Na MS 1962 ste patrili k oporám mužstva, ale základnú skupinu ste strávili na lavičke náhradníkov, do hry ste zasiahli až v ďalšej fáze šampionátu – vo vyraďovacích zápasoch. Ako si na tie časy spomínate?
Ako na dni, keď sa mi splnil veľký životný sen. Hoci v prípravných zápasoch som bol strelecky úspešný, stretnutia v základnej skupine som strávil na lavičke náhradníkov. Na mojom poste ľavej spojky hral Jozef Adamec, ktorý bol vtedy na vojenčine v Dukle Praha. Ale ďalšie stretnutia sa situácia zmenila, tréner Vytlačil posadil na lavičku Adamca a do hry poslal mňa. Samozrejme, bol som šťastný, že som dal gól v semifinále Juhoslávii – a že som hral aj vo finále MS s Brazíliou. To si veľa hráčov z niekdajšieho Československa povedať nemôže. Ja však áno (smiech).
Nehneval sa búrlivák Adamec na vás, že ste ho pripravili o miesto v základnej zostave? Šírili sa také informácie, že vy dvaja ste sa nejako extra nemali radi? Boli ste najväčší konkurenti v boji o post ľavej spojky v reprezentačnom mužstve Československa?
Obaja sme vedeli, že nominácia hráčov na stretnutia bola plne v kompetencii trénera Vytlačila. On vyberal hráčov do základnej zostavy, on bol za ten výber aj zodpovedný. Preto si nemyslím, že by náš vzťah s Jožkom narušilo práve súperenie o miesto v základnej zostave. V prvom rade sme boli dobrý kolektív a táto rivalita bola v mužstve zdravým javom. My s Jožkom sme nemali medzi sebou žiadny vzťahový problém. Samozrejme, popísalo a pohovorilo sa o tom veľa, ale nebola to pravda. S Jožkom sme dobrí kamaráti. Navštevovali sme sa. Jozef u mňa hrával aj futbal, keď som trénoval Slovan Viedeň. Dokonca odo mňa kúpil aj auto. Ja som bol na Slovensku, keď bol reprezentačným trénerom Slovenska, na jednom medzištátnom zápase. My dvaja nemáme medzi sebou žiadny vzťahový problém. Vychádzame spolu ako bývali dlhoroční spoluhráči a kamaráti.
Mohlo vtedajšie mužstvo pod vedením trénera Vytlačila, ktoré bolo senzáciou toho svetového šampionátu v Čile, reálne pomýšľať na titul majstra sveta? Malo na to pripravených a najmä vytrénovaných hráčov?
Aj po toľkých rokoch ťažká otázka…. Úprimne povedané, asi sme nemali na to, aby sme v Čile boli majstri sveta. Brazílčania boli lepší, hoci my sme sa vo finále ujali vedenia po góle Pepíka Masopusta. Možno, ak by Vildo (Schrojf, pozn.) nebol dostal taký hlúpy prvý gól… Vildo išiel ďaleko z bránky, aby útočiacemu Brazílčanovi zmenšil strelecký uhol. Dnes brankári už tak vysoko od bránky nechodia. Brazílčan mu to šikovne kopol poza chrbát. Z veľmi ťažkého uhla… Bolo zázrakom, že to tak dobre trafil. A bolo po našom vedení. Navyše, za stavu 2:1 pre Brazíliu ruský rozhodca Latyšev neodpískal pokutový kop za jasnú ruku Santosa! Ak by tú penaltu nariadil, možno by to finále malo iný priebeh. Možno by sme na najvyššom stupni stáli my, nie Brazílčania… Ale to sú dnes už iba akademické debaty…
Ale aj tak si tú vzácnu striebornú medailu zo šampionátu v Čile vážite ako keby bola zo zlata?
Ale veď ona je zo zlata (smiech)
Ako to, veď sa doteraz stále hovorilo, že hráči za 2.miesto v Čile dostali strieborné medaily?
