BRATISLAVA 9. mája (WEBNOVINY) – Víťazstvom nad Dánskom a so slzami v očiach sa v pondelok popoludní rozlúčil so slovenskou hokejovou reprezentáciou útočník Pavol Demitra. Kapitán tímu SR na domácom svetovom šampionáte prežíval pozápasové okamihy na ľadovej ploche bratislavskej Orange arény veľmi emotívne, pretože fanúšikovia ho vyprevadili do reprezentačného „dôchodku“ mohutnými ováciami.
„Ťažko sa mi hovorí, fanúšikovia sa s nami rozlúčili úžasne. Neobišli ma slzy dojatia, hlavou mi preblesklo úplne všetko. Všetky spomienky, s kým som hral, kde sme hrali, čo všetko sme zažili. Uvedomil som si, že to už nezažijem, nedá sa to vrátiť späť. Boli to vrcholy aj pády,“ zneli prvé slová 36-ročného Pavla Demitru.
V národnom tíme absolvoval spolu 77 duelov, strelil v nich 27 gólov. Takmer polovicu všetkých zápasov v najcennejšom drese odohral na majstrovstvách sveta – 38, ďalších 15 na olympijských hrách. Po zlate na MS dorastencov v sezóne 1991/1992 získal o rok bronz na juniorskom svetovom šampionáte (obe medaily ešte v drese Československa). Tretieho miesta sa dočkal aj v seniorskej kategórii, medailu mu priniesli majstrovstvá sveta v roku 2003.
„Za najväčšie reprezentačné úspechy pokladám bronz z MS a štvrté miesto na vlaňajšej olympiáde vo Vancouveri. Najväčší pád som zažil asi teraz na domácom svetovom šampionáte. Ani sa nedá opísať, veľmi to bolí. Najväčšiu bolesť som cítil v posledných zápasoch. Asi šesť dní bolo veľmi náročných, nemohol som poriadne spať, niekedy ani tabletky na spanie nezaberali,“ povedal viditeľne sklamaný Pavol Demitra a na margo pondelkového zápasu proti Dánsku uviedol: „Dnes sme jednoznačne išli za víťazstvom, práve pre fanúšikov. Chceli sme sa im odvďačiť triumfom, mali sme veľa šancí. Odohrať posledný zápas s hokejistami ako Majo Gáborík či Majo Hossa a v takomto tíme, bolo to niečo úžasné. V druhej tretine sme mohli dať päť či šesť gólov, výborne sme kombinovali. Až v tretej tretine sa nám podarilo dať náhodný gól. Potrebovali sme ho dať omnoho skôr, či už na olympiáde, alebo teraz na turnaji. Celý svetový šampionát sa nám to nepodarilo a keď už o nič nešlo, tak to tam padlo. Je ťažké povedať, či sme mali na týchto MS urobiť niečo inak. Určite sme sa mali vyvarovať vylúčení. Rovnako ako na olympiáde sme doplatili na všelijaké vysoké hokejky. Všetci sme chceli až príliš, možno preto sme nehrali uvoľnene. Veľmi sme túžili po úspechu, možno aj preto boli naše ruky takpovediac iné. Veľmi sa ospravedlňujeme fanúšikom, snažili sme sa, ale nevyšlo nám to.“
Pozápasová rozlúčka s reprezentačnou kariérou dubnického odchovanca sa začala už počas štátnej hymny a nemala konca-kraja. Fanúšikovia na tribúnach sa dokonca dočkali Demitrovho návratu, ale len na jedno čestné kolo, ktoré vynikajúci útočník ukončil symbolicky – vyzliekol si národný dres, pobozkal štátny znak a venoval ho jednému z priaznivcov.
„Keď som počul to skandovanie, emócie sa nedali udržať. Neviem si predstaviť, aké by to bolo, keby sme postúpili a lúčil by som sa v inej fáze turnaja. Ťažko sa to opisuje, predstavoval som si inú rozlúčku,“ opísal pozápasové okamihy na ľade Demitra a pokračoval: „Už pred viac ako rokom som chcel ukončiť kariéru. Veľmi vďačím manželke a celej mojej rodine na čele s rodičmi, že ma podržali a prehovorili ma, aby som hral aj tento rok. Bez manželky by som toto dnes nezažil. Aj keď je to obrovské sklamanie, ale počuť to skandovanie, svoje meno, to je niečo úžasné…“ Boli to veľmi emotívne okamihy, veľmi dojímavé. „Boli sme super partia, to sa ani nedá opísať. Sú tu chalani, takmer ktorémukoľvek môžem zavolať a viem, že pre mňa urobí čokoľvek. Som rád, že som to mohol zažiť. Možno chalani ešte na pár rokov vytvoria nejakú dobrú partiu a možno sa niečo uhrá.“
Z mnohých strán sa na výkon slovenskej reprezentácie valila kritika najmä na hlavného trénera Glena Hanlona, lúčiaci sa Demitra sa však zastal kanadského kouča. „Myslím si, že je to super chlap. Kritiku si zaslúžime my všetci, odo mňa až po posledného hráča. Nehrali sme to, čo sme mali hrať. Kritiku si jednoznačne zaslúžime. Ani ja som nehral tak, ako som mal hrať. Nikto okrem Laca Nagya nemôže povedať, že tu odviedol to, čo mal odviesť. Rôzne tlaky sa odzrkadlili aj na našich výkonoch,“ povedal dubnický rodák, ktorý ďalej prezradil, že sezóna 2011/2012 bude pre neho pravdepodobne posledná v pozícii hráča. „Teraz si chcem najmä oddýchnuť, venovať sa rodine a ešte na rok sa pripraviť do Lokomotivu. Potom sa uvidí. Pre návrat do slovenskej reprezentácie ma už nič nezlomí. Myslím si, že je najväčší čas to tu prestriedať. Po skončení v Rusku sa usadím v Trenčíne a budem sa venovať Dukle.“
Práve trenčianska Dukla sa rovnako ako u ďalších hráčov z tohto regiónu stala jeho veľkou „srdcovkou“, ktorej chce vrátiť požičané. „Zatiaľ je plán, že toto bude môj posledný rok. Teraz sa chcem venovať svojej rodine a svojim deťom. Chcem pomáhať hokeju v Trenčíne a na Slovensku, pretože ten ide strašne dole kopcom, všetci to vidíme. Či už je to osemnástka, alebo dvadsiatka. Talenty nevyrastajú. Celá naša generácia by sa mala po skončení kariéry snažiť niečo vrátiť Slovensku, aby sme nepadli oveľa nižšie, ako to teraz vyzerá,“ doplnil Pavol Demitra.
Skúsený hokejista sa nie veľmi pozitívne vyjadril o črtajúcej sa budúcnosti slovenského hokeja. „V tomto smere mám veľké obavy. Je to vidieť, nemáme žiadne talenty, hokej nenapreduje. Myslím si, že by to malo ísť od politiky. Veď teraz na pár týždňov, aj keď sme hrali zle, sa celá krajina dala dokopy a ľudia nám fandili. Trochu by si mali kompetentní zobrať k srdcu a pomôcť hokeju a športu celkovo. Šport preslávil túto krajinu a aj vďaka nemu sa veľa ľudí naučilo, kde je Slovensko. Mali by pomôcť klubom a trénerom, aby sa vychovávali, pretože zatiaľ to smeruje ku katastrofe. Ja osobne sa chcem sa venovať hokeju, najmä Dukle Trenčín a mládeži. Myslím si, že každého hnevá, že osemnástka vypadne, dvadsiatka sa trápi. Žiadny talent tu nevyrastá, nie je tu žiadna špička, ako boli Majo Gáborík alebo Majo Hossa, u ktorých sme už v šestnástich rokoch mohli povedať, že to budú hviezdy NHL. Preto je potrebné pracovať s mládežou, treba kvalitných trénerov, kvalitnú prípravu. Všetko ide do peňazí, hokej je veľmi drahý šport. Potrebovali by sme, aby sa do toho niekto zhora obul. Dukla je taká moja srdcovka, veď cez hokej ma posunula do sveta. Klub má obrovské meno a treba mu pomôcť,“ dodal Demitra.
