V srdci Európy, kde sa kedysi snívalo o nezlomnej jednote kontinentu, sa dnes ozýva ozvena nepokojných udalostí z minulého týždňa. Pokus o odvolanie predsedníčky Európskej komisieUrsuly von der Leyen nebol len obyčajnou politickou fraškou, ale seizmickým otrasom, ktorý odhalil hlboké trhliny v základoch Európskej únie.
Hoci si von der Leyen kreslo udržala vďaka krehkej aliancii tradičných spojencov, táto epizóda slúži ako studená sprcha pre európsky projekt, ktorý sa dlho prezentoval ako neporaziteľný. Je to príbeh o transparentnosti, ktorá sa stráca v hmle byrokracie, o ideologických súbojoch pripomínajúcich staré európske konflikty a o demokracii, ktorá sa dusí pod ťarchou vlastných ambícií.
Loď v búrlivých vodách
Predstavme si Európsku úniu ako veľkú loď, ktorá sa plaví búrlivými vodami globálnych kríz. Von der Leyen na mostíku mala byť tým pevným bodom – kapitánom, na ktorého sa dá spoľahnúť. Namiesto toho čelila vzbure posádky, ktorá jej vyčítala, že jej rozhodnutia – napríklad tie týkajúce sa nákupu vakcín počas pandémie – pripomínajú skôr zákulisné dohody v temných salónoch než otvorenú verejnú službu.
Vymazané správy, výčitky od európskych inštitúcií ako Európsky súdny dvor… To nie je vizitka čistých rúk, ale dymová clona skrývajúca podozrenia z elitárskeho konania. Keď von der Leyen reaguje obviňovaním „pravicových extrémistov“ či „putinovských vplyvov“, pripomína to obviňovanie zlého horoskopu za búrku, ktorú si sama privodila. Európa si takéto „tanečky“ už nemôže dovoliť.
Eurofondy: Samosprávy v pasci byrokracie - KOMENTÁR
Ak Únia nezvýši transparentnosť, občania ju čoskoro uvidia len ako vzdialený bruselský hrad – nedobytný a neobývateľný. Cesta k srdciam Európanov vedie cez otvorené dvere, nie cez zamknuté brány.
Problém siaha hlbšie, priamo do srdca európskej identity. Von der Leyen so svojimi zelenými víziami a progresívnou agendou je pre jedných vizionárkou, pre druhých symbolom bruselského centralizmu, ktorý chce všetkých vtlačiť do jedného univerzálneho modelu. Konzervatívci a národne orientované hlasy sa sťažujú – a oprávnene –, že sa ich hlasy strácajú v hluku liberálnych chórov.
Krehká podpora
Hlasovanie o jej odvolaní ukázalo, že jej podpora je krehká ako sušienka na bruselskej recepcii: bez tradičných strán ako ľudovci a socialisti by už možno balila kufre späť do Berlína. EÚ sa tak mení na ideologický ring, kde sa stretávajú staré a nové svety – zelení entuziasti proti skeptikom suverenity. Je to ako tanečný parket, kde každý tancuje v inom rytme: tango federalizmu verzus valčík národných záujmov. Ak Únia nenájde spoločnú melódiu a nezladí krok, riskuje, že sa bal v tanečnej sále zmení na čistý chaos.
A potom tu je demokracia – najväčšia Achillova päta Európy. Občania vnímajú EÚ ako byrokratický labyrint, kde sa rozhodnutia varia v uzavretých kuchyniach, a bez ich účasti. Pridajte k tomu vojnu na Ukrajine, ktorá testuje solidaritu; drahé energie, ktoré sa zahryzávajú do poloprázdnych peňaženiek; infláciu, ktorá eroduje sny o prosperite. Von der Leyen tu nepôsobí ako pevný bod – kapitán, ale ako „neupdateovaná“ navigácia spoliehajúci sa na zastarané mapy.
Ako von z krízy? Šetrenie nestačí, kľúčom k prosperite sú investície - KOMENTÁR
Frustrácia je hmatateľná: od farmárov v Poľsku po robotníkov v Taliansku sa ľudia cítia odsunutí na vedľajšiu koľaj. Ak chce EÚ získať späť dôveru, musí dať občanom pocit, že ich hlas má váhu – nie len v eurovoľbách, ale v každodennom rozhodovaní. Inak sa priepasť medzi Bruselom a Európou prehĺbi tak, že už sa nebude dať preskočiť.
Tri cesty plné úskalí
Kam smeruje táto európska odysea? Pred Úniou sa črtajú tri cesty, každá plná úskalí. Prvá je hlbšia jednota: reformy, ktoré posilnia súdržnosť a dajú EÚ silnejší hlas na svetovej scéne – od Číny po Ameriku. Vyžaduje si to však odvahu, ktorú sme v Bruseli v poslednom čase videli len zriedka. Druhá je pomalý úpadok: nekonečné hašterenie, kde veľké plány ako Green Deal ostanú na papieri, uväznené v paralýze. A tretia? Voľnejší model, kde členské štáty získajú viac slobody a menej bruselského dirigovania – menej konfliktov, ale aj slabší globálny vplyv, čo by mohlo Európu odsunúť na okraj dejín.
Pokus o odvolanie Ursuly von der Leyen bol pre EÚ ako studená sprcha – ktorá síce preberie, no nie je príjemná. Netransparentnosť, ideologické trenice a odtrhnutosť od reality a ľudí ju tlačia na tenký ľad, ktorý sa pod váhou kríz môže ľahko a kedykoľvek prelomiť.
Ak chce Únia svetlú budúcnosť, musí otvoriť okná, vyvetrať a pustiť dnu čerstvý vzduch a svetlo demokracie, ukazujúc, že je tu pre ľudí, nie len pre elity. Inak jej veľké sny o zjednotenej Európe skončia ako bubliny v pohári prosecca – krásne na pohľad, ale prchavé v momente. Európa si zaslúži viac. Otázka znie: Pochopia to jej lídri včas?
