BRATISLAVA 17. októbra 2018 (WBN/PR) – Jana Pronská vo svojom najnovšom románe Jorga ponúka dlho očakávané pokračovanie bestselleru Kliatba. Dajte sa uniesť autorkinou fantáziou a ponorte sa do strhujúceho príbehu, v ktorom sa zavŕši osud ochrankyne Jorgy.
Zdá sa, že kliatba nešťastnej matky bola po stáročiach prelomená – preliata krv oslobodila Markusa Berzeviča i jeho strážkyňu. Jorga teda môže slobodne odísť a žiť svoj život. Zo všetkého najväčšmi túži po láske, akú vídala u svojho pána a jeho ženy Vereny.
Jediná osudná chyba jej však nielen vezme moc a spomienky, ale aj vzkriesi čarodejnicu, ktorá žiada, aby ju nasledovala. Jorga sa úporne bráni, nechápe, prečo jej vazalstvo nemôže navždy pominúť.
Čo sa stalo v dávnej minulosti, že duch čarodejnice nemôže odísť a zúfalo sa domáha jej pomoci?
Aké temné tajomstvá ešte vyjdú na svetlo sveta?
Jorga sa musí rozhodnúť, či je jej sloboda dôležitejšia než tí, čo s Markusom zdieľajú spoločný osud…
Po piatich rokoch je tu konečne Jorga. Prvý príbeh Kliatba mal neuveriteľný úspech a vydavateľ ho musel nedávno vydať už v 3.vydaní. Autorku k napísaniu pokračovania vlastne prinútili nepriamo aj čitateľky. Neprešla jedna beseda, aby sa jej niekto neopýtal na pokračovanie. Dostala množstvo žiadostí a správ, a povedala si, že je načase s tým niečo urobiť. „Markusova strážkyňa Jorga dostala svoj vlastný príbeh a v knihe sa jej osud zavŕši,“ dodáva Jana Pronská.
„Ak sa už teraz tešíte na ľúbostné scény s erotickým nábojom, ktoré sú v knihách od Jany Pronskej také obľúbené, Jorga vás určite nesklame,“ tvrdí Ivana Čaplová zo siete kníhkupectiev Knihy pre každého. „nečakané zvraty v deji vás neraz prekvapia a udržia v napätí až do konca. Vstúpte do očarujúceho sveta mágie, dobrodružstiev, spaľujúcej vášne a obetavej lásky.“
Začítajte sa do novinky Jorga:
„Nieeeee!“
Srdcervúci výkrik sa na úsvite niesol údolím, silnel, odrážal sa od skál a ako ozvena plával povetrím. Kŕdeľ havranov sa vystrašene vzniesol na oblohu a prehlušil ženský hlas divokým krákaním.
Nad riekou sa v striebristom šere plazila ranná hmla a tlmila zvuky lesa, hukot vody narážajúcej do skál a praskanie ohňa. Breh sa zvažoval k plytčine posiatej okruhliakmi, ktoré omývali šumivé vlny krištáľovo čistej vody. Celé veky, od zrodenia sveta…
„Zmizni odtiaľto, Solveig, strať sa!“ kričala žena kľačiaca pri ohni. Zúfalo spínala ruky a zatvárala oči pred zjavením vystupujúcim z hlbín, odetým do bieleho oparu. Len ohnivé vlasy vejúce vo vánku a žiarivé zelené oči dávali tušiť, že čarodejnica sa tak ľahko nevzdá.
„Počúvaj ma, Jorga! Musíš ma vypočuť! Musíš…“ naliehala na brániacu sa ženu a načahovala k nej ruky.
„Nie! Nie! Už nie! Dosť!“
„Počúvaj ma, strážkyňa! Patríš mi, si v mojej moci, si zrodená z mojich sĺz, nasleduj moje volanie… Potrebujem tvoju pomoc… Sľúbila si mi to!“
„Daj mi už konečne pokoj, rozumieš?! Dala som ti všetko, tak ako celé generácie strážkyň predo mnou, vzala si mi moc, vzala si mi spomienky, čo odo mňa ešte chceš?! Čo? Prečo mi nedovolíš odísť a slobodne žiť? Kliatba bola predsa zlomená!“ opakovala už tisíci raz nešťastná žena. Nevšímala si slzy, čo jej tiekli po tvári; jej zrak bol napriek nim ostrý a jasný.
