Sviatok svätej rodiny dáva možnosť porovnať náš dnešný život rodiny s tým, do akej pozemskej rodiny poslal Boh Otec svojho Syna. Nakuknúť do jej života vás pozýva kňaz a kapucín Ján Macej.
V evanjeliu podľa Matúša čítame (Mt 2,13-15.19-23):
Po ich odchode sa Jozefovi vo sne zjavil Pánov anjel a povedal: „Vstaň, vezmi so sebou dieťa i jeho matku, ujdi do Egypta a zostaň tam, kým ti nedám vedieť, lebo Herodes bude hľadať dieťa, aby ho zmárnil.“
On vstal, vzal za noci dieťa i jeho matku a odišiel do Egypta. Tam zostal až do Herodesovej smrti, aby sa splnilo, čo povedal Pán ústami proroka:
„Z Egypta som povolal svojho syna.“
Po Herodesovej smrti sa Pánov anjel zjavil vo sne Jozefovi v Egypte a povedal mu: „Vstaň, vezmi so sebou dieťa i jeho matku a choď do izraelskej krajiny. Tí, čo striehli na život dieťaťa, už pomreli.“ On vstal, vzal dieťa i jeho matku a vrátil sa do izraelskej krajiny. Ale keď sa dopočul, že v Judei kraľuje Archelaus namiesto svojho otca Herodesa, bál sa ta ísť. Varovaný vo sne, odobral sa do galilejského kraja. Keď ta prišiel, usadil sa v meste, ktoré sa volá Nazaret, aby sa splnilo, čo predpovedali proroci: „Budú ho volať Nazaretský.“
Príbeh svätej rodiny, ktorú tvoril Ježiš s Máriou a jeho pestún a jej ochranca Jozef, sa mi už scenárom jej vzniku a potom aj okolnosťami života zdá veľmi podobný na to, čo vidím v našich rodinách na Slovensku.
Ona čaká dieťa, zdá sa, že z nej bude slobodná mamička. Žena teda prijme situáciu tak ako je a rozhodne sa prijať dieťa, ktoré je pre ňu napriek všetkým možným ťažkostiam a neporozumeniu darom. Jemu zas na ich vzťahu naozaj záležalo, ale nevedel, čo si má myslieť a ako sa postaviť k tomu, že čaká dieťa. A mal strach. Tak jej chcel nechať slobodu nech ide svojou cestou. Veľa odvahy totiž vyžaduje rozhodnutie prijať dieťa, ktorému biologicky nie som otcom. Vziať si a mať za všetkých možných vonkajších okolností ženu, po ktorej snúbenec túži, to učí odložiť na bok všetky iné riešenia. A prekonať strach.
„Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu…“ Mt 1,20
Také povzbudenie potreboval Jozef počuť. To strach mu bránil, aby sa do situácie dokázal naplno vložiť. Dívam sa na príbeh svätej rodiny a vidím veľkú podobnosť s našou dobou. Na úrovni psychiky ľudí, zvlášť mladých, s odborníkmi skonštatujeme „rozdrobenosť, či krehkosť osobnosti“ a strach z trvalých rozhodnutí a záväzkov spojený s ich odsúvaním na neskôr. Tam s odborníkmi a so zväčšujúcou sa obavou zastaneme.
Muž a žena môžu – tak ako naši predkovia pred vojnou, vo vojne, po vojne – nájsť nekonečný počet dôvodov dívať sa na spoločnú budúcnosť ustráchane. Neistotou hmotného zabezpečenia by mohol výpočet začať a (ne)dôverou v partnera, že zo vzťahu nevycúva a nesklame, skončiť. Tieto obavy sa žiadnej rodine nepodarí rozptýliť dopredu. Ani vo svätej rodine to nešlo. Práve táto rodina ľudí učí, že je svätá tak a vtedy, keď sa manželia spoločne učia prekonávať to, čo niektorého z nich alebo aj oboch vystrašilo. Vzťah k životnému partnerovi a k rodine, ktorá ním vznikla je skutočná príležitosť vedieť s kým a kvôli komu budem obavy života zdolávať. Ešte skôr ako Jozef, Mária počúvla to mimoriadne Božie povzbudenie „neboj sa, Mária, našla si milosť“ (Lk 1,30). Také zvláštne „neboj sa“ z milosti má Boh pripravené pre tých, čo ho počúvajú pri rozhodovaní o svojej rodine. Tam sa Boh ozve a dá odvahu konať: „nech sa mi stane…“ (Lk 1,38), „vstaň, vezmi so sebou dieťa i jeho matku…“ (Mt 2, 13.20). Obavy sú prekonané až skúsenosťou života. S úžasom počúvam ako Boh dáva v rodine silu prekročiť strach. Naposledy cez príbeh otca z Bratislavy, ktorý seba pomenuje ako tolerantného ateistu, no zároveň v jednote s presvedčením manželky dá dieťa na cirkevnú školu. A modlí sa s ním kvôli jednote výchovy v rodine. Robí to tiež preto, aby prekonával strach z drog a straty hodnôt, ktoré si pre svoje dieťa praje. Našiel cestu ponad strach paralyzujúci jeho, rodinu… je to dobrá cesta.
Krásne tajomstvo svätosti v rodine v nej vzniká nie preto, že tam žijú dvaja dokonalí, ale vzniká znova a znova vo vzťahu ľudí obmedzených svojou prirodzenosťou, vždy vtedy, keď nachádzajú spoločnú odvahu postaviť sa strachom. Keď v krízovej situácii počúvnu hlas milosti: neboj sa.