Všetky medaily pre najlepšie tri futbalové tímy MS 1962 v Čile boli zlaté! To dnes nikto nevie… Ich hierarchia sa rozlišovala iba podľa veľkosti. Najväčšie zlaté medaily boli za majstra sveta, menšie zlaté za vicemajstra, tie sme dostali my – a ešte menšie zlaté boli za 3. miesto. Zlato bolo rovnako kvalitné, iba veľkosť bola iná. Bohužiaľ, reportéri to už nevedia, alebo zabudli. My sme boli na recepcii, na pódiu nastúpili Čiľania a dostali malé zlaté medaily. Zostali sme prekvapení. Potom sme išli my –a tiež zlaté za 2. miesto a Brazílčania tiež zlaté za 1. miesto. Vážne. Mám ju predsa doma, takže viem, z akého vzácneho kovu je vlastne vyrobená (smiech).
Kde ju máte uloženú? Často sa ňou pred futbalovými fanúšikmi pýšite?
Medaila z Čile je doma. Tú nikomu neukazujeme. Ani v Rakúsku nie. Ani ju nikde nenosím. Kto ju chce vidieť, musí prísť ku nám domov. Mám ju pekne a veľmi starostlivo odloženú.
Všetky medaily pre najlepšie tri futbalové tímy MS 1962 v Čile boli zlaté! To dnes nikto nevie… Ich hierarchia sa rozlišovala iba podľa veľkosti.Josef Kadraba
Váš niekdajší spoluhráč z československej reprezentácie Adolf Scherer ju už dlhé roky nosí ako prívesok na retiazke a vždy ju nosí na hrudi, blízko srdca. Tak si ju váži…
Vážne? Ešte stále? Počul som o tom. Ja ju mám doma. Nám to dávali v krabičke. Vtedy sa medaily nerozdávali tak ako teraz hneď po zápase. Nám ich rozdávali na záverečnej slávnosti či skôr bankete. Bola to taká večera aj s pohostením a tam nám dávali medaily. Teraz hneď po zápase mužstvá mašírujú k čestnej lóži funkcionárov FIFA a medaily dostanú ešte aj lekári a maséri. Všetci, ktorí sa okolo mužstva v nejakej funkcii točia. Vtedy v Čile dostali iba jedenásti hráči, ktorí hrali vo finále. Vtedy sa ešte nemohlo striedať. Základná jedenástka musela odtiahnuť celý zápas. Ani náhradníci, ani zranení hráči medailu po finále MS nedostali. A už vôbec nie lekár, masér alebo iní futbaloví funkcionári a činovníci.
Je to pravda, že tréner vtedajšieho československého mužstva Rudolf Vytlačil medailu v Čile nedostal? Že ju dostali iba jedenásti hráči, ktorí hrali vo finále MS 1962?
Ako ja viem, medailu dostalo jedenásť hráčov a tréner Rudolf Vytlačil. Určite ju dostal. Ale on ju potom neskôr venoval Honzovi Lálovi. Pretože Lála vo finále pre zranenie nehral. Namiesto neho hral vo finále Jirko Tichý – a keďže Tichý po finále medailu dostal – a Lála, ktorý na svetovom šampionáte odohral všetky zápasy okrem finále, nie, Rudolf Vytlačil mu dal svoju medailu. To tiež dnes už nikto nevie…Alebo sa to už vôbec nespomína. Ja si to však veľmi jasne pamätám. Po dekorovaní sme sa podpisovali súperom na pamiatku. Brazílčania prišli za nami ako prví. Tak si nás ako finálového súpera vážili. Fotografie a podpisy z tej slávnostnej záverečnej večere mám odložené na pamiatku.