„Jorga… musíš ísť… ty jediná máš moc vykúpiť môj hriech…“
„Prečo? Pre zmilovanie Božie, prečo? Kam? Kam, dočerta, musím ísť? Čo mám ešte spraviť, aby si mi dala pokoj? Stále hovoríš to isté! Prenasleduješ ma ako nočná mora, či bdiem, či sním, a nič mi nepovieš, nevysvetlíš! Preto sa pýtam zas a znova, za aký tvoj hriech mám platiť?“
Jorga si zmučene zovrela tvár v dlaniach. Netušila, prečo sa jej čarodejnica ustavične zjavuje, prečo dokola opakuje rovnaké slová, vyzýva ju, trýzni. Bola si istá, že ak s tým neprestane, zošalie… Už k tomu nemala ďaleko.
„Vari som toho urobila málo? Stále ti nie je dosť? Doviedla si ma sem, na toto Bohom zabudnuté miesto, uväznila si ma, spútala okovami ako väzňa! Za čo, preboha? Mesiace ma mučíš svojou prítomnosťou, nemôžem odísť, nemôžem žiť, ale ani umrieť! Prepusť ma konečne, Solveig, na kolenách ťa prosím…“ hlesla a čelom sa dotkla chladných kameňov. „Prosím…“
„Nemôžem, nie… kým ma neprijmeš…“ zopakoval prízrak, akoby nevnímal Jorgine slová a prosby, akoby existoval v iba v jej zmučenej mysli. Pokojne sa vznášal nad hladinou, necitlivý k úpenlivým prosbám i modlitbám, k slzám i zúfalstvu.
Dosť! Dosť!
V Jorginej hrudi sa niečo zlomilo… Akoby sa posledné iskierky vzdoru spojili a rozhoreli, priam cítila, ako sa v nej všetko búri, a čím úpornejšie sa bránila, tým väčšmi to bolelo, dralo sa von. Cítila v sebe nesmiernu silu čarodejnice a všetkých jej potomkýň — akoby sa zhmotnili v jej tele a odovzdávali jej svoju moc, a predsa ju nesmela využiť. Nevidela budúcnosť, ale ani minulosť, časť jej spomienok sa stratila, celá časť jej života zmizla, akoby nikdy nebola. Solveig ju spútala okovami mágie a prinútila žiť na tomto mieste.
Zakaždým, keď sa pokúsila odísť, telom jej lomcovala pálčivá bolesť, akoby ju oblizovali plamene hranice.
Keď sa hodila do vody, vlny dravej rieky ju vypľuli nazad na breh, keď skočila z útesu, konáre vrbín stlmili jej pád. Nemohla sa vrátiť k Markusovi, nemohla odísť, nemohla zomrieť, nemohla robiť nič, iba čakať. Deň za dňom, týždeň za týždňom, rok za rokom… Z mladého, naivného dievčaťa, plného života, viery a smiechu, sa časom stala mučeníčka, žena, čo stratila nádej. Konečne naplno precítila Markusovu bolesť a hnev. Akoby na seba prevzala jarmo prekliatia. On sa oslobodil, ona dostala nové putá.
„Si netvor, Solveig…“ hlesla so slzami v očiach.
Pozviechala sa, schytila konár tlejúci v pahrebe a prudko sa zahnala po nádhernom prelude.
Solveig zmizla, stratila sa v iskrách, čo vyleteli zo žeravej haluze, no Jorga vedela, že sa vráti, že neprestane…
„Choď do pekla, Solveig! Všetci sme zaplatili príliš vysokú daň za tvoju žiadostivosť, za tvoju sebeckosť a pýchu!“ zvrieskla a odhodila provizórnu žeravú zbraň. Uhlíky vo vode slabo zasipeli, konár strhol prúd a unášal ho do diaľky.
Nebo skrvavelo a vychádzajúce slnečné lúče na obzore menili úsvit na deň. Ďalší deň, kým nepríde noc a po nej svitanie, kým ju Solveig opäť nevytrhne zo spánku, kým opäť nebude žiadať, aby ju vpustila do svojej mysle, aby ju nasledovala.
Len kam? Len kam, panebože, kam… a prečo?
V povetrí bezstarostne poletovali tisíce semienok odkvitnutých púpav, ktoré vánok pozbieral na úbočí hory, padali na zem i na hladinu pokojnej rieky a zdalo sa, že pokryjú celú zem. Cigánsky voz hrkotal popri brehu a lesklé ozdoby rozvešané po oboch stranách cilingali zakaždým, keď drevené kolesá narazili na nejaký hrboľ či preliačinu. Zapriahnuté kone hlasno erdžali, keď sa im páperie lepilo na papule a nozdry, a odmietali ťahať.
