BRATISLAVA 8. júna (WEBNOVINY) – Fotografia, ktorá ukazuje hrôzu vojny vo Vietname, 8. júna „oslávi“ 40 rokov. Fotograf Huynh Cong „Nick“ Ut z agentúry AP na nej zachytil deti bežiace pred napalmom.
Snímka ukazuje krutosť vojny v priamom kontraste s jej obeťami.
Ako poznamenal autor fotografie, desivosť vojny sa nedá ani opísať a preto ju ponúka v nemých čiernobielych záberoch, ktoré hovoria za všetko.
Za slávnou fotografiou sa však skrýva menej známy príbeh dnes 49-ročnej Vietnamky Kim Phuc.
„Naozaj som chcela utiecť pred tými strašnými spomienkami, ale myslím, že tá fotografia mi to nedovolila,“ povedala Phuc po rokoch pre média.
Obrazom: Vojna vo Vietname očami Nicka Uta
Zbombardovaný chrám
Písal sa 8. jún 1972, kedy malé dievčatko počulo varovanie vojakov, ktorí varovali ľudí, aby utekali pred náletom amerických jednotiek.
„Musíme odtiaľ ujsť, budú to tu bombardovať a my zomrieme,“ spomína na osudné momenty žena, ktorá sa nechcene stala tvárou vojny vo Vietname a pokračovala: „O chvíľu som videla iba žlté a fialové plamene okolo chrámu Cao Dai.“
Chrám bol posledné útočisko rodiny Phuc, ktorá sa tam tri dni ukrývala potom, čo vojaci obsadili jej dedinu.
„Z juhu priletelo lietadlo, vznieslo sa nad nami a potom z neho začali vypadávať kanistre. Bum-bum, krajina sa otriasla. Bolo tam strašne horúco a cítila som oheň na ľavej paži,“ popísala okamihy úteku pred smrťou Phuc.
Plakal som, keď som to videl, spomína víťaz Pulitzerovej ceny Ut. Ten bojoval o život malého dievčatka aj v nemocnici.
Doktori mu však povedali, že už je moc neskoro, aby sa jej dalo pomôcť: „Položil som na stôl svoj odznak amerického fotografa a požiadal som ich, aby na to dievča nezabudli.“ Fotograf Ut má na vojnu vo Vietname smutné spomienky.
Jeho starší brat zahynul v južnej delte Mekongu.
„Ak by som jej nepomohol a ona by zomrela, asi by som spáchal samovraždu,“ priznáva aj po rokoch hrdinský fotoreportér. Keď sa potom vrátil na americkú základňu do Saigonu a rozvinul film, nemohol uveriť vlastným očiam, povedal fotograf.
https://www.youtube.com/watch?v=Ev2dEqrN4i0
Príbeh nad pravidlá
Najskôr panovala obava, že by fotka nahého dievčatka mohla byť v USA odmietnutá všetkými médiami v rámci internej politiky agentúry, ktorá bojovala proti vnášaniu nahoty do agentúrnych fotografií.
Avšak skúsenému editorovi Horstovi Faasovi stačil jeden pohľad a hneď vedel, že ide o snímku, pri ktorej sa jednoducho musia porušiť aj interné pravidlá agentúry.
Hlavným argumentom bolo, že spravodajská hodnota snímky je nad všetky ostatné kritéria.
Po niekoľkých dňoch od zverejnia šokujúceho záberu, britský spravodajca Christopher Wain zistil, že malé dievčatko z fotografie žije.
„Nemala som najmenšie tušenie, kde som a čo sa mi stalo,“ opísala prvé momenty v nemocnici Kim Phuc a doplnila: „Prebudila som sa v nemocnici na veľké bolesti. Všade okolo mňa boli sestry.“ Tridsať percent z tela malého dievčatka bolo spálené napalmom. Našťastie tvár zostala nedotknutá. Postupom času sa jej telo začalo hojiť: „Každé ráno v 8:00 ma sestry brali na kúpeľ, kde mi odstránili mŕtve tkanivo. Kričala som od bolesti a keď sa to už nedalo vydržať, omdlela som.“
Po 13 mesiacoch a niekoľkých operáciach mohlo ísť malé dievčatko domov.
Atrakcia pre komunistov
Phuc sa podarilo vyliečiť, no okrem pár ľudí z dediny, nikto nevedel, kto je to malé dievča, ktoré uteká pred smrťou, iba ju občas navštívilo pár zahraničných novinárov.
Všetko sa však zmenilo 30. apríla 1975, keď kontrolu nad krajinou prevzali komunisti.
Život v novom režime sa stal pre mladé dievča tvrdým. Lieky neboli dostupné a keď sa ich podarilo objaviť, tak ich cena bola extrémne vysoká.
Ani to jej nezabránilo k tomu, aby si Phuc plnila svoje sny. Prihlásila sa preto na lekársku fakultu.
Tu jej však režim opäť zmenil plány. Komunistickí vodcovia si uvedomili propagandistickú silu fotografie s malou Phuc a dievča preto muselo opustiť školu a vrátiť sa domov. Tam za ňou opäť chodili zahraniční novinári a ona hrala svoju rolu pod prísnym dohľadom komunistických úradov.
„Chcela som utiecť z tej fotografie. Mala som pocit, akoby som stále horela. Najskôr som bola obeťou napalmu a potom som sa stala iným typom obete,“ povedala po rokoch Phuc. Neskôr svoje zúfalstvo otočila na vieru a jej najobľúbenejšou knihou sa stala Biblia.
Láska na Kube a útek
Obrat k lepšiemu nastal až v roku 1982, keď jej režim dovolil vycestovať do západného Nemecka na lekárske vyšetrenie.
Následne jej vtedajšia vláda zabezpečila štúdijný pobyt na Kube, kde sa zoznámila s ďalším vietnamským študentom Buiom Huyom Toanom, za ktorého sa vydala.
„Myslela som, že ma nikto nebude chcieť pre tie popáleniny, ale jeho láska bola silnejšia,“ žiarila šťastím Phuc. Mladomanželia po svadbe v roku 1992 strávili medové týždne v Moskve.
Na spiatočnej ceste na Kubu, sa dvojici podarilo utiecť počas medzipristátia v Kanade, kde získali aj politický azyl. „Mám manžela a nový život, chcem žiť konečne normálny život,“ tešila sa Phuc, keď ju novinári vypátrali neďaleko Toronta.
Kim Phuc má dvoch synov a je vyslankyňou OSN na pomoc obetiam vojny.
„Mnoho ľudí ma videlo na fotke, ale málokto poznal môj príbeh. Som rada, že vďaka fotografii môžem teraz pomáhať aj ja,“ dodala na záver žena, ktorej utrpenie zmenilo pohľad na vojnu vo Vietname.
Fakty o vojne vo Vietname
Vietnamská vojna bol ozbrojený konflikt, ktorý medzi rokmi 1964 a 1975 (za vlád prezidentov Lyndona Johnsona, Richarda Nixona a Geralda Forda) prebiehal ako pozemná vojna v Južnom Vietname a hraničných oblastiach Kambodže a Laosu, a ako letecká vojna (operácia Rolling Thunder a ďalšie) nad Severným Vietnamom.
Vo Vietname je tento konflikt známy, ako Americká vojna.
Intervencia USA znamenala vlastne poslednú etapu 30-ročného ozbrojeného konfliktu, ktorý sa začal v rokoch 1945 až 1946 odporom vietnamských povstalcov (ktorí cez druhú svetovú vojnu bojovali proti Japoncom) a neskôr proti zotrvaniu resp. návratu francúzskej koloniálnej nadvlády (pozri aj Vojna v Indočíne).
Americká strana priznáva, že počas vojny stratila 58 202 vojakov (asi 8000 padlých tvorili letci). Toto číslo zahŕňa aj 2400 nezvestných. 300 000 vojakov bolo ranených, 153 000 z nich ťažko. 10 000 Američanov muselo podstúpiť amputáciu končatiny. V porovnaní s druhou svetovou vojnou vzrástol počet ranených ktorý prežili o 300 %.
Približne 10 800 Američanov prišlo o život pri nebojových situáciách, ako boli havárie vrtuľníkov, lietadiel, či pri dopravných nehodách. Zhruba 20 % amerických strát (čiže asi 10 000 padlých) bolo spôsobených vlastnou paľbou.
Vietnamom prešlo 2,6 milióna Američanov, z ktorých zhruba 1 až 1,6 milióna bolo vystavených pravidelne alebo sa viackrát stretlo v boji s nepriateľom. Asi 60 000 veteránov do roku 1982 spáchalo samovraždu alebo zomrelo na predávkovanie drogami.
Množstvo z nich si desiatky rokov nemohlo nájsť adekvátne zamestnanie. Priemerný vek Američana bojujúceho vo Vietname bol 19 rokov (cez 2. svetovú vojnu to bolo 26 rokov).
Pričom 61 % padlých bolo mladších ako 21 rokov. 82 % amerických veteránov, ktorí sa zúčastnili ťažkých bojov si myslí, že vojnu prehrali iba kvôli nedostatku politickej vôle vedúcich predstaviteľov krajiny. S tým súhlasia aj takmer 3/4 verejnosti.
Zdroj: wikipedia.org
Informácie pochádzajú z agentúry AP a webovej stránky wikipedia.org