Rok po slávnom finále MS v Čile ste ako tridsaťročný v reprezentácii skončili. V rokoch 1958 – 1963 ste na národné mužstvo Československa odohrali 17 medzištátnych zápasov, v ktorých ste dali deväť gólov. Ktorý z tých súbojov v drese ČSR bol váš úvodný? Kde ste zažili premiéru v československej reprezentácii?
V širšom reprezentačnom výbere som bol ako hráč Sparty Praha už dávnejšie. No po odchode do Kladna som sa z reprezentácie na dva roky vytratil. Premiéru v národnom mužstve som mal 12. októbra 1958 v Ostrave proti Bulharsku. Potom som na dva roky z reprezentácie vypadol a druhýkrát som sa dostal na ihrisko ako reprezentant až v roku 1961 s Holandskom. To stretnutie sme vyhrali 4:0 a ja som dal jeden gól. Môj prvý v reprezentácii. Aj on mi pomohol k tomu, že v rokoch 1961 – 1963 som za výber ČSR hrával pravidelne.
Spomínate odchod zo Sparty Praha do Kladna. Vtedy však nebolo zvykom, aby reprezentant išiel zo slávnejšieho pražského klubu do mužstva mimo Prahu a dokonca do II. ligy? Čo sa stalo, prečo ste vymenili Prahu za Kladno?
Oženil som sa a s manželkou sme potrebovali byt. Sparta mi ho dať nemohla, ale môj bývalý starší spoluhráč z Rakovníka, kde som začínal, Josef Košťálek áno. On bol vtedy už futbalovým funkcionárom Kladna, tak sme sa rýchlo dohodli. Preto som v decembri 1957 v rámci celoštátneho náboru do hutníckeho a banského priemyslu odišiel zo Sparty do Kladna, ktoré vtedy hralo druhú ligu.
Za našich čias útočník dostal kopanec do členka alebo holene a bežal ďalej. Dnes tam leží a umiera. Potom ho vynesú na dve – tri minúty za autovú čiaru, narýchlo ho akože ošetria – a o dve minúty behá po ihrisku ako srnka. To je najhoršie, čo voľakedy v minulosti nebolo. Takéto očividné filmovanie. Najmä v pokutovom území. Dnes rozhodca by musel nariadiť desať pokutových kopov, aby dal za pravdu všetkým, ktorí sa dožadujú v zápase penalty. Alebo sa z toho môže úplne zblázniť.Josef Kadraba
Ako teraz žijete? Čomu sa venujete?
Spokojne a celkom v pohode. Často chodím hrávať tenis. Stretávam sa s kamarátmi, ktorých nie je málo. A najmä pozorne sledujem futbalové dianie v Rakúsku, na Slovensku, v Česku a vďaka teletextu a internetu prakticky na celom svete. Futbal je moja celoživotná láska a najväčší koníček. Tak sa oň stále intenzívne zaujímam. Ešte stále ma interesuje. A veľmi.
Páči sa vám dnešný futbal? Chodíte pravidelne na zápasy vo Viedni?
Keď som ešte hrával vo Viedni, chodil som na Panenku. Tonda Panenka ma zaujímal v časoch, keď si obliekal dres Rapidu Viedeň. Hrávali tam aj ďalší Česi a Slováci, dnes tam už nie je od nás nikto. Sú v Rakúsku, ale mimo Viedne. Preto radšej doma pozerám iba na televíziu. Manželka má svoju televíziu – a svoje programy v nej – a ja zasa svoju. Na nej pozerám futbal. Navyše chodím hrávať tenis a stretávam sa s bývalými hráčmi. Možno aj u vás je taká pekná tradícia ako v Rakúsku. Možno aj na Slovensku sa pravidelne schádzajú bývalí slovanisti alebo Trnačania, či Žilinčania. Vo Viedni sa schádzajú bývalí rapiďáci, hráči z Austrie Viedeň a podobne. Každý týždeň sa stretávajú a chodí medzi nich aj jeden 90-ročný hráč, bývalý reprezentant Poldi Genhárt. Chodia tam aj bývalí reprezentanti, ktorí na MS 1954 v Berne vyhrali nad Československom hladko 5:0. Oni z toho šampionátu majú bronzové medaily. Ja som jediný Rakúšan, ktorý má doma z MS striebornú medailu (smiech).