Pohonič zahrešil, zastavil voz a zoskočil z kozlíka. Rukou rozčeril riečnu hladinu, nabral vodu do dlaní a poumýval koňom pysky.
„Otec, pozrite sa!“ zakričala útla dievčinka a ukázala na chatrný rybársky prístrešok medzi skalami. „Anuca povedala, že sa tu na niekoľko dní utáboríme! Vidím tam nejakú sieť, nachytáme ryby a urobíme si zásoby!“ navrhla nadšene.
„Ešteže čo!“ rázne ju odbil starší muž, oplachujúc si tvár. „Uvidí nás niekto a zas budeme mať opletačky. Čo ti to napadlo, Ryna, ryby patria panstvu. Vieš dobre, že deda a muža našej baby obesili za pytliactvo! Keď obesia aj mňa, kto vás bude živiť?“
„Otec, však naokolo niet živej duše,“ odvrkla dievčinka a svižne zoskočila z voza. Ona vedela svoje. Kdeže otec… Anuca ich síce vláčila po svete, nikdy nevydržala dlhšie na jednom mieste, no vďaka jej veštbám na jarmokoch si celkom dobre žili. Iba niekedy akoby sa zatúlala a stratila smer. Ako teraz. Už niekoľko dní sa trmácajú lesmi a údoliami, po cestách, na ktoré pútnici dávno zabudli. Aj zásoby sa im minuli a otec hromžil častejšie než inokedy.
Joryna sa hltavo napila, vyzula si dreváky, vyhrnutú sukňu zastrčila za opasok a vliezla do plytkej vody. Okolo nôh sa jej mihali ryby, ba pod skalami zazrela zopár obrovských rakov. „Celé dni sa potĺkame po tomto bohom zabudnutom kraji, minula sa nám poživeň, aj posledný posúch zo zvyškov múky sme už zjedli, máme hlad! Anucine úspory sú nám tu nanič, z nich si brucho nenaplníme!“ rozohnila sa Joryna a zapískala. Z voza začali zoskakovať najprv väčšie, potom menšie deti a nakoniec opatrne zliezla vycivená, zhrbená starena.
„Ber sa z tej vody, dievčisko jedno!“ zajačala Anuca a hneď varovne zdvihla prst. „Prúd ti podrazí nohy a kto ťa bude ratovať, há?“
„Starká, nože sa upokoj, voda mi sotva myje členky! Zoli, zabav babičku, dnes je tuším nejaká podráždená, a ty, Hermína, dozri na deti!“ prikázala najstarším zo šiestich detí, ignorujúc otcovo nesúhlasné mrmlanie.
Joryna si nazula dreváky, a kým otec vypriahal kone, nebojácne zamierila k prístrešku.
Cinkajúce pliešky v ušiach a na bokoch plašili drobné vtáctvo a upozornili aj Jorgu, ktorá sa vracala po sotva viditeľnom chodníku medzi dvoma bralami. Na pleci niesla zajaca, ktorý sa chytil do nastraženého oka, a v ruke košík plný zrelých malín. Povedať, že ju nečakaná návšteva prekvapila, bolo slabé slovo. Ohúrila ju tak veľmi, že na okamih zmeravela.
„Kde ste sa tu vzali?“ vyjachtala a košík s malinami jej vypadol z ruky. Tak dávno nevidela človeka a nepočula ľudský hlas, že si v prvom okamihu myslela, že ju už nadobro opustil zdravý rozum a má vidiny. Niekoľko ráz zažmurkala, nechápavo zízajúc na strapaté dievča s nezábudkovými očami, ktoré priam žiarili v počernej tvári. Opatrne k nemu načiahla ruku a dievčinka sa na ňu iba jemne usmiala.
„Pomôžem vám s tými malinami… keď mi poviete, kde rastú, rada nazbieram viac… Aj naši sa im isto potešia…“ povedala a začala chvatne zbierať rozsypané bobule do košíka.
Jorga naprázdno preglgla, hrdlo sa jej zvieralo čoraz väčšmi a ona stále nechápala. Ako je to možné? Ako…? dokola jej vírilo v hlave. Vari Solveig konečne vyslyšala jej prosby?
Z mladej Cigánočky a jej rodiny necítila žiadne nebezpečenstvo, práve naopak. Vari jej po nekonečných mesiacoch samoty kňažka dopriala trochu ľudskej spoločnosti? Alebo ju chce ešte väčšmi mučiť?
Milan Buno, literárny publicista