Zvolili Vás za prezidenta Centra pre európske záležitosti (CES). Čo to pre Vás znamená?
Je to výzva a prejav veľkej dôvery Európskej ľudovej strany. Je to výzva k niečomu novému. Hovorí sa, že život je zmena. Nad ponukou som ani veľmi nerozmýšľal, lebo politiku mám rád. CES je inštitúcia, ktorá už je významná, ale môže byť ešte významnejšia a ešte vplyvnejšia. Je tu totiž dopyt po politických radách. Dopyt po návrhoch na politické riešenia problémov, ktoré existujú a existovať budú. Zdá sa, že v globalizujúcom sa svete výziev, problémov, ťažkostí neubúda, ale pribúda a pribúdať bude. Teda beriem to ako výzvu využiť všetko to, čo som skúsil, zažil, čo som sa naučil. Veď osem rokov som za európsky stôl chodil a teda aj z vlastnej skúsenosti viem, čo líder potrebuje, čo líder ocení. Premiéri majú podklady zo svojich ministerstiev, ale obrovskou devízou a šancou think tanku je, že ľudia majú aj čas aj kapacity premýšľať nielen v horizontoch jednotlivých dní a týždňov, ale zamýšľať sa aj nad trendmi, ktoré prebiehajú a ktoré môžu prebiehať. Tak trošku pomáhajme lídrom byť pripravení na trendy, na výzvy a na tie ťažkosti, ktoré môžu prísť. Takúto pečať CES-u by som chcel vtlačiť.
Prijatie tejto funkcie znamená, že dávate zbohom, alebo dovidenia slovenskej politike a smerujete do európskej, zahraničnej?
Nepovedal by som to takto. Jednak je stále menej tých, ktorí oddeľujú Slovensko a Európu, veď my sme Európa. Pýtajú sa ma ľudia, čo chcem v tejto funkcii urobiť pre Slovensko. No všetko, čo urobím pre Európu dobrého, bude dobré pre Slovensko. EÚ sme my, my sme EÚ, aj my sme EÚ. Čiže nedá sa to celkom takto striktne oddeliť. Ale tak ako som si nevymyslel, že sa budem uchádzať aktívne o funkciu prezidenta CES-u, nápad neprišiel z mojej hlavy, tak som sa nezamýšľal nad budúcnosťou z pohľadu nejakých mojich vlastných záujmov, alebo ambícii. Neviem, čas bude riešiť aj tieto témy. Ja som človek, ktorý rád reaguje na ponuku, keď vidí, že je dopyt. Keď je dopyt, môže byť aj ponuka. Tak uvidím, čo prinesie život, ale žiadne dramatické rozhodovania by som v tejto súvislosti teraz nevidel.
Ktoré trendy v súčasnosti vidíte ako najvypuklejšie?
Napríklad v ekonomike stále viac míňať, prelomiť finančné ťažkosti nie tým, že budeme zodpovední a šetriť, ale že budeme ešte stále viac míňať. Vidím trend opúšťať individuálne práva a individuálnu zodpovednosť a začať klásť dôraz na kolektívne práva a kolektívnu zodpovednosť. Považujem to za nebezpečné. Na jednej strane chápem, že človek sa začína cítiť v rýchlom globalizujúcom sa svete neraz stratený a pociťuje úzkosť, ale odpoveď nemôže byť kolektivizmus. My totiž máme s kolektivizmom skúsenosti niekoľkých dekád a vieme, že sme síce mali všetci rovnako, ale všetci nesmierne biedne, málo. Čiže toto je nebezpečné. Je treba chrániť individuálne práva, ale aj príležitosti pre ľudí, aby mohli dôstojne žiť, aby si mohli zriadiť aj sami pracovnú príležitosť, nielen čakať, že to za nich niekto urobí. Vytvárať podmienky pre týchto ľudí. Ďalšia oblasť, ktorú vnímam ako trend, je vývoj migrácie. Je tu trend obchádzať podstatu, spoliehať sa, že imigrácia vyrieši naše vnútorné problémy. Napríklad problémy budúcich dôchodcov. No zdá sa mi, že mnohé takéto spoliehania sú krátkozraké a prejavujú sa kontraproduktívne. Migranti namiesto toho, aby uvedomujúc si svoje individuálne práva, ale aj individuálnu zodpovednosť sa spájajú a pretláčajú neraz svoje úzke záujmy kolektívnym spôsobom a nie veľmi pekným.
Čo bude obnášať výkon vašej novej funkcie?
Chcel by som v prvom rade veľmi intenzívne komunikovať, konzultovať s európskymi lídrami, s predstaviteľmi jednotlivých krajín, kde sú v čele politici hlásiaci sa k Európskej ľudovej strane, s frakciou EPP v Európskom parlamente, ale samozrejme aj s kolektívom CES-u, ktorý má svojich profesionálov a výskumníkov. No a potom aj s členskými think tankami, ktoré sú asociované s jednotlivými politickými stranami, jednotlivých členských štátov Európskej únie. Pokúsim sa tieto konzultácie a vlastnú skúsenosť skĺbiť a pretaviť ju do stratégie pôsobenia CES-u, vrátane stanovenia správnych priorít, ktorým sa budeme venovať. Dá sa to zjednodušiť do tézy, udať tón.
Aká by mala byť ideálna Európa?
Fungujúca. To znamená taká, že každý bude mať pocit, do istej miery veľmi silný, že tu nie je priveľa byrokracie, že ju tu dosť slobody, že každý robí to, čo by robiť mal. Európa je pre mňa subsidiarita. Na dedine, kde mám chalupu, všetci vieme, že keď treba opraviť alebo rozšíriť dom, postaviť nejakú novostavbu, alebo nefunguje osvetlenie pred domom, tak utekáme za starostom. Nikoho nenapadne nadávať na vládu, už sme sa to naučili. Pokiaľ sa budeme držať tohto princípu, tak potom si myslím, že to môže fungovať. Bude priestor pre aktivitu. Nikto nebude vnímať Brusel ako niečo ohavné, byrokratické, uzurpujúce moc.
Je odpoveďou na fungujúcu Európu práve „ľudová“ ponuka?
Som o tom presvedčený, pretože tá kladie dôraz nielen na slobodu, ale aj zodpovednosť. Tá kladie dôraz na individuálne práva, individuálnu zodpovednosť, ale aj na solidaritu. Len solidarita nie je to, že chudobní prispievajú bohatým, ale že necháme ľudí prosperovať a potom tí, ktorí prosperujú, prispievajú tým, ktorí chcú, ale nemôžu, lebo sú slabí, chorí, starí. Áno, myslím si, že EPP držiac sa svojich pôvodných hodnôt, je odpoveďou aj na budúce problémy.
Ako vnímate vývoj na Ukrajine?
Ako trošku riskantný, ale aj ako nesmierne nádejný. Riskantný je preto, lebo človek nevie, či to nezneužijú povedzme nejakí provokatéri, alebo či niekomu , ľudovo povedané, nerupnú nervy. Riskantný trošku aj preto, lebo som videl ako mlátili pokojnú demonštráciu policajti, no ale predovšetkým to vnímam ako vývoj nesmierne nádejný. Nádejný preto, lebo stále väčšia časť obyvateľov si uvedomuje, že hoci zrejme EÚ nie je raj na zemi, tak je to predsa len najlepšia alternatíva, v ktorej by sa Ukrajina mohla rozvíjať. Vnímam to ako vývoj nádejný aj preto, lebo to prispieva k zomknutiu a zjednocovaniu politického spektra. Zblížil som sa s jedným z politickým lídrov, ktorému osobne veľmi dôverujem, s Vitalijom Kličkom. Až by som to povedal, že sa v ňom vidím. Pre mňa je Ukrajina príbeh Déjà vu, je to Slovensko pred 18-17-16 rokmi. No a ak je pre mňa Ukrajina príbehom Déjà vu, tak Kličko dvojnásobne. On je mohutnejší omnoho ako som ja, ale veľmi mi pripomína moje pôsobenie v druhej polovici 90-tych rokov, keď sa ukazovalo, že bude treba veľa odvahy a veľa statočnosti postaviť sa režimu Vladimíra Mečiara.
Aké podľa Vás boli vyjadrenia slovenských predstaviteľov vo vzťahu k Ukrajine?
S rozpakmi. Prišli neskoro, najvyšší sa nevyjadrujú. Ministerstvo zahraničných vecí až pod tlakom si plní povinnú jazdu takým trošku vajataným spôsobom. Tu sa prejavujú slabosti tej doktríny, že zahraničnú politiku robia na všetky štyri svetové strany. Áno, treba ju robiť na všetky štyri svetové strany, ale dôraz musí byť rôzny a priority by mali byť jasné. Táto vláda ich nemá.
