BRATISLAVA 3. februára (WEBNOVINY) – Taliansky výskumník Silvano Vinceti tvrdí, že modelom pre maľbu svetoznámej Mony Lízy bol učeň, dlhoročný spoločník a možno aj milenec Leonarda da Vinciho. Gian Giacomo Caprotti, známy aj ako Salai, pracoval s Leonardom od roku 1490 viac ako dve desaťročia. Niekoľko diel da Vinciho bolo vytvorených podľa Salaia a podobnosť jeho úst a nosa s Monou Lízou je podľa Vincetiho zarážajúca: „Salai bol Leonardov najobľúbenejší model. Leonardo určite použil Salaiove rysy v poslednej verzii Mony Lízy.“ Nie je to prvý krát čo sa Salaiove meno spája so slávnym obrazom, no niektorí vedci sú skeptickí. Pietro Marani, historik umenia a expert na diela Leonarda da Vinci označil túto teóriu za nepodloženú.
Vinceti tvrdí, že obraz reprezentuje spojenie Leonardových vedeckých, umeleckých a filozofických presvedčení. Umelec na obraze pracoval v odlišných intervaloch počas mnohých rokov, počas ktorých bol vystavený rôznym vplyvom a zdrojom inšpirácie, vďaka ktorým plátno ukrýva plno symbolických odkazov. „Na Monu Lízu sa musíte pozerať na niekoľkých úrovniach, nie iba ako na portrét,“ vysvetľuje Vinceti.
Podľa Vincetiho mohli Leonarda ovplyvniť aj ďalšie faktory
Nevylučuje, že Lisa Gherardini, manželka florentského obchodníka Francesca del Giocondo, mohla byť prvou inšpiráciou. Rovnako podľa neho mohla byť inšpiráciou aj šľachtičná Beatrice D’Este, manželka Ludovica Sforzu, vojvodu z Milána, na ktorého dvore Leonardo pôsobil. Leonardo podľa Vincetiho často vídal túto ženu pri práci na obraze Posledná večera pre kláštor Santa Maria delle Grazie, kam sa chodila modliť. Historici umenia tradične tvrdia, že Leonardo začal Monu Lízu maľovať v roku 1503, keď sa vrátil z Milána. Podľa Vincetiho však mohol začať už v deväťdesiatych rokoch ešte v Miláne.
Silvano Vinceti je spisovateľ a znalec umenia, ktorý sa preslávil nájdením dlho stratených kostí Caravaggia. Kombinuje najmodernejšie technológie s tradičným pátraním v knižniciach. Pred niekoľkými týždňami po analýze vysokokvalitných skenov Mony Lízy Vinceti tvrdil, že našiel písmená S a L v očiach postavy a číslo 72 bol oblúkovitým mostom v pozadí. Podľa neho môže mať tento nález niekoľko významov: písmeno S odkazuje na Salaia a Sforzovcov, ktorí vládli v Miláne, zatiaľ čo L vedie k nemu samému a Lise Gherardini. Marani, expert na Leonarda da Vinciho však tvrdí, že najmenej tri historické dokumenty dokazujú, že skutočnou predlohou bola Gherardini. Podľa neho neexistujú žiadne známe maľby Salaia, i keď priznal možnosť, že mladý učeň bol modelom pre diela ako Ján Krstiteľ. Varoval však pred hľadaním prílišných podobností medzi dvoma dielami. „Všetky Leonardove postavy sa podobajú, pretože reprezentujú abstraktný ideál krásy. Teda všetky majú dvojité rysy ženskosti i mužskosti. Dielo začalo ako portrét Lisy Gherardini, no počas rokov sa v Leonardových rukách začal meniť na idealizovaný portrét, ktorý nezobrazuje nikoho špecifického. To je tiež dôvodom prečo je táto fascinujúca tvár nadčasová a nadosobná a prečo stále pribúdajú ďalšie teórie,“ vyjadril sa Marani.
Ide o jednu z mnohých teórií o identite Mony Lízy a význame jej tajomného úsmevu, ktoré sa šíria už desaťročia. Mnohí tvrdia, že maľba je zamaskovaným autoportrétom alebo podobou ženy florentského obchodníka – teória, na ktorej sa zhodujú viacerí odborníci. Svetoznámy portrét je vystavený v múzeu Louvre v Paríži.