Ktorá zahraničná súťaž je vášmu srdcu a naturelu najbližšia?
Pozerám všetky možné futbalové zápasy, anglickú ligu, nemeckú ligu, rakúsku, taliansku, českú i slovenskú. Najradšej mám anglickú ligu.
Prečo práve anglickú?
Zatiaľ sa v nej málo filmuje. V Anglicku to v minulosti nebolo rozšírené. Pokiaľ filmovanie do Anglicka nedonesú legionári z cudziny… Legionári z Afriky. Rozhodcovia to nepoznajú… Už sa to premnožilo aj tam. Za našich čias útočník dostal kopanec do členka alebo holene a bežal ďalej. Dnes tam leží a umiera. Potom ho vynesú na dve – tri minúty za autovú čiaru, narýchlo ho akože ošetria – a o dve minúty behá po ihrisku ako srnka. To je najhoršie, čo voľakedy v minulosti nebolo. Takéto očividné filmovanie. Najmä v pokutovom území. Dnes rozhodca by musel nariadiť desať pokutových kopov, aby dal za pravdu všetkým, ktorí sa dožadujú v zápase penalty. Alebo sa z toho môže úplne zblázniť (smiech).
Tvrdíte, že v minulosti nebolo. Ale to nie je predsa celkom pravda. Veď starší pamätníci veľmi radi spomínajú na herecké umenie legendárneho zabávača a tvorcu hry Sparty a reprezentácie Andreja Kvašňáka, my mladší máme stále v pamäti nezabudnuteľného Františka Veselého… Ako ten vedel senzačne a neopakovateľne padať v pokutovom území! Predsa o tom, ako ten geniálne vedel padať v pokutovom území, kolujú už desaťročia medzi futbalovými priaznivcami hotové legendy…
Áno, to máte pravdu. Ale to bol jeden. Alebo dvaja. Ale dnes vám už v pokutovom území padajú všetci. Plieskajú sa o zem ako hnilé hrušky. To voľakedy naozaj nebolo. Verte mi. Hral som vtedy.
V závere pôsobenia v československej najvyššej súťaže, ste necelé tri roky pôsobili práve v Slavii Praha, v ktorej takmer celú kariéru strávil spomínaný František Veselý. Ako si na neho spomínate?
Franta Veselý, ako sme ho my futbalisti familiárne volali, bol jeden špičkový a veľmi elegantný futbalista. Na tú dobu bol na spojke mimoriadne rýchly. V bleskových brejkoch bol majster nad majstrov. Toho som poznal veľmi dobre. Veď ja som s ním tri roky hral za Slaviu. On tu kľučku vedel, zasekol si loptu a už letel do pokutového územia. On to vedel naozaj majstrovsky. Ale teraz to robia všetci… Každý jeden hráč sa váľa v pokutovom území. Ukážte mi hráča, ktorý to dnes nerobí? Ktorý nefilmuje? Ale, aby som sa vrátil k Frantovi Veselému. My sme boli takí kamaráti a spoluhráči, že sme mnohokrát po tréningu ešte hodinu zostali na ihrisku a zdokonaľovali sme to, čo sme už vedeli. On mi z pravej strany centroval lopty na hlavičky a ja jemu zasa naopak z ľavej strany posielal dlhé pasy do behu, aby sa zdokonaľoval v šprinte s loptou. Nás ten futbal nesmierne bavil. My sme ním žili.
Dnes vám už v pokutovom území padajú všetci. Plieskajú sa o zem ako hnilé hrušky. To voľakedy naozaj nebolo.Josef Kadraba
O trénerovi Vytlačilovi sa hovorili krásne historky. Pamätáte si na nejakú o ňom aj vy? Povedzme z majstrovstiev sveta v Čile?
