Rozhovor s RNDr. Františkom Mikloškom, slovenským politikom, bývalým predsedom SNR a dlhoročným poslancom Národnej rady Slovenskej republiky. Prezidentka Zuzana Čaputová mu udelila Rad Ľudovíta Štúra I. triedy.
Dostali ste štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy. Pri odovzdávaní vyznamenaní sa hovorilo o vašom angažovaní sa v tajnej cirkvi. Na koho všetkého ste pri tom mysleli?
Veľmi dobrá otázka. V mojej ďakovnej reči som na záver povedal, že nikto z ocenených nekráčal v živote sám. Boli s ním jeho rodina, spolupracovníci a podobne. Sila cirkvi na Slovensku za komunizmu spočívala vo vernosti tradícii, pápežovi a masovosti.
Státisícové púte v Levoči boli ťažkým orieškom pre komunistov. Je zaujímavé, že mnohí sa na ľudovú zbožnosť pozerajú trochu zhora. Ale ona vyrástla z veľkých právd cirkvi, ktoré boli podané ľuďom zrozumiteľnou rečou.
Všimnime si, ako sa práve dnešný pápež František snaží vrátiť ľudovej zbožnosti a tradícii jej teologickú hĺbku. Samozrejme, ovce bez pastiera by boli stratené. A tak aj na Slovensku by veriaci ťažko nachádzali vnútorné povzbudenie, keby tu neboli statoční biskupi, kňazi a laici.
A tu treba isto spomenúť mená ako biskup Korec, Viktor Trstenský, Ladislav Hanus, Štefan Šmálik, Vladimír Jukl, Silvester Krčméry a mnohí ďalší, ktorých mená tu nie je možne všetky povedať. Na týchto všetkých som pri odovzdávaní myslel.
Ale to neboli všetky vaše aktivity za komunizmu…
Určite nie. Spolupracoval som s občianskym disentom na Slovensku. Šimečkovci, Miro Kusý, Oleg Pastier, Ján Budaj, Ivan Hoffman, Jano Langoš, Jozef Jablonický a ďalší. Stretali sme sa, spolupracovali na tvorbe samizdatov, boli sme priatelia.
A za významnú považujem moju spoluprácu s výtvarníkmi, ktorí vtedy nemohli oficiálne vystavovať. Dnes sú to členovia Skupiny A – R, ale rovnako aj Jozef Jankovič, Milan Paštéka, Rudolf Fila, či Rudolf Sikora.
Prezident Kiska vzdal úctu podzemnej cirkvi, Čarnogurský či Mikloško pomohli demokratickej zmene
Akú rolu hral v tomto zápase hral slovenský exil?
Nesmierne veľkú a dôležitú. Na Slovensku 40 rokov nevyšla takmer žiadna náboženská kniha ani Biblia. Napriek tomu nebolo rodiny, kde by ste ju nenašli. Za tým všetkým stojí Ústav sv. Cyrila a Metoda v Ríme, Anton Hlinka v Mníchove, manželia Frühwaldovci vo Viedni, slovenskí jezuiti v Kanade a nepochybne tiež biskup Pavol Hnilica.
Ich pomoc pri písaní, prekladoch, tlači a prenášaní náboženskej literatúry na Slovensko je obrovská, alebo, možno povedať, rozhodujúca. K tomu ešte treba prirátať vysielanie vatikánskeho rozhlasu, Hlasu Ameriky a Slobodnej Európy. My sme boli v kontakte so všetkými týmito skupinami, najmä však s Antonom Hlinkom.
V súvislosti s tým, že vyznamenanie nedostal Milan Kňažko, niektorí spochybňujú vyznamenanie Petra Zajaca. Aký je váš názor?
Spojenie a porovnávanie zásluh Milana Kňažka a Petra Zajaca je umelé, účelové a nezmyselné. Peter Zajac nepatril len do tzv. šedej zóny za komunizmu. Zúčastnil sa Sviečkovej manifestácie, spolu s ďalšími založili ešte za komunizmu na Slovensku PEN klub a bol jeho prvým predsedom.
Od novembra 1989 stojí 30 rokov v prvej línii v zápase za demokraciu. Treba si bližšie pozrieť jeho publicistickú aktivitu za tieto desaťročia, rovnako ako jeho politické postoje. Peter Zajac za tieto roky slobody ani na chvíľu nezaváhal, nenájdete tam jediné vybočenie. A to už nespomínam jeho literárnovednú publicistiku, ktorá je rovnako výnimočná.
Zástoj Petra Zajaca o slušnú a demokratickú tvár Slovenska je obrovský. Spochybňovať jeho zásluhy je zlomyseľné a nekompetentné. Hovorí viac o ľuďoch, ktorí o tom píšu, ako o Petrovi Zajacovi.
Aké sú v súčasnosti pre Slovensko najväčšie politické a spoločenské výzvy?
Isto najväčšou výzvou sú voľby vo februári 2020. Ale ani tie nevyriešia dlhodobú politickú a duchovnú krízu na Slovensku. Dnes prežívame mentálnu krízu strednej generácie, ktorá je produktom pragmatizmu, ktorý tu posledné dve desaťročia kvitol.
Na Slovensku sa za tridsať rokov nepodarilo obnoviť tzv. strednú triedu, ktorá je kľúčová pri formovaní názoru ľudí, ktorí nestíhajú sledovať politické a spoločenské dianie v spoločnosti.
Dnes na celom svete, ale aj na Slovensku, nahradil túto strednú triedu internet, čo je priam katastrofa. Duchovná premena slovenskej spoločnosti je dlhodobá záležitosť. Ja som však stále optimista.
Slováci majú stále zmysel pre rodinu a priateľské vzťahy, sú od povahy opatrní a patrične skeptickí voči veľkým heslám a to je dobré východisko, aby si aj v dnešnom zglobalizovanom svete nakoniec podržali tzv. zdravý rozum.
Chcete na záver ešte niečo dodať?
Rád by som vyslovil prianie všetkým čitateľom i pracovníkom vášho média pokojný rok 2020, plný zdravia a osobných úspechov.