Tvoj prvý album vyšiel pred takmer troma rokmi. Ako by si ho charakterizoval?
Môj prvý album sa volá Cesta do záhu(d)by a je to album mladého rozjuchaného chlapca, ktorý má radosť z toho, že dostal príležitosť. Možno to znie tak, že by som ten album dehonestoval, ale tak to nie je – je to obdobie, ktoré som prežil a mnohé veci by som urobil inak. Nie žeby som písal iné texty, ale napríklad aranže by som urobil inak, lebo teraz už viem, že môžem. Vtedy som ešte bol v prílišnej eufórii z toho, že to môžem urobiť. Myslím, že ten prvý album je natrieskaný životným optimizmom, ktorý v sebe mám, pretože mám strašne rád život a zbožňujem ľudí. Strašne ma baví byť s ľuďmi, lebo mám pocit, že po každom stretnutí a po každom rozhovore s človekom, akoby som prečítal knihu. Ľudia ma veľmi inšpirujú a myslím si, že to na tom albume je, že je tam množstvo mojich príbehov, ktoré som prežil, a ktoré ma nejakým spôsobom utvárali.
Čím sa od neho odlišuje druhý album Hlavný uzávěr splínu?
Každý album je môj zápisník toho, čo práve v tom a tom okamihu prežívam. Keby som to mal nejakým spôsobom kategorizovať, tak ten prvý album je moje obdobie dajme tomu od sedemnástich do dvadsiatich rokov, a ten druhý album je od tých dvadsiatich do tých dvadsiatich troch. Sú tam už aj piesne, v ktorých nespievam len o láske. Líši sa aj tým, že je tam už podľa mňa poznať tá moja väčšia túžba vrátiť sa ku koreňom, nadviazať na tradície. Mnohé tie piesne sú napríklad urobené s nadsádzkou – je to takmer až ako country, ale nie je to posmešok. Je to taká nejaká symbolika toho, že ja som tiež fanúšikom country – dobrého country, že som proste na tejto hudbe vyrastal. No a teraz, keď pomaly smerujem k tretiemu albumu, ktorý snáď vyjde na budúci rok, tak by som chcel urobiť vyslovene domáci album. Nahrať si to doma – v momente, keď budem chcieť nahrávať, tak to urobím, pretože mám strašne rád autentickosť. V momente, keď človek tvorí v prostredí, ktoré je jeho, a nerobí to s tým, že mu beží čas v štúdiu, tak ten album bude úprimný. A ak si ja niečo v piesňach vážim, tak je to tá úprimnosť a pravda – pravdivosť toho vyjadrenia. Myslím si, že na nahrávku, rovnako ako na koncerty, patria chyby, pretože interpret je človek a tie chyby robí, a niekedy chyba toho človeka predstaví omnoho viac, poľudští ho a je tomu poslucháčovi bližšie. Ja mám napríklad omnoho radšej, keď mi kamaráti, ktorí majú kapely, posielajú svoje demo-nahrávky, a tie počúvam. Nepočúvam tie štúdiové veci, ktoré sú vypilované. Pretože tam je duša toho autora, zatiaľ čo tie štúdiové nahrávky na mňa pôsobia akoby boli v igelite alebo v alobale zabalené – je to neosobné. Nie je to už tá výpoveď, ktorú hľadám v hudbe. Mám napríklad veľmi rád Damiena Ricea – to je pre mňa vrchol, a jeho živé koncerty sú úplne… To je paráda, to ma baví takáto hudba – hudba, ktorá nie je len o textoch a o melódii, a o nejakých aranžoch, ale je to aj o nejakom naplnení publika, že ten interpret príde a takto ti odovzdá to, čo ti chce dať. Tam niekam by som sa chcel dostať.
Spomenul si, že na druhom albume je cítiť tvoja väčšia túžba vrátiť sa ku koreňom. Čo presne tým myslíš?
Som trošku tradicionalistický človek a myslím si, že človek v momente, keď chce robiť niečo po novom, tak to musí vystavať práve na tradícii. Ja sa hlásim k odkazu toho a toho človeka a verím tomu, ale zároveň si myslím, že to treba trochu omladiť. Mám preto hroznú radosť, že za mnou u nás chodia starí bardi a hovoria, že: Je fajn, že si tu, pretože mladí ľudia začínajú chodiť počúvať slová na koncerty, a už len niečo tupo neprijímajú.
Myslím si, že na nahrávku, rovnako ako na koncerty, patria chyby, pretože interpret je človek a tie chyby robí, a niekedy chyba toho človeka predstaví omnoho viac, poľudští ho a je tomu poslucháčovi bližšie.Tomáš Klus
Ako si na tom s prípravami spomínaného tretieho albumu?