My sme ho uznávali ako dobrého trénera. Ale technicky nebol nejako extra na výške. On bol výborný skôr ako psychológ. Vedel mužstvo motivovať, vedel hráčov vyburcovať, keď bolo treba, ale vedel aj upokojiť – ak bolo treba. Majstrovsky to napríklad predviedol v zápase s Juhosláviou… V tomto zápase sme išli my do vedenia. Ja som dal gól na 1:0, ale Vilda Schojf urobil prvú chybu a Juhoslovan Jerkovič ho prehlavičkoval a vyrovnal na 1:1. Stopér Jano Popluhár to chcel v poslednej chvíli vykopnúť z bránkovej čiary a pri tom úsilí sa zamotal kopačkami do siete a roztrhal ju. Kým ju domáci organizátori zašívali, tréner Rudo Vytlačil dobehol za brankárom Schrojffom a spoza bránky na neho zakričal: Vildo neblbni. Hraj ďalej. Neboj sa, veď ešte nič nie je stratené… Chlapci dajú ešte dva góly a vyhráme 3:1. A nakoniec sa to tak aj stalo… Vytlačil videl na Schrojffovi, že je z toho gólu nejaký nesvoj, tak ho bežal povzbudiť – a vymyslel si výsledok 3:1, ktorý sme nakoniec s Juhosláviou aj dokázali uhrať. Hoci od vyrovnania do konca západu zostávalo iba dvadsať minút, Scherer dal dva góly a naplnil Vytlačilovú veštbu, ktorou chlácholil nervózneho Schrojfa. Vildo si potom tú nervozitu preniesol aj do finále. Ak by bol v ňom zachytal tak ako v skupine alebo v štvrťfinále či semifinále, tak sme majstri sveta. Napokon, po Masopustovom góle sme boli majstri sveta. Ale iba päť minút…
Patríte do Klubu ligových kanonierov, v ktorom sú hráči, ktorí v najvyššej československej súťaži dali sto a viac ligových gólov. Ale vaše meno v tomto zozname elitných strelcov dlhé roky z pochopiteľných dôvodov chýbalo. Kedy a ako ste sa dozvedeli, že ste v tomto elitnom klube? Aká bola vaša reakcia na túto poctu, ktorú vám udelili v neprítomnosti?
Mám o tom noviny. Chlapci mi do Viedne poslali české noviny. V nich bolo napísané, že som v Klube ligových kanonierov na 13. mieste a celkom nás pri zakladaní tohto Klubu ligových kanonierov bolo dvadsaťdva futbalistov, ktorí v histórii nášho futbalu dali v najvyššej československej futbalovej súťaži sto a viac gólov. O dva týždne mi poslali ďalšie noviny Šport a stovkárov bolo iba dvadsať. Adolf Scherer a Josef Kadraba z toho pôvodného zoznamu absolútne zmizli… My sme boli v ňom nežiadúci… Písal som do Prahy, telefonoval. Každý sa mi vyhýbal. Nikto nechcel o tom so mnou hovoriť… Mňa v Československu v neprítomnosti odsúdili na dva roky do väzenia iba za to, že po piatich rokoch práce vo Viedni som zostal žiť v zahraničí. Ja som dostal dva roky nepodmienečne a manželka rok. Ona nebola taký gauner ako ja (smiech). Až v lete 1989, ešte pred novembrovou revolúciou, ma redakcia Gólu pozvala do Brna, kde bolo stretnutie ligových kanonierov – stovkárov. Moderoval to vtedy najpopulárnejší český televízny moderátor Jan Rosák. Dával mi číslo nie tú pôvodnú trinástku, ale číslo tridsaťšesť. Prišiel som si po to nové číslo na javisko. Mnohí ma ani nepoznali…. Rosák sa ma pýtal, že aké mám pocity z toho, že som v zozname spomínaného klubu ligových strelcov na 36. mieste. Tak som mu na to povedal: Pane Rosák, to je veľký úspech, keď máte 65 rokov a dáte sto ligových gólov a dostanete sa za to do klubu ligových strelcov (smiech). Ostatní tlieskali, smiali sa na mojej odpovedi, on zostal zarazený. Chvíľu mu totiž trvalo, kým pochopil, ako som to myslel (smiech).
V lete 1989 ste mohli ako nežiadúca osoba prísť do Československa na podujatie, ktoré pútalo pozornosť širokej futbalovej verejnosti? Nemali ste z toho nejaké problémy?
Samozrejme, problémy boli, ale nie tam, kde by ste ich čakali, ale tam, kde sa vám ani nesnívalo, že budú. Všetci účastníci brnianskeho stretnutia ligových kanonierov mali zabezpečený nocľah vo vojenskej ubytovni, kam som ja za bývalého režimu nemohol ani vstúpiť. Nie to ešte tam spať. Keďže ma nechceli nechať nocovať v inom zariadení, lebo chceli mať o mojom pohybe prehľad, Karel Kroupa, rodák z Brna, prišiel s nápadom. Poradil organizátorom, aby ma vo vojenskej ubytovni prihlásili na jeho meno a doklady – a on sa išiel vyspať domov. Tak som prespal jednu noc vo vojenskom zariadení na meno Karel Kroupa (smiech). Dodnes som mu za to vďačný. Ak by neprišiel na túto lesť ako obísť vtedy platné a prísne vojenské predpisy, neviem, kde by som spal (smiech).
Ako skúsený futbalista ste v roku 1967 odišli pracovať do Viedne v pozícii technika pre automobilku Ford. Neskôr ste tam natrvalo zostali žiť. Doma vás medzitým odsúdili ako emigranta. Bolo to pre vás ťažké, keď ste sa po tých piatich rokoch dozvedeli, že v Prahe vás považujú za vlastizradcu a váš návrat domov je nežiadúci, respektíve, že po návrate automaticky skončíte vo väzení?
Samozrejme, že to nebolo nič príjemné, keď vás doma v neprítomnosti vyhlásili za emigrantov, vlastizradcov a neviem ešte akých gaunerov. A pritom my dvaja s manželkou sme neurobili nič zlé. Ja som do Viedne išiel pracovať legálne cez vtedajšiu firmu zahraničného obchodu Polytechna. Pracovníci tejto firmy mi na základe dobrého pracovného posudku dvakrát predĺžili pobyt a v roku 1972 som sa mal vrátiť domov. Po zvážení všetkých okolností sme sa rozhodli zostať v Rakúsku. Za toto rozhodnutie sme si vytrpeli svoje, lebo moja mama i manželkina zostali žiť v Čechách a my sme za nimi nemohli jazdiť, kedy sme chceli. Navyše, ja som na základe rozhodnutia UEFA nesmel hrať futbal ani poloprofesionálne. Iba amatersky. Vtedajší futbaloví funkcionári z Prahy mi to tak zariadili. Odmenili sa mi za všetko, čo som pre Československo ako reprezentant obetoval. Tak som hral v amatérskych kluboch a veľmi dlho. Kým som s mladšími dokázal držať krok. Potom som trénoval.
Ako si na tie prvé roky vášho pobytu v Rakúsku spomínate? Myslím na tie, keď ste sa rozhodli zostať žiť vo Viedni?
Samozrejme, nebolo to ľahké. Ale Rakúsko ma obohatilo o mnoho krásnych zážitkov. Ako pracovných, tak aj športových. Firma, ktorá ma chcela zamestnať od mojich prvých kontaktov s ňou ešte v roku 1961, keď som hrával za Kladno, mi vychádzala vo všetkom v ústrety. V poloamatérskom futbalovom mužstve Slovan Viedeň som hral dlhé roky, neskôr som sa stal trénerom tohoto mužstva. Už štyri desaťročia som slovanista z Viedne. V mužstve som viedol známych československých reprezentantov, ktorí hrávali za bratislavské kluby. Mojím hrajúcim asistentom bol dlhé roky Janko Popluhár, ktorý v marci v rodnom Bernolákove zomrel. Keď prišla nejaká návšteva z Československa, jeho predstavili vo funkcii trénera mužstva. Ja som bol pre nich tabu… Ale v skutočnosti hlavným trénerom som bol ja. Pod mojím vedením v Slovane Viedeň hrali napríklad takí špičkoví futbalisti ako boli Jozef Levický, Jano Čapkovič, Titus Buberník , Ľudovít Cvetler, či neskôr Alexander Vencel a už spomínaný Jožko Adamec. A navyše, v roku 1976, približne rok po známej Helsinskej konferencii o spolupráci v Európe a o dodržiavaní ľudských práv, nám trochu pootvorili dvere do vlasti a sem – tam sme mohli našu najbližšiu rodinu navštíviť bez obáv, že nás zatvoria do väzenia. Potom sa to už trochu uvoľnilo a nám sa tiež uľavilo. Takže po tomto politickom odmäku sme už nemali dôvod meniť naše viedenské bydlisko za návrat do Čiech. Bolo a je nám tam dobre. Máme tam svojich priateľov a známych. Vždy máme kam ísť.
Rozhovor pripravil Štefan Žilka
Josef Kadraba sa narodil 29. septembra 1933 v Řevničově. Je odchovancom rakovníckeho futbalu. Jeho futbalové umenie zveľaďoval taký futbalový odborník akým bol slávny Oldřich Nejedný, finalista z MS 1934 v Taliansku. Josef Kadraba z materského klubu prestúpil do Liberca, odkiaľ narukoval do vtedajšieho Tankistu Praha. Po absolvovaní základnej vojenskej služby sa v roku 1955 stal hráčom AC Sparta Praha. V rokoch 1955 – 1957 odohral v sparťanskom „rudom“ drese 70 ligových zápasov, v ktorých dal neuveriteľných 65 gólov. V roku 1957 prekvapujúco odišiel z pražskej Letnej do SONP Kladno, ktoré vtedy hralo II. československú ligu. Za dva roky pomohol hutníkom postúpiť do najvyšej súťaže a v roku 1965 začal pôsobiť v „zošívanom drese“ SK Slavia Praha. Za tím z Vršovíc a Edenu v rokoch 1965 až 1967 odohral 114 stretnutí a zaznamenal 46 ligových gólov. So 117 ligovými gólmi patril medzi prvú pätnástku Klubu ligových kanonierov, ktorý združuje všetkých futbalistov, čo v ligových súbojoch dali sto a viac gólov. V rokoch 1957 – 1963 nastúpil v drese Československa na 17 medzištátnych zápasov, v ktorých dal deväť gólov. Bol členom československej reprezentácie, ktorá na MS 1962 vybojovala strieborné medaily. Josef Kadraba bol technicky vyspelým hráčom. Hral s veľkým prehľadom a mal cit pre správne riešenie gólovych možností. Navyše, vo vtedajšej československej súťaži bol považovaný za jedného z najlepších hlavičkárov. Po odchode do Viedne a najmä po rozhodnutí, že tam bude natrvalo žiť, sa na dlhých dvadsať rokov automaticky vytratil zo všetkých historických štatistík a ročeniek o československom futbale. Po oficiálnom zákaze profesionálne hrať futbal v celej Európe, ktorý bol reakciou najvyšších československých futbalových funkcionárov na jeho vtedajší odchod za hranice, dlhé roky hrával futbal v Slovane Viedeň, kde po skončení aktívnej činnosti zostal pracovať ako hlavný tréner a funkcionár.
