Čo Vás k tomuto rozhodnutiu viedlo?
My sme nemali inú možnosť. Museli sme začať robiť. Povolenie na búracie práce máme do konca tohto roka. Už sa to nedalo odkladať. Veď doteraz sme dvesto miliónov vynaložili na architektov. Päťkrát sme celý projekt prerábali! Je okolo toho veľmi veľa roboty. A hlavne úradovania! Tridsaťosem inštitúcii sa k tejto stavbe vyjadrovalo. Potrebovali sme stanovisko k územnému plánu, k územnému rozhodnutiu, k stavebnému povoleniu, k tomu, a ešte aj k tomu (krátka odmlka). Fakt je to riadny galimatiáš. To všetko sme už absolvovali (krátka odmlka). V podstate ja som rád, že som to všetko podstúpil. Aj keď ma to veľmi unavovalo. Unavovalo ma, stále niekomu vysvetľovať, že v tomto priestore nebude to, čo si vysníval, ale bude tu štadión. Postavíme tu niečo normálne – a pomôžeme vám zdvihnúť služby okolo (krátka odmlka). Že to bude fungovať prakticky v centre mesta. Keď tu bude hokejový štadión, futbalový štadión a tenisové centrum, plus ďalšie stavby a služby okolo, bude to pekné. Keď sa nám navyše podarí urobiť niečo s blízkou základnou školu, bude to nové športové centrum. Zrejme tu budú priestory aj na oddych. Ale alfa – omega pre nás je stále šport. Chceme, aby na tomto území, ktoré je prakticky uprostred hlavného mesta, bolo moderné športové centrum pre najpopulárnejšie slovenské športy.
Viackrát ste povedali, že uvažujete aj nad zriadením futbalovej akadémie, respektíve športovej školy, ktorá bude v blízkosti moderného Národného futbalového štadióna. Čo vás k takejto myšlienke podnietilo?
To je dosť zložitá téma – na krátku debatu. Ale keď chvíľu pobudnete v blízkosti reprezentačných mládežníckych výberov, tak zistíte, že okolo nich sa stále točia rôzni manažéri, ktorí chcú predávať hráčov do zahraničia. Nič iné ich nezaujíma… Je to logické vyústenie toho, čo v súčasnosti doma máme, či skôr nemáme. My momentálne nemáme nič zaujímavé, vďaka čomu by sme mladé talenty udržali na Slovensku. Preto súčasťou celého projektu bude aj vybudovanie nejakého tréningového komplexu. Ako hovorím, je to pre nás už nevyhnutnosť. Už sme predbežne rokovali s vedením základnej školy na Kalinčiakovej, máme to už prerokované, a chceme urobiť dohodu s touto blízkou základnou školou. Ona vždy bola slovanistická, chceme, aby ňou bola aj naďalej. Do nej by sme radi investovali. Pokúsime sa k tomu urobiť aj strednú školu. Pokúsime sa k tomu urobiť nejaký malý internát. Aby sme vytvorili vhodný priestor pre talentované deti z celého regiónu, ktoré chceme stiahnuť do Bratislavy. Máme záujem ponúknuť im to, čo ich rodičia čakajú, že im ponúkneme… Že im dáme kvalitný program, kvalitný tréning, školskú výučbu, nejakú zdravotnú starostlivosť. Že sa o tie talenty budeme starať, aby z nich vyrástli dobrí športovci.
Keďže do tohto projektu idete v podstate ako investor sám, navyše otázka spoločnej „federálnej“ česko-slovenskej ligy je ideou na veľmi dlhé lakte, vyplatí sa vám investovať toľko energie, financií a nápadov a voľného času? Má to všetko vôbec význam?
Určite sa vyplatí. Lebo keď všetci hodíme flintu do žita, tak aký to bude mať zmysel? Budem úprimný, ja si naozaj viem predstaviť niekoľko spôsobov ako príjemnejšie minúť peniaze. To by nebol problém (krátka odmlka). Veď 4 – 5 miliónov eur ročne nás stojí futbal na Slovane. Okrem toho 800 tisíc ročne investujeme do detí. Musíme ich predsa obuť, obliecť, dať im dresy, kopačky. Musíme sa o ne starať. Každú sobotu a nedeľu musíme zobrať 30 autobusov a rozviesť ich od Stupavy až po Michalovce, aby mohli odohrať svoje zápasy. Keď si všetci povieme, že to nemá význam, kam sa dostaneme? Čoraz viac detí nám bude fetovať, chodiť poza školu a robiť iné veci, ktoré nechceme, aby robili. Každý z nás to predsa už teraz jasne vidí. Prídete domov a deti nájdete búchať do ipondov, do klávesníc laptopov a všetkého možného. Ale žiadny pohyb. Ten ich neláka (smiech). Keď im nevytvoríme priestor, aby sa trochu hýbali, tak to bude zlé. Navyše, keď dobré podmienky na pohyb nemajú ani v školách. Poviem príklad: môj syn chodil na športové gymnázium, kde nemali telocvik! To je predsa čudné, nie? A kde sa majú deti naučiť robiť obyčajný kotrmelec, ak nie v škole? Zrejme každý by mal k tomu pridať svoj diel. Ono, keď to nepôjde, keď budem narážať na nezáujem, ja fakt nemám chuť večne za niečo bojovať. Nedá sa večne bojovať s veternými mlynmi. Keď zistím, že je to každému okolo mňa jedno, keď nadobudnem dojem, že je to celej Bratislave jedno, tak v absolútnej pohode to všetko vypnem a odídem od toho. Dokážem od toho všetkého odísť. Možno namiesto mňa príde niekto iný. Možné je všetko.
V súvislosti s búraním vyše 70-ročného štadióna na Tehelnom poli sa viackrát spomínalo ako veľmi zbožné želanie vznik spoločnej ligy s Čechmi. Vy veríte tejto odvážnej vízii? Angažujete sa v tomto projekte?
Áno, robíme pre to všetko. Usilujeme sa. Najmä na úrovni kamarátov a majiteľov klubov. Máme kamarátov a priateľov v českých kluboch. Chceme s nimi dosiahnuť dohodu. Je to nevyhnutnosť. Na Slovensku je momentálne 380 tisíc registrovaných futbalistov. A druhý najvyšší počet registrovaných športovcov majú hokejisti. Tých je spolu 8200. Takže tie čísla o niečom svedčia. Potrebujeme lepšie ekonomické zázemie, potrebujeme rozšíriť futbalový trh. Slovensko je malý priestor. My tú spoločnú ligu s Čechmi jednoducho potrebujeme. Aby sa nám v kluboch lepšie dýchalo, aby sme ľuďom mohli ponúknuť atraktívnejšiu zábavu. Navyše, o tie deti, ktoré teraz hrajú futbal, sa treba starať (krátka odmlka). Stačí, aby ste zašli do ktorejkoľvek dediny v okolí Bratislavy, alebo niekde ďalej na Slovensku. Choďte na zápasy IV. a V. ligy. Na ne príde 500 – 600 ľudí z tej dediny. Futbal je stále pre nich udalosť. Aj oni sa starajú o deti, o svojich pokračovateľov. Keď to dokážu oni, prečo by sme to nedokázali my. Dnes sme v naozaj ťažkej zložitej situácii. Pozrite sa, kde sú slovenské kluby, ktoré sa pred niekoľkými rokmi usilovali postúpiť do prvej ligy. Živoria. Trápia sa, lebo sú finančne podvyživené. Veď tam nie je ani koruna. Ten ich marketing je taký slabý až hrôza. Ak im v ich úsilí štát naozaj nejako systémovo nepomôže, tak sme skončili so športom. Teraz mám na mysli predovšetkým masový šport. Táto oblasť nášho života totálne zanikne.
Je vytvorenie spoločnej súťaže tým správnym receptom na to, ako odvrátiť tie vaše katastrofické scenáre so zánikom masového športu na Slovensku? Je to šanca, ako do slovenského futbalu napumpovať ďalšie financie?
