Guľové ťažidlá s padajúcim snehom, u nás známe ako „snežítka“, zväčša zobrazujú idylické krajinky a rozprávkové bytosti, ktoré majú za cieľ vyčarovať dobrú náladu. Americký umelec Thomas Doyle sa však rozhodol do sklenených bublín zakonzervovať výjavy z iného súdka. Rodený Newyorčan tvorí mikroskopické scénky na izolovaných pokojných miestach, ktoré sa po zásahu prírodných živlov zmenili na svedectvá katastrofy.
Neštudovaný sochár sa svojimi dielami vo vákuových poklopoch snaží v divákovi vyvolať pocit všemohúcnosti – nie však vlastnej. Scénky zachytené pod poklopmi zobrazujú kompletnú transformáciu života jednotlivca. Hoci sú od diváka oddelené sklom a bariérou anonymity, aj tak dokážu zasiahnuť do jeho pocitov.
„Diela zobrazujú zvyšky minulosti – či už významných premien a skúseností, alebo pokojnejších momentov života. Tak, ako si naša pamäť postupne vyvoláva minulé zážitky akoby cez hmlu, tak aj tieto výtvory skresľujú realitu pomocou krivej, až snovej šošovky,“ uviedol Doyle o svojich sochách.
Jeho miniatúrne výtvory zväčša zachytávajú rodinné domy po zemetrasení a dajú sa chápať aj ako metaforický obraz otrasu rodinného života. „Predmety mojich diel ležia v aréne tajomna – zvyknú byť psychologické a sústreďujú sa na rozpovedanie celého príbehu zachytenom v jednom okamihu.“
Thomas už ako malý vytváral diorámy – špeciálne modely, ktoré sa snažili navodiť dojem skutočnosti. „Svoj prvý model som vytvoril vo veku troch rokov z malého kúsku dreva, plastelíny a figúrky tučniaka. Hrával som sa s hrdinskými postavičkami, vojenskými modelmi, staval domčeky z krabíc od topánok,“ zaspomínal si 36-ročný sochár. „Keď som sa k tomuto médiu vrátil ako dospelý, začal som tvoriť diela podobné tým, ktoré teraz putujú po výstavách.“ Tá najbližšia sa bude konať už toto leto vo Florencii a umelec postupne dokončuje posledné výstavné kusy.
www.thomasdoyle.net
