, kto bude stáť na opačnej strane. Ja volím jeho.“
„Za taký prístup by vás určite pochválil,“ skonštatoval Gibson a natiahol sa po kečup. Doprial si poriadnu kopu, zmiešal ho s trochou majonézy a natrel si zemiakové placky, ako ho to kedysi učil otec. Duke Vaughn pridal aj nesmrteľné slová: „Ak nemáš čo povedať, poriadne si odhryzni a pomaly žuj.“
Lepšiu radu v živote nedostal.