Mám sedem textov a teda sedem piesní. Tá príprava je veľmi pozvoľná, pretože nechcem na nič tlačiť, nechcem sa nikam hnať a nechcem si hovoriť: Dnes by som mal niečo urobiť, ale Dnes chcem niečo urobiť. Nechcem vyslovovať žiadne konkrétne dátumy, ale bolo by fajn, keby sa to vydalo v polovici budúceho roku, čo si myslím, že sa stihnúť dá, pretože ten materiál máme, a ak sa mi podarí napísať ešte dve – tri piesne, bude to úplne super. Ale my by sme chceli ten ďalší album obohatiť o DVD s bonusovým materiálom, no mám trošku obavy, že to bude len bonusový materiál. Neviem, či to beží aj u vás na Slovensku… Také tie EzoTV a veštkyne – zbožňujem tie programy. Je to ukážka určitej degenerácie ľudí, pretože tam volajú a pýtajú sa ich na dôležité rozhodnutia. A tí ľudia im klamú – bezostyšne im vyložia kartu a povedia: Rozíďte sa s ním, nie je to ten pravý, a tí ľudia to urobia. My by sme preto s Jirkom… Jirka Kučerovský je môj gitarista a priateľ, na tom DVD-čku chceli urobiť taký projekt, aby sme tieto veci odtajňovali. Urobili sme už niekoľko pokusov – napríklad sme ten program pozerali asi hodinu a spisovali sme najväčšie klišé, ktoré tí ľudia použili. Potom sme tie klišé poskladali do jednej absurdnej vety, ktorá nedávala význam, povedali sme jej ju a ona nám odpovedala. Povedala nám, že to je naša cesta, ktorú sme si zvolili, a mali by sme za ňou pevne stáť. Na úplnú blbosť nám odpovedala s kamennou tvárou.
Tieto veci proste nemajú existovať, to je také evidentné zlo – malé, ale evidentné. Takže aj s týmito vecami by som chcel nejakým spôsobom bojovať práve napríklad cez ten album. A potom budeme dúfať, že to niekto z toho DVDčka vezme a umiestni to na internet.
Tu sa tiež ukazuje tvoja odlišnosť v porovnaní s inými hudobníkmi, ktorí skôr dúfajú, že sa ich materiál nedostane zadarmo na internet.
Asi by som to nemal hovoriť, ale ja tomu internetu vďačím za to, že som tam, kde som, že tí ľudia u nás chodia na koncerty. Pretože ako som hovoril, v momente ako som tie piesne umiestnil… alebo nielen ja, ale množstvo iných ľudí, ako umiestnili svoje veci na internet, až v tej chvíli ich začali ľudia poznať.
Pretože je veľmi ťažké dostať sa k tomu albumu, keď človek začína. Ja tiež neviem o hocakom interpretovi, ktorý začína. Ťažko pôjdem niekam do „cédečkárne“ a vyberiem si album človeka, ktorého nepoznám. Ale v momente, keď mi príde e-mail s odkazom: Toto si vypočuj, zistím, že je to super a potom tam idem. V tomto má ten internet obrovskú silu. Ale to je ďalšia degenerácia ľudí – kedysi to išlo, kedysi sa ľudia rozprávali, komunikovali, a povedali si: Teraz som počul toto… ale teraz sa to rieši po mailoch. To je ďalšia hrozba, o ktorej je nutné hovoriť. A Fejsbůh řekl: Zdílej…
Povedal si, že máš na nový album hotových „sedem textov a teda sedem piesní“. Ako tvoríš?
Ruku v ruke. Nedokážem, bohužiaľ… a veľakrát som skúšal napísať text a potom do toho vymyslieť hudbu, ale neviem to, a rovnako to neviem naopak – najprv hudbu a potom do toho text. Ja potrebujem sedieť s tou gitarou a písať zároveň, lebo inak mi to príde nejaké nekonzistentné, ale pritom viem, že je to normálne, robiť to tak, že len ja som trošku vyšinutý.
Spievam piesne o láske, som fanúšikom lásky.Tomáš Klus
Začiatkom decembra si sa po prvý raz naživo predstavil slovenským fanúšikom a fanúšičkám. Nie je zložité po rokoch odznova a z nového pohľadu predstavovať svoju tvorbu?
Myslím, že nie – v momente, keď si za tými pesničkami stojím, môžem vytiahnuť aj nejakú pieseň, ktorú som napísal v pätnástich. A navyše, keď som v Čechách dostal príležitosť nahrať album, bol som taký „rozjuchaný“, že som súhlasil s tým, že niekto vyberie pieseň do rádia. Potom som ale musel zápasiť s tým, že som bol zaškatuľkovaný tam, kde som nechcel byť, a teda, že som „milovník s gitarou“. Áno, spievam piesne o láske, som fanúšikom lásky, ale zároveň si myslím, že mám množstvo iných tém, ktoré sú aktuálne či už v Česku alebo na Slovensku. Či už sú to politické témy alebo mám napríklad piesne o zhýralosti českého školstva. Sú to veci s názorom a tie by som chcel prezentovať. Veľmi by som chcel, aby v momente, keď dostanem príležitosť skúsiť nejakú pieseň pre slovenské rádiá, veľmi rád by som sa prezentoval ako pravý pesničkár, nie človek, ktorý robí pop. Slovensko preto veľmi vítam v tom, že tu môžem začať znova.
Slovenskému publiku si sa predstavil ako hosť na koncerte Jany Kirschner. Máš už nejaké plány na samostatné koncerty?
Veľmi rád by som prišiel, ale nechcem sa nikam vnucovať. Teraz som prišiel preto, že sa nám nazbieralo množstvo ohlasov zo Slovenska, aby som prišiel a som na to zvedavý, či vôbec mám slovenskému publiku čo ponúknuť. To zistím tým, že tu odohrám tri alebo štyri koncerty a potom sa uvidí, potom budem vedieť viac.
Myslím, že je potrebné urobiť nejakým spôsobom sondu, pretože nemám rád tlačenku a nedokážem si ani ceniť ľudí, ktorí sa nechajú niekam tlačiť. Takže ak ten záujem bude, tak budem veľmi šťastný, ale keď nebude, tak sa z toho nezbláznim. Jediné, čo by som chcel, o čom som premýšľal, tak by som v momente, keď ten záujem na Slovensku bude, tak by som chcel začať trošku inak. Keď by napríklad bola možnosť, že by sa nejaké moje piesne hrali v rádiu, tak by som chcel, aby to boli iné piesne, ako tie, čo sa hrali u nás, pretože si myslím, že si to zaslúžite.
Zatiaľ ale nemáš naplánované ďalšie koncerty…
Nemám, ale už sme o tom hovorili s niekoľkými ľuďmi, a teraz len musíme zistiť akým smerom sa vydať. Myslím tým teraz čisto v pravom zmysle toho slova, ktorým smerom sa vydať na cesty. Pretože si myslím, že tých ľudí, ktorí mi píšu zo Slovenska, aj keď sa zdá, že je tých e-mailov veľa, tak vlastne vo výsledku je to strašne málo na to, aby som mohol urobiť sám nejaký koncert. Skôr si preto myslím, že je výhodnejšie uvažovať o spolupráci s niekým, ale ešte vôbec neviem s kým, kto by bol ochotný ma prijať pod svoje ochranné krídla.
Ako teda chceš začať na Slovensku?
Môžem začať tak, ako by som chcel – vypustiť proste do rádia pieseň. Ale neviem, ako je to tu u vás možné, či je to aj tu tak, že ti rádio povie: tu musia byť bicie, alebo refrén musí byť po minúte a pol. Ak áno, potom to bude trochu problém, pretože kompromisy tohto typu podľa mňa zabíjajú hudbu, respektíve zabíjajú originalitu a autentickosť autorov a robia z toho nejaký nemastný-neslaný produkt. Myslím, že to si pesničkárstvo v Čechách ani na Slovensku nezaslúži, aby sa s ním takto zaobchádzalo.
Dá sa to podľa teba nejako zmeniť?
To je na ľuďoch – je to na ľuďoch samotných, ako všade. Či už je to rádio, televízia alebo školstvo. Všade sú nejaké žaby na prameňoch, a je len na nás, na tých ľuďoch, ktorým sa to nepáči, ale len o tom hovoríme, aby sme s tým niečo urobili. Prekonať tú lenivosť a dať sa do pohybu – dať najavo, že sa nám to nepáči, že nebudeme prijímať veci, ktoré nám niekto diktuje. Ale kým nedôjde k dialógu, budeme stále behať v kruhu.
Hovoríš, že ľudia, ktorým sa to nepáči, by mali niečo urobiť. Čo pre tú zmenu robíš ty?
Ja som to napríklad vyjadril tým, že som tie piesne umiestnil na internet. Keď mi ich nechcú hrať rádiá, dal som to na internet. A stalo sa to, že tie piesne, ktoré som dal na internet, sú omnoho známejšie ako tie, ktoré sú v tom rádiu. A myslím, že je fajn, že sa ma na to pýtaš, lebo ty tiež robíš tú prácu, keď sa na to spýtaš a prezentuješ ten názor. To sú také čiastočné víťazstvá, ktorými sa môžeme niekam dostať. Aby sa o tom hovorilo, ale aby o tom hovorilo viac ľudí, ktorých to štve – aj tí interpreti. Aby tu nebol ten strach z toho, že si niekde otvorím hubu a už si neškrtnem. To je zlé – to tu predsa bolo pred dvadsiatimi rokmi – tento strach. Teraz máme demokraciu, tak o tom hovorme!
Zhovárala sa Mirka Dobošová
