Poznám jedného výborného mäsiara, ktorý okrem tradičných výrobkov niekedy vyrobí aj niečo úplne nové, čo inde nekúpite. „Kam na to chodíš?“ – pýtal som sa ho nedávno. „To sa ti len tak zasníva, dostaneš nápad?“ „Nie je to len o nápade – odpovedá – hoci aj ten je dôležitý. Tiež intuícia, chuť, ktorú cibrím roky, samozrejme vedomosti – nielen tie školské. Stále čítam odbornú literatúru, minule som dokonca kvôli jednému receptu šiel do archívu. No a samozrejme je v tom aj prax a skúšanie. Nie vždy veci vyjdú na prvý raz.“
na 26.12. Autor: Rado Pavlík
Naozaj to v živote nie je len o jednej veci. Ak sledujte Legendy popu, tak ste si tiež mohli všimnúť, že ich úspech v sebe väčšinou niesol mnoho zložiek. Talent, školu, cvičenie, využitie príležitosti, atď.
Druhý vianočný sviatok si v rímskokatolíckej liturgii spomíname tiež na jednu „legendu“. Nie popu, ale kresťanstva, viery a lásky – svätého Štefana, prvého mučeníka. Myslím si, že prívlastok „prvý“ nie je len o tom, že podľa Skutkov apoštolov, aj podľa tradície, prvý položil život za Krista. Umiestnenie jeho sviatku na 2. vianočný deň už začiatkom 5. storočia, i to, že tam po všetkých reformách dodnes ostal, svedčí o niečom inom. O veľkosti tohto muža, ktorého spokojne môžeme dnešným jazykom nazvať prvou „superstar“ kresťanského neba.
Čo mu umožnilo takto vyrásť? Urobiť zo seba veľkého, prvého? Autor Skutkov apoštolov to, podľa mňa, krásne vystihol jeho kratučkou charakteristikou, ktorá je i súčasťou textu, ktorý sa v katolíckych kostoloch dnes predkladá ako „prvé čítanie“:
Štefan plný milosti a sily, robil veľké divy a znamenia medzi ľudom. Tu vstali niektorí z takzvanej synagógy Libertíncov, Cyrénčanov a Alexandrijčanov a z tých, čo boli z Cilície a Ázie, a hádali sa so Štefanom. Ale neboli schopní čeliť múdrosti a Duchu, ktorým hovoril.
Keď to počuli, pukali im srdcia od zlosti a zubami škrípali proti nemu. Ale on, plný Ducha Svätého, uprene sa zahľadel na nebo, a povedal: „Vidím otvorené nebo a Syna človeka stáť po pravici Boha.“ Strašne vykríkli, zapchávali si uši a všetci sa naňho vrhli. Vyhnali ho za mesto a kameňovali. Svedkovia si odložili šaty k nohám mladého muža, ktorý sa volal Šavol. Štefana kameňovali a on sa modlil: „Pane Ježišu, prijmi môjho ducha.“ Potom si kľakol a zvolal veľkým hlasom: „Pane, nezapočítaj im tento hriech.“ A len čo to povedal, zomrel. (Sk 6, 8-10; 7, 54-60)
Mal som na mysli vetu „Ale neboli schopní čeliť múdrosti a Duchu, ktorým hovoril.“ Práve takýchto „osvedčených mužov, plných Ducha a múdrosti“ (Sk 6, 3), si totiž vybrala prvotná cirkev v Jeruzaleme za diakonov. Pričom tieto dve charakteristiky autor spisu, sv. Lukáš prezentuje aj na dvoch skutočnostiach:
1.Takmer celá siedma kapitola knihy obsahuje Štefanovú úžasnú reč o dejinách spásy realizujúcich sa vo vyvolenom národe i o odmietnutí Krista. To je svedectvo naštudovaných vedomostí i múdrosti ich použitia.
2.Pred rečou i po nej zas hovorí o spojení s Bohom, teda o preniknutí Duchom Svätým: „videli, že jeho tvár je ako tvár anjela“ (Sk 6, 15); „uvidel Božiu slávu a Ježiša stáť po pravici Boha“ (Sk 7, 55). Štefan bol skutočný mystik.
Vo formulácii profesora Bagina by sme mohli povedať, že „u Štefana sa snúbila vedomosť s otvorenosťou Božiemu pôsobeniu“. Podľa tohto veľkého historika sa totiž historická veľkosť vždy zakladá na spojení viacerých faktorov. Takto úspešnosť cyrilometodskej misie odrážala to, že sa v nej „snúbila“ Metodova praktičnosť s Cyrilovou múdrosťou. U sv. Františka z Assisi sa zas „snúbila“ pokora s odvahou atď. Veľdielo totiž nikdy nestojí na jednom stĺpe, ako ani človek nemá len jednu nohu (a rovinu definujú tri body…). Je tu potreba rovnováhy, na ktorej sa dá stavať.
A práve v tomto môže byť dnešný sviatok inšpiratívny aj pre súčasného človeka. Učí nás totiž uvedomiť si, čo z nás urobí zrelých, skutočne „veľkých“ ľudí a kresťanov:
Nie je to len o vzdelávaní sa v náboženských vedomostiach.
Nie je to len o hľadaní náboženských zážitkov.
Nie je to len o tom, čo cítime, alebo aktuálne prežívame.
Nie je to len o spomienkach (výčitkách svedomia), či len o plánovaní budúcnosti (predsavzