Snáď najživšie z nich je La Morra. Od samotného Barola a ďalších barolorodných viesok ma tam vždy pozitívne udivoval čulý komunitný život. Na jeseň sa tam koná od konca augusta do konca novembra jedna udalosť za druhou. Ktorákoľvek z týchto akcií je dobrá zámienka na príjemne strávený dlhý víkend s dobrým vínom.
Náš program začal trocha mimo ťažiska, a to v Barbarescu. Táto malá oblasť s tromi dedinami je vždy v tieni Barola, i keď vína majú podobný potenciál. My sme tiež roky Barbaresco míňali bez hlbšieho poznania, ale už to naprávame. Tentoraz sme si dohodli stretnutie u Bruna Roccu, ktorého vína patria k miestnej špičke. Je vlastníkom parcely vo vinohrade Rabajá, nad ktorým má postavený dom a kam vás žiadna navigácia nedovedie, bez opýtania sa miestnych by sme po kopcoch blúdili doteraz. Na degustáciu sa nás ujala pôvabná vinárova dcéra Luisa, s ktorou sme prešli tri reprezentačné vzorky.
Dolcetto je vždy dobrý začiatok, hlavne na adjustáciu chuťových buniek po ceste. Domáci ho prezentujú ako jednoduché víno, ktorému sa však venuje primeraná pozornosť. Vyrába sa v nerezových nádobách, konzumuje sa do dvoch rokov. Má tmavú, skoro čiernu farbu s purpurovými okrajmi, je robustné, zemité a zaujímavo iné ako známe štandardy. Vonia po slivkách a čiernych ríbezliach, v chuti sú patrné taníny, alkohol riadnych 13,5%. Za ročník 2007 je tu cena 8EUR. To je dosť, ale toto nie je najjednoduchšie Dolcetto.
Foto: Rudolf Duchoň
Foto: Rudolf Duchoň
Foto: Rudolf Duchoň
Foto: Rudolf Duchoň
Foto: Rudolf Duchoň
Ďalšia vzorka bolo víno s názvom Rabajolo, klasifikované ako Langhe Rosso, čo znamená zmes miestnych a importovaných odrôd, konkrétne 50% cabernet sauvignon a po 25% nebbiolo a barbera. Vyzrievané v barikových sudoch, v charaktere prevláda cabernet, nie je to zlé, ale pre toto sem nechodíme. Ročník 2006 za 20EUR.
No a na rade bolo to najlepšie z domu, kvôli čomu sme sem merali cestu. Bruno Rocca robí 3 vína s klasifikáciou Barbaresco. Jedno je ordinérne Barbaresco, zmes z hrozna z viacerých vinohradov, druhé je z vinohradu Coparossa a tretie Rabajá. Degustovali sme Barbaresco Rabajá, ročník 2005. Vinohrad nám leží pod nohami, vek 35 – 40 rokov. Víno bolo 18 mesiacov vo francúzskych barikových sudoch, polovica z nich bola nová. Farba tmavá granátová, celkom nenápadná, vôňa mohutná, griotka aj rumové pralinky, škorica, oriešky. Chuť, ktorá najlepšie vyznie v zime – teplá, zohrievajúca, jemná a dlhá a do toho taníny, ktoré sú šokujúco mocné, ale nie neznesiteľné. Odhadujú mu 20 rokov životnosti, ktoré by taníny mali vystáť, s alkoholom 14,5% to je vážny adept na čakanie v pivnici. Cena 40EUR je síce dosť, ale toto je jeden z najlepších počinov v tejto oblasti. Tak sme čosi málo pokúpili a šli sme do susednej dediny.
V Neive nás čakal starý známy Angelo Sassi, penzionovaný americký stavbár, ktorý si so ženou kúpil na staré kolená vinohradík v oblasti Barbaresco. Stretli sme ich už pár rokov dozadu a odvtedy sa zastavíme vždy, keď sme na blízku. Príjemne sa s Angelom konverzuje o čomkoľvek, má prehľad o muzike, svete, politike, víne. Ľahko je zabudnúť sa u neho. Mary tentokrát nebola doma, venoval sa nám sám. Skúsili sme jeho Dolcetto 2007, ktoré robí v malých množstvách len tak pomimo a ktoré sme si obľúbili. Zasa sme kúpili všetko, čo mal. Za 6EUR sme to tam nemohli nechať ležať. Angelo mal nafľašované iba Barbaresco 2004, ktoré sme už kupovali vlani. Pekný, typický exemplár vína z odrody nebbiolo v tejto oblasti za 20EUR. Zasa sme si ich pár nechali pribaliť. V roku 2005 štandardné Barbaresco nerobil, ale mali sme tú česť koštovať zo suda víno, ktoré bude Riserva 2005 a to bolo masívne. Farbou, chuťou aj charakterom to malo nábeh k tomu, čo sme koštovali u Bruna Roccu. Na to sa teším. A keď sme už boli pri sudoch, dali sme si naliať aj z ročníka 2006. Nie zlé, ale už nie také impresívne ako 2005 Riserva.
Ďalej to už bolo o Barole alebo okolo Barola až do konca výletu. Na ďalší deň sme si dohodli návštevu rovno v La Morre u výrobcu menom Mario Marengo. Firma sa volá po otcovi, ale dnes ju vedie syn Marco. Výroba vlastného vína presahuje cez 3 storočia, dôkazom má byť fľaša z prvej komerčnej úrody tuším z roku 1899. Napriek takýmto na prvý pohľad aristokratickým detailom sme sa rozprávali s veľmi príjemnými, skromnými, nenápadnými ľuďmi vo veku tak cez 40 rokov, rozprávajúcimi lámanou angličtinou a ochotnými odpovedať na čokoľvek. Marengovci bývajú v staršom dome v centre mestečka La Morra. Privítali nás v novučkej degustačnej miestnosti, kde sme okrem obdivovania interiéru obdivovali hlavne víno. Firma robí 12000 fliaš Barola ročne, čo je naozaj malovýroba, odohrávajúca sa hlavne v malej pivnici pod domom, kde by sa normálne dali garážovať tak 4 autá a kosačka. Nazval by som to garážové Barolo. Dolcetto sme tentoraz preskočili, to sme kúpili na blind. Za 7EUR nie je čo riešiť. Dodatočne sme zistili, že je ešte lepšie, ako sme si mysleli.
Barbera d’Alba 2006 voňala trocha ako burgundské vína, pripomínala jahodový kompót. Vznešené. Víno, ktoré bolo 18 mesiacov v sude a stálo 12EUR. Niekedy nechápem ekonomiku týchto výrobcov.
Nebbiolo 2006 za 12EUR je vlastne najlacnejšie Barolo. Keď ho robí tento človek, na Barolách iných producentov odpadávajú etikety. Používa sa surovina, ktorou si nechcú pokaziť renomé v špičkovom víne. Menej exponované polohy, mladšie kry, nedokonale dozreté strapy alebo aj slabší ročník sú zdrojom suroviny pre tento produkt.
Títo milí, šikovní a usilovní ľudkovia majú jedno dobre utajené tajomstvo. Sú zhodou okolností vlastníkmi parcely vo vinohrade Brunate, jednom z troch historických Grand Cru Barolo vinohradov v La Morre (ďalšie sú Rocche a Cerequio).
Každý z miestnych vinárov by upísal dušu diablovi, keby mohol získať kúsoček z toho vinohradu. No a u Marengovcov ho majú len tak ako keby mimochodom po rodičoch a robia z neho víno podľa najlepšieho vedomia a svedomia. Horšie je, keď to zistí niekto, kto má peniaze. Ročník 2004 v Barole, ktorý dostal vo Wine Spectatori 100 bodov, sa začal oficiálne predávať v januári 2008. Marengovci mali vypredané vo februári, lebo nejaký reštauratér z New Yorku dostal možnosť okoštovať Brunate a zobral všetko. Tak sme s dlhými nosmi popíjali obe ich Barolá ročník 2005 z vinohradov Bricco Violet a Brunate. Prvé je z lokality v Barole, druhé z La Morry. Prvé mocnejšie, druhé elegantnejšie. Tieto rozdiely sú patrné. Ťažko opísať, blízko k dokonalosti. Veľké, vybalansované vína, plné chutí, ohromné množstvo tanínov, ktoré ako keby držali celú konštrukciu, niečo, čo vydrží v pivnici veky a pritom sa dá piť hneď. Marco sa zľutoval a pustil fľaštičku 2004 z vlastných, za 30EUR to bolo ako za facku.
Posunuli sme sa na ďalšiu zastávku do diabolského trojuholníka, kde vedľa seba sídlia Altare, Corino a Veglio. Pojmy a vína samy o sebe. My sme sa dohodli s Danielou Veglio, že sa nám bude venovať. Chvíľu nám trval rozjazd, lebo sa nás tam nazbieralo zo 11 Slováčikov, ktorí neodolali foteniu vinohradov (Arborina) cez poloblúkové veľké okno degustačnej miestnosti. U Vegliovcov majú celý miestny sortiment – Dolcetto, Barberu, Nebbiolo, a Barolo zo štyroch samostatných vinohradov. Prešli sme povinné jazdy, aj pikošku – Cabernet Sauvignon. Elegantné, ľahko pitné víno s etiketou L’Insieme. Tešil som sa na jednotlivé vinohrady. Vegliovci robia Rocche, Casteletto, Arborina, Gattera. Je úžasné porovnávať vína z lokalít, ktoré sú vzdialené nie kilometre, ale iba stovky metrov vzdušnou čiarou. V tomto prípade Arborina (pod oknom) a Gattera (kužeľovitý kopec s veľkým stromom na vrchu, vľavo). Prvé s decentnými tanínmi, hneď pitné, druhé mohutnejšie, viac tanínov, ovocné, čerstvé.
Do spektra vín odrážajúcich charakter lokality pribudlo Barolo Castello z okolia mestečka Monforte d’Alba. Robustné, ovocné a dobré ku korenistým jedlám. Zasa iný svet ako La Morra alebo Barolo.
Rocche z La Morry je u Vegliovcov raritka, majú tam pol hektára a cenia si ho vysoko. Možno až príliš. Víno z tohto vinohradu nevynikalo nad ostatnými tromi nijak moc. Myslím tým zdôvodnenie ceny, ktorá je 40EUR oproti 30EUR za každé ostatné Barolo.
Text: Rudolf Duchoň