KDH mení farbu. Od žltej prešlo k bielej. Prečo?
Návrat ku koreňom, alebo návrat k prameňom považujem za veľmi dôležitý. Tak ako voda pri prameni je najčistejšia, tak naša kultúra žije z koreňov. KDH je na politickej scéne jedinou stranou z novembra 89. Tam je identita hnutia, ktorá sa rodila v zápase s komunizmom a pri formovaní novej, slobodnej spoločnosti, demokracie, právneho štátu a európskej perspektívy. My sme začínali s bielou, ktorá bola na našich vlajkách, transparentoch, ktorá je základom loga KDH v kombinácii s modrou a červenou. To logo je veľmi jednoduché a vyjadruje v troch znakoch všetko. Aj vzťah k inšpirácii, ktorou je kresťanstvo, aj úctu k demokracii, ktorá je výzvou k zodpovednosti. Nie k vláde väčšiny, ale k politike ako službe na základe hodnôt a spoločenstvu, ktoré je vyjadrené objímajúcim kruhom. Je pozvaním pre všetkých, ktorí zmýšľajú podobne. Ja som sa vrátil v septembri 2009 po vyše piatich rokoch pôsobenia v Prodiho a Barrosovej Európskej komisii. KDH vtedy používalo žltú farbu, ktorá bola zvolená skôr marketingovo. Môj apel na zmeny personálne, programové, systémové a komunikačné sa pretavil do postoja, ktorý zarezonoval pri 20. výročí vzniku strany. Červené je dobré víno, nie politika. Tá symbolizuje nielen ľavicu, ale mnohé z toho, čo bolo treba prekonávať na Slovensku či už inštitucionálne, politicky alebo mentálne. Modrá je dobrá, to svojím podpisom vyjadrila trojica predsedov KDH, DÚ a DS v r. 1996 v spoločnom postoji proti mečiarizmu. Z toho vznikla následne aj Slovenská demokratická koalícia. Ale biela je lepšia. To biele je nielen originálnou farbou KDH od jeho vzniku, ale je aj farbou, v ktorej sa vyjadrujú najkrajšie sviatky v ľudskom živote – či narodenie, sobáš alebo iné. Biela symbolizuje očistu a transparentnosť, čisté ruky, čisté svedomie. To, čo potrebuje každá rodina a spoločnosť, ak chce konať zodpovedne, ak chce vyjsť z krízy a pripravovať perspektívu. V bielej vidím aj symbol, ktorý som v Žiline využil na prezentovanie nového prístupu a programu hnutia. Program má názov Cesta pre Slovensko. Symbol bieleho stola, na ktorom je čerstvý voňavý chlieb je o tom, že potrebujeme politiku, ktorá vie dať ľuďom chlieb, vie pomôcť k zamestnaniu, k regionálnemu rozvoju, k ekonomickému, udržateľnému rastu a pritom vieme, že nielen chlebom je človek živý. Teda kultúra a vzťahy nám umožňujú prenášať z generácie na generáciu bohatstvo a to cenné, čo nás robí národom, krajinou, spoločenstvom. Od toho času KDH používa bielu farbu ako nosnú, alebo znovu ako nosnú, ako vyjadrenie priorít, ktorými sú súboj s korupciou, úsilie o transparentnosť, úsilie o dôslednú spravodlivosť a všetko, čo sa na tej bielej vyníma ako dôležité. Odkazuje nás to aj na ideových autorov kresťanskej demokracie po Európe, ba i na Slovensku. Keď v r. 1919 po vzniku Československa na Slovensku a aj v Maďarsku vznikli sovietske typy politiky, teda Slovenská republika rád alebo Maďarská republika rád, Andrej Hlinka vyjadril v známom výroku svoje odhodlanie pracovať vo dne v noci, kým zo Slovenska červeného nebude Slovensko biele. Bolo to v r. 1920 po relatívne neúspešných voľbách. A jeho úsilie prinieslo ovocie, ktoré sa najviac prejavilo v charaktere krajiny. Do istej miery ten charakter sa merateľným spôsobom prejavil aj po vojne, keď v r. 1946 veľká väčšina národa nevolila komunistov na rozdiel od českej časti vtedajšieho Československa. Po februárovom puči bolo možné už len konštatovať, že komunizmus prišiel na Slovensko cez Prahu. Preto si myslím, že tá inšpirácia smerujúca k očiste verejného života, k zápasu o spravodlivosť, o obnovu, o identitu, ktorá sa opiera o korene, hodnoty, tradíciu je permanentnou stálou výzvou a pozvaním.
Aké bude Slovensko od r. 2012? Biele? Bielo-modré? Bielo-červené?
Ak som použil v historickom príklade Slovensko a Maďarsko, tak najhorším scenárom by bola vláda jednej strany. Je to na jednej strane o falošných očakávaniach od jednej skupiny politikov nájsť riešenia ekonomické alebo sociálne a na druhej je skôr zlyhaním tých ostatných, ak nevedia byť dostatočnou alternatívou. My sme ponúkli v r. 2010 jasný program, Cestu pre Slovensko, ktorá sa stala vďaka výsledkom vo voľbách súčasťou vládneho programu. Bola vytvorená stredopravá alternatíva napriek tomu, že Smer bol víťazom volieb. Aj na budúci rok bude platiť to, čo doteraz, že víťaz volieb je ten, kto dokáže zostaviť stabilnú väčšinu. To, že sa stredopravá koalícia zastavila sama je zodpovednosť SaS, ktorá okrem jedného poslanca opačne hlasovala pri eurovale. Je evidentné, že aj na budúci rok a v ďalších rokoch intenzita, váha a charakter európskej agendy bude aj na Slovensku stúpať. A preto potrebujeme nájsť odpoveď, ktorá bude pro slovenská i pro európska zároveň. Takto zmýšľali aj naši predchodcovia a to považujem za jeden z kľúčov k úspechu Slovenska. Nebyť ostrovom, nebyť v nejakej izolácii alebo v pokušení populizmu typu „ani cent“, typu „cudzie nechceme, svoje si nedáme“. Keď žijeme stále v otvorenejšej Európe, potrebujeme veľmi rozlišovať, čo je dobré a čo nie, čo je naše a čo cudzie, čo sú garancie a čo sú priame fondy, že euro je slovenská mena, nielen európska. Takže uvidíme. Ale mojím záujmom i zodpovednosťou a aj kolegov, s ktorými nesiem politickú zodpovednosť vo vedení, je ponúknuť Slovensku čo najlepšiu personálnu a programovú alternatívu pre obdobie po r. 2012.
Keď ste vraveli, že nie je dobrá alternatíva, aby bola vláda jednej strany, ale asi ani aby tam bolo veľa strán, tak ako teraz.
Nemyslím si, že by to bolo v prvom rade o počte, ale v prvom rade je to o zodpovednosti a schopnosti stabilizovať politickú, ekonomickú a celkovú situáciu. My sme boli v koalícii, kde bolo päť strán, začínala ústavnou väčšinou a vytiahla Slovensko z marazmu po Mečiarovi, ktorý nebol ľahký ani politicky ani ekonomicky. Bola v nej aj ľavica, dokonca na úvod v nej bola aj vtedajší podpredseda SDĽ Robert Fico. Bola to široká koalícia, ktorá bola výrazom aj spoločenského konsenzu a cesty Slovenska do spoločnej Európy. Dnes potrebujeme skôr konsenzus o riešení ekonomickej situácie, ktorá sa nedá ani vážne diskutovať, nieto riešiť bez vzťahu k eurozóne a samotnej EÚ. Koľko strán dokáže vytvárať takýto konsenzus je otázka na povolebnú situáciu, ale ako prvoradým kritériom nie je počet strán, ale ich kvalita v zmysle schopnosti stabilizovať a reálne riešiť problémy SR.
Ktoré strany by ste dokázali nazvať zodpovednými?
Roky spolupracujeme so stranami, ktoré vedú kolegovia Mikuláš Dzurinda a Béla Bugár, teda SDKÚ-DS a Most-Híd, pretože programovo a politicky sme zo spoločného prostredia. Už od pádu komunizmu alebo od prekonania obdobia mečiarizmu nás spájala politická blízkosť a zodpovednosť. Toto sú prirodzení partneri a spomínam to preto, lebo spolupráca s nimi bola pre nás či v opozícii, či vo vláde súčasťou ponuky, súčasťou riešení. Je na každej zo strán, koľko mandátov donesie k volebnému stolu po 10. marci a veľmi si želám, aby sa nám spoločne darilo. To, čo sa stalo v októbri nám dodalo novú skúsenosť, ktorá hovorí veľmi jasne o tom, že európska agenda už dávno nie je nejaká zahraničná, vzdialená, ale vnútropolitická. Tak ako v iných krajinách.
Správa sa strana Smer dnes zodpovedne?
Smer rozumie, že to, čo tvrdím, je pravda, že európska agenda nemôže mať dve tváre. Slovenský postoj v Bruseli a v Bratislave musí byť čitateľný, kontinuálny, pevný, pretože má aj politické a samozrejme aj právne, ekonomické a finančné dôsledky. Smer vytvoril v minulých štyroch rokoch stabilnú koalíciu, ale podobne stabilnou bola aj koalícia Vladimíra Mečiara, Jána Slotu s Jánom Ľuptákom. To nie je len o stabilite, ktorú Slovensko potrebuje. To nie je len o istotách, ktoré tu boli aj v minulom režime. Ľudia potrebujú stabilitu, istoty, ale hlavne zodpovednosť, ktorá zachováva všetky tieto záujmy na báze slobodnej demokratickej spoločnosti, kde spravodlivosť je vymožiteľná, resp. je súčasťou postoja politických strán, inštitúcií a štátu. To nie je o vodcovi, ktorý to zariadi, ale o krajine, ktorá vie spravovať svoje veci verejné na všetkých úrovniach, včítane teraz osobitne úrovní celonárodnej a tým pádom aj európskej. Je to otázka viac na Smer, ale napríklad postoj k európskym finančným mechanizmom bude jedným z rozhodujúcich, pretože to, čo sme rozhodovali, alebo formulovali pri eurovale, bolo skôr prípravou na náročnejšie rozhodnutia pri trvalých mechanizmoch, o ktorých už prebieha nová diskusia.
Vrátim sa k Andrejovi Hlinkovi. Môže sa naplniť jeho vízia bieleho Slovenska? Prešlo 90 rokov.
Slovensko podľa mňa bolo vždy skôr vnútorne inšpirované doprava a viaceré obdobia slobody to potvrdzujú. Ak došlo k zneužívaniu slobody alebo moci, tak to boli tie ťažšie obdobia, ktoré však zároveň inšpirovali hnutia a aktivity proti represii, proti zneužívaniu moci za ľudské, občianske, náboženské práva, za dôstojnosť života, za európsku hviezdičku pre Slovensko a pod. A toto považujem za veľmi dôležitý prínos našej kultúry. Kultúra nie je len to, čo vidíme na stenách alebo v galériách. Kultúra je to, čo vychádza z vnútra človeka, čo hovorí o hierarchii hodnôt, teda o hodnotách a ich usporiadaní v našich osobných a spoločenských postojoch. Slovensko si bez kresťanského rozmeru kultúry a vedomia ani nemožno predstaviť. Nebolo by tým, čím je. No a na koľko je tento rozmer našej identity vžitý a na koľko je len vyjadrený napríklad v štátnom znaku alebo v symboloch, je otázka pre každého z nás a pre spoločnosť ako celok. Ale som presvedčený, že väčšina spoločnosti si tieto východiská, tradície a hodnoty ctí. Voľby sú len súčasťou procesu rozhodovania a vždy sú vyjadrením stretnutia dvoch prístupov. Jedným je záujem voličov, ich orientácia, ich preferencie, ich postoje a druhým je ponuka politických strán, jednotlivcov, ich programov, ich dôveryhodnosti pri formovaní cesty do budúcnosti. A v tomto zmysle kresťanská demokracia má na viac. Potrebuje zlepšiť aj komunikáciu, aj prezentáciu výsledkov, resp. tej cesty, ktorú sme od r. 1989 prešli. Nebola ani náhodná, ani ľahká. Nie je výsledkom nejakých klimatických zmien, ale obrovského nasadenia a úsilia. Nebola bez chýb, ale Slovensko sa výrazne posunulo aj v regióne, aj na kontinente.
Nna začiatku rozhovoru ste hovorili o návrate ku koreňom, hľadaní základov. Vy dnes sa to snažíte hľadať, aj v písanej podobe. Je dôležité, zachytávať tieto procesy v knižnej podobe?
Je to dôležité, ale nie kvôli knihám samotným, ale kvôli životu. Pretože tak, ako sú cenné staré kroniky, ako sú cenné listy otcov, tak si myslím, že aj kresťanská demokracia z generácie na generáciu nesie isté odkazy, skúsenosti, akumuluje to všetko, čo vytvára novú realitu o svojich poznatkoch, o svojom presvedčení. Ja som v knihách nachádzal veľmi veľa inšpirácie a povzbudení, stále ich mám rád. Jeden z takých inšpirátorov, ktorého meno nesie najpopulárnejší vzdelávací program EÚ Erazmus, Erazmus Desiderius z Rotterdamu kedysi povedal, že tvoja knižnica, to je tvoj raj. Keď sa pozrieme na knižnice ľudí v obývačkách alebo v domácnostiach, tak na nich si môžeme robiť prvý dojem alebo úsudok či ich vôbec majú, aké majú, čo pre nich znamenajú, čo je istým vyjadrením hodnôt kultúry, ktorú človek prežíva. Pre mňa takou malou a pritom vzácnou a veľmi silnou a významom veľkou knihou bola Pre Európu od Roberta Schumana, ktorá je útla, ale v desiatich malých kapitolách vystihuje obrovské posolstvo pre Európu. Pre Európu, ktorá vznikla na troskách zničenej Európy po 2. svetovej vojne v čase obrovskej nenávisti medzi hlavnými protagonistami tohto zápasu alebo tragického konfliktu medzi Francúzskom a Nemeckom vo forme zmierenia, praktickej alebo faktickej solidarity. Toto je odkaz aj pre dnešok a pre budúcnosť. Európa, Slovensko, svet potrebuje praktickú solidaritu, potrebuje víziu, ktorá stojí na zemi, ale pozerá na hviezdy. To, čo si možno mnohí nevedeli vtedy predstaviť dnes znamená realitu, ktorú mládež považuje za samozrejmosť.
Koho považujete za nositeľa týchto myšlienok v súčasnosti? Nie je to náhodou absencia takýchto politikov v Európe, čo zapríčiňuje krízu v Európe?
Do istej miery je tá absencia čitateľná a do istej je pozvaním, aby nebolo vákuum, aby nebol deficit. Ale ak sa pozrieme bližšie, tak znova a znova prichádzajú ľudia, ktorí si cenia hodnoty, vedia sa postaviť tvárou v tvár zodpovednosti a napriek kritike alebo nepochopeniu ísť za poctivým, pravdivým riešením. Nakoniec, aj Adenauer, aj Schuman mali takých nasledovníkov. Za konkrétnu osobu, ktorú som poznal, napriek všetkým chybám a považujem ju za nositeľa toho odkazu, bol Helmut Kohl, ktorý dokázal uprednostniť model alebo proces zjednotenia Nemecka po páde Berlínskeho múra a nie nejakého špekulatívneho iného usporiadania, ktoré je náročnejším riešením, ale skutočným, opravdivým. Jednota Berlína a jednota Nemecka bola predpokladom pre jednotu Európy. Tak ako jeho predchodca Konrad Adenauer, odmietol jednotu, keď mu bola ponúkaná hlavne z východu, zo strany Stalina a Sovietskeho zväzu vo forme neutrality. Zjednoteného, nerozdeleného Nemecka, ale neutrálneho. Jeho presvedčením bolo Nemecko slobodné a v tejto slobode kooperujúce so slobodnými demokraciami. Radšej rozdelené v slobode, ako zjednotené v nejakom jarme alebo tzv. neutrality, ktorá by bola vlastne vyjadrením ovládania zo strany mocností a osobitne sovietskeho impéria. Angela Merkelová, následníčka Helmuta Kohla aj vo vedení CDU aj v nemeckej politike, dcéra evanjelického pastora, obyvateľka predtým DDR, východného Nemecka, osoba teda, ktorá poznala na vlastnej koži, ako funguje komunistický štát, dokázala toto svoje poznanie preniesť do celoeurópskeho rozmeru, ale nie vo forme očakávaní, skôr odpovedí pre Európu. Dovtedy veľmi zložité a až svojím spôsobom neprijateľné postoje Nemecka na čele s Gerhardom Schröderom boli vystriedané konštruktívnymi rozhodnými postojmi novej vlády, vedenej po prvýkrát ženou a po prvýkrát východnou Nemkou. Myslím, že toto nie je bez inšpirácie duchovnej alebo politickej. A takto čítam postoje Angely Merkelovej naďalej. Ale aj Rocco Buttiglione je človekom, ktorý nesie so sebou posolstvo kresťanského demokrata vo všetkých pozíciách v Taliansku alebo v Európe a môžem vyjadriť, že takýchto ľudí stretávame aj dnes.