Robíme na tom,. Ja osobne sa o to usilujem zo všetkých síl. Je to veľká šanca. Federálna liga by nám veľmi pomohla. Dnes na Slovensku nič nemáme! V športe určite nič. Nikto nedá koruny do športu. Príchodom spoločnej ligy by sa rozšíril priestor aj pre podnikateľov, aj pre funkcionárov. Príchodom českých klubov by sa radikálne zvýšila reálna hodnota marketingu. Uvediem príklad: Panel reklamy môže stáť povedzme 100 eur. Vďaka vzájomnej konfrontácii českých a slovenských tímov dokážeme podnietiť súťaživosť nie iba medzi mužstvami, ale aj medzi funkcionármi, ich reklamnými partnermi, sponzormi, nadnárodnými spoločnosťami. Najmä v prostredí tých firiem, ktoré majú povinnosť komunikovať a prezentovať svoje produkty aj navonok. Teoreticky by medzi sebou súťažili Corgoň liga a Gambrinus liga. Viem si to predstaviť, že pivovar, ktorý by klubom dal viac, ten by bol na tom reklamnom paneli za 100 eur. Keď podobnú súťaž začneme medzi mobilnými operátormi, tak sa klubom dostane viac peňazí, niečo identické vyprovokujeme medzi stávkovými kanceláriami, opäť z toho bude profitovať futbal. Takéto súboje nám môžu zvýšiť návštevnosť, môžu nám priniesť ďalšie financie. Keď bude viac peňazí v spoločnej súťaži, postupne sa viac peňazí dostane aj do druhej, neskôr tiež do tretej, štvrtej ligy. Z toho vrchu to bude postupne prúdiť dolu, do klubov, ktoré pre našu spoločnú súťaž vychovajú futbalové talenty. Príchod spoločnej ligy by bol užitočný pre všetkých. Všade by sa to pozitívne prejavilo. Určite by nám to pomohlo.
Dá sa spomínaný tok peňazí z tejto spoločnej futbalovej ligy aj nejako vyčísliť? Dá sa to použiť ako jeden z argumentov, prečo Slováci chcú spoločnú futbalovú súťaž s Čechmi?
Neviem si to predstaviť. Fakt, neviem. Ale treba si uvedomiť, že my stále pozeráme na to, čo majú druhí. Spomíname Sofiu, Bukurešť, Varšavu. Dívame sa všade okolo seba. Pozrite sa do Poľska, kde na každý ligový klub ide plus milión eur. Porovnajte to s nami. U nás ide na činnosť približne 30 000 eur na klub. To je veľký rozdiel (dlhá odmlka). Prídeme na Cyprus, do klubu Apoel Nikózia, ktorú sme pred 20 rokmi podceňovali, teraz aj tento klub má viac financií na činnosť ako naše špičkové kluby. Po úspešnom účinkovaní v Lige majstrov zarobili na vysielacích právach.. Musíme si z toho vziať príklad. My na Slovensku máme mantinely. My nie sme Rusko. Na Slovensku nedostal nikto plyn alebo ropu zadarmo. My sme nič nedostali zadarmo. Všetko sme si museli zaslúžiť a zarobiť. Keď raz spoločná liga zarobí viac peňazí, viac dotácii pôjde aj do tej terciálnej sféry, či to je už zdravotníctvo, školstvo, kultúra, šport. Len treba na tom popracovať. A potom sa divíme, že v pohárových súťažiach prehrávame so slabšími mužstvami. Dnes môžeme prehrať a vypadnúť z pohárov s kýmkoľvek v Európe. Nikto dnes už nie je slabý. Pozrite sa rumunský Temešvár má momentálne 20-miliónový rozpočet. Vraj iba preto, aby aspoň ako tak mohli konkurovať iným bohatším klubom v krajine. V Rumunsku. My sa mu nemôžeme rovnať! Preto by nám často spomínaná ´federálna liga´ veľmi pomohla. Preto sa o ňu usilujeme.
Vláda vám schválila dotáciu vo výške 27,2 milióna eur, čo v praxi znamená približne štyridsať percent nákladov na vybudovanie Národného futbalového štadióna. Použijete z tých peňazí niečo aj na realizáciu komerčných objektov okolo NFŠ, alebo všetky vládne peniaze pôjdu iba na futbalový štadión?
Len na štadión. Dovolím si upozorniť, že pri všetkých rokovaniach o štadióne stále hovoríme iba o stavbe tohto športoviska a jeho základnej infraštruktúry. Vôbec sa teraz nerozprávajme o komerčných projektoch okolo. To je iba smelá vízia. Celý projekt okolo bude pre nás vtedy zaujímavý, ak na Národný futbalový štadión a do jeho okolia pritiahneme viac ľudí s nejakými službami a ponukami (krátka odmlka). Samozrejme, že do tohto priestoru chceme pritiahnuť okrem fanúšikov predovšetkým celé rodiny. Matky s deťmi. Tak ako to bežne funguje všade na svete. Musíme nájsť spôsob poskytovania služieb tak, aby sa deti v našom areáli cítili bezpečne, aby sa v ňom dobre a bezpečne cítili aj ich mamy. Ale to je naozaj dlhodobý proces. To sa nedá urobiť z večera na ráno. Na tom treba poctivo pracovať. Musíme tú potrebnú klímu a atmosféru na našich športoviskách vytvoriť.
Máte predstavu čo všetko chcete postaviť v blízkom okolí Národného futbalového štadióna? Z akých zdrojov chcete investovať do ostatných zariadení v blízkosti NFŠ, keď to nemôžu byť štátne zdroje?
Financie na projekt okolo dodá súkromný investor. Teda ja (smiech). Kto iný (krátka odmlka). Konečné náklady na celú stavbu bytového komplexu, kaviarní, cukrární, detských ihrísk či spomínanej futbalovej akadémie bude však diktovať najmä trh. Keď trh určí nula, tak bude nula! Trh s bytmi je v Bratislave momentálne presýtený. Ak dospejeme k rozhodnutiu, že byty v tomto kvázi centre Bratislavy netreba stavať, tak ich nebudeme stavať. Ak sa časom ukáže, že bytový komplex pri NFŠ by bol pre nás stratový, tak ho jednoducho nepostavíme. Všetko okolo občianskej vybavenosti sa bude odvíjať od aktuálnej situácie. Možno časom viac peňazí vložíme do futbalovej školy a futbalovej akadémie, ktorá by dokázala naplniť ambície budúcich generácií. Futbalový štadión však bude. Ten garantujem. Všetky objekty a vybavenie futbalového štadióna budú presne tak ako je to teraz namaľované na návrhoch.
Považujete výstavbu Národného futbalového štadióna v Bratislave za svoju najväčšiu podnikateľskú aktivitu?
Vôbec to nepovažujem za podnikateľskú aktivitu (smiech)
Tak to obrátime inak, budeme ešte adresnejší – je to vaša najväčšia investícia v oblasti športu?
V rámci športu určite áno. Ja nemám ambície, aby som večne bojoval s veternými mlynmi. Ak to naozaj nepôjde dopredu, tak uvidíme, čo bude (krátka odmlka). Možno príde niekto iný. Ale teraz nechcem dávať takéto pesimistické vyhlásenia. Radšej všetci buďme pozitívne naladení. Pokúsme sa urobiť maximum preto, aby to tu mohlo byť. Aby sa to podarilo! Aby na mieste starého štadióna vyrástlo moderné futbalové centrum. Čím bude menej možnosti v okolí, tak tým nám deti budú ostávať doma. Nebudú sa v ničom angažovať. Nebudú športovať. Stačí sa pozrieť na tento štadión. Pred dvoma týždňami tu boli iba injekčné striekačky a iné haraburdie. Nič potrebné. Bezdomovci nám to totálne rozobrali. Dokonca už rozoberali aj stĺpy okolo štadióna. Niekomu to padne na hlavu, kto bude za to zodpovedný? Bolo treba už niečo s tým robiť. Ak tu bude niečo pekné, budem rád. Ak sa to podarí, tak budeme všetci na to hrdí. Rád by som bol, keby som mohol byť súčasťou niečoho pekného a užitočného, čo bude prinášať zábavu a potešenie mnohým ľuďom zo širokého okolia.
Pán Kmotrík, v stredu 10. júla sa začali búracie práce na Tehelnom poli. Dokedy budú trvať- a kedy potom symbolicky poklepete základný kameň nového moderného štadióna?
Ja považujem stredu 10. júla za deň, keď sme ´poklepali´ stavebný kameň, ktorý spomínate. My už nemáme žiadne administratívne problémy. To znamená, že v zmysle zákona máme už všetky povolenia vybavené. Môžeme robiť. A keď sa nám starý štadión podarí zbúrať v lehote štyroch – piatich mesiacov, hneď by sme mali začať stavať nový areál. Verím, že sa nám to podarí, že niekedy začiatkom budúceho roka by sme mohli pristúpiť k tejto etape projektu.
Koľko by mala potom na mieste starého štadióna trvať výstavba nového moderného štadióna?
Náš odhad je 18 – 20 až 21 mesiacov. Či to tak bude, nevieme v tejto chvíli garantovať. Všetci ste už v živote niečo prerábali, opravovali, stavali. Stavbári vám povedali, že to bude hotové vtedy a vtedy, no sľub nedodržali. Alebo vám sľúbili, že prídu v utorok – a prišli o dva dni vo štvrtok. Samozrejme, že v kalkuláciách počítame aj s týmto. Takže počítame, že časový sklz oproti pôvodným plánom môže byť aj tri – štyri mesiace, ale určite nie roky (smiech).
Akú máte predstavu o budúcom fungovaní budúceho futbalového štadióna? Čo by ste chceli, aby na ňom bolo – a čo zasa nie?
Určite nechceme, aby Národný futbalový štadión bol v prevádzke iba každé dva týždne, keď sa na ňom bude hrať zápas. To by bolo veľmi málo. V žiadnom prípade nechceme z toho urobiť nejaký monument. Aj keď v areáli NFŠ by mala byť aj Sieň slávy slovenského futbalu (smiech). Veľmi si želám, aby život v priestoroch NFŠ fungoval normálne aj počas iných dní. Preto sme sa rozhodli, že v rámci NFŠ budú byty pre mladých futbalistov, možno internát pre mladé talenty, futbalová akadémia, kaviarne, cukrárne, nejaké obchody, služby. Chceme, aby areál NFŠ bol postupne vyhľadávaným oddychovým miestom pre celé rodiny, pre matky s deťmi, pre mladých ľudí, ktorí sú naučení tráviť čas aktívne. Chceme, aby to tu žilo.
S akými pocitmi ste v stredu 10. júla prichádzali na Tehelné pole, na ktorom mala byť posledná tlačová konferencia na pôvodnom športovisku – a po nej sa malo začať búrať?
Do určitej miery ako utýraný človek (smiech). Lebo sedem rokov niečo hovoríme… Sedem rokov odo mňa chcete niečo vedieť, čo som nevedel ani ja (smiech). Teraz za ostatné dva týždne ste ma takmer utýrali! Tak ste ma bombardovali otázkami okolo nového štadióna. Keďže je neslušné povedať: ´dajte mi pokoj, ja nič neviem, zavolajte inokedy,´ tak som rád, že v celom kolotoči okolo Národného futbalového štadióna prišlo k zásadnému posunu.. Snažil som sa to nejako vykreovať (smiech). Usiloval som sa, aby sme sa spoločne dopracovali k niečomu, na čom môžeme stavať. Tak som rád, že sme sa dostali aspoň do tohto štádia. Som rád, že po rokovaniach vládneho kabinetu som schopný v princípe odpovedať vám na každú otázku, ktorú mi v súvislosti s výstavbou NFŠ teraz položíte. Vláda na tento projekt odsúhlasila 27, 2 milióna eur, ktoré nám poskytne v rokoch 2013 – 2017.
Spomínate sedem rokov hľadania schodnej cesty. Prečo to podľa vás trvalo tak dlho? Čo bol najväčší problém, ktorý celý proces okolo stavby NFŠ brzdil, respektíve úplne znemožňoval?
Tak najprv bol problém vo väzbe štát – mesto. Potom zasa v niečom inom (krátka odmlka). Viete, ak sa hľadá problém, tak sa nájde. Určite. My teraz nehľadáme problémy, ale riešenia. Ja mám tiež obmedzené kapacity. Tiež mi to všetko nepadá z neba… Ja som výrobár, nie som obchodník. My musíme veľa krabičiek vytlačiť, aby sme mohli dať nejaké peniaze do športu. Do futbalu. Pokiaľ budem na všetko sám, nebude to dobré. Privítal by som, keby zajtra prišiel za mnou niekto s ponukou: počuj, tak mi pridáme milión, desať, stotisíc eur, aby sa to už konečne podarilo postaviť. Budem úprimný: tak ho privítame s otvorenou náručou. Každú korunu, každé euro potrebujeme. Veľmi potrebujeme. Problém však je, že nikto taký nepríde.
Máte ambície, aby na novom štadióne svoje majstrovské zápasy hrával váš klub Slovan Bratislava?
Samozrejme (smiech).
Oplatí sa stavať taký veľký štadión pre Slovan? Nebude to pre tento corgoňligový klub zbytočný prepych?
To je múdra otázka (krátka odmlka). Máme možnosti. Ja osobne by som bol za to, aby bol štadión menší. Podľa mňa by pokojne stačilo 16 – 17 000 divákov. Na pomery slovenskej ligy by to bolo fajn. Keď sa nám však podarí dotiahnuť sem federálnu ligu, bude to o niečom inom. To je veľmi lacná matematika. Keby sme dnes chceli urobiť štadión s kapacitou 30 000 divákov… Znovu sa to celé musí rozbehnúť nanovo. Rozdiel v kapacite treba opäť vyriešiť. Statika a všetko okolo je drahé. Päť tisíc sedadiel by podľa mňa nebol až taký problém, ale… Súhlasím s tým že na dnešnú dobu, ak by sme mali vychádzať iba z toho, aký je záujem o Slovan Bratislava, aký je záujem o slovenskú reprezentáciu, tak to by bol možno prepych. A keby som sa s tým akokoľvek zaoberal, už by to bolo točenie sa v kruhu. Už si to neviem predstaviť. Bolo by mi to bližšie, keby sme išli na 15 – 16 000 návštevníkov, ale keď si predstavím, že by sme opäť museli všetko prerábať, a ďalšie dva roky by sme sa opäť krútili okolo toho istého (dlhá odmlka). Radšej nie. Určite nie. To by bolo už náročné aj pre mňa.
Sľubujete, že Národný futbalový štadión postavíte za minimálne sedemdesiat – sedemdesiatdva miliónov eur. Nie je to predsa len veľa. Nedalo by sa to urobiť lacnejšie?
To vám fakt neviem povedať. Ani pri najlepšej vôli. Fakt neviem, či to bude naozaj 70 miliónov eur, alebo viac. Ja by som bol najradšej, keby to bolo menej (krátka odmlka). Vzhľadom na to, že na stavbu prispeje štát, podľa zákona musíme robiť výberové konania a tendre. Momentálne to vidím na tri kolá. Záujem postaviť štadión doteraz prejavilo desať – dvanásť firiem. Možno nakoniec z nich zostane päť. Možno sa rozhodneme pre tie, ktoré nám budú garantovať, že stavbu v konečnom dôsledku zbytočne nepredražia. Uvedomujeme si, že všetko bude závisieť od cien stavebného materiálu a stavebných prác. A to je oblasť, v ktorej najbližší vývoj vám dnes nikto nedokáže garantovať.
Pán Kmotrík, čo v tejto chvíli, keď staré Tehelné pole odchádza do histórie, dokážete garantovať?
V tejto chvíli môžem garantovať iba to, že sedem rokov hľadania čo najschodnejšej cesty, ako sa dopracovať k vytúženému Národnému futbalovému štadiónu v Bratislave, už máme za sebou. Teraz je pred nami etapa, ako tieto naše zámery premeniť v realitu. Som rád, že nám pri tom pomáha aj štát, lebo ten nový štadión bude pre celé Slovensko. Ja si predsa nový štadión na ramenách nikde neodnesiem. To, čo postavíme, zostane ďalším generáciám.
Zhováral sa Štefan Žilka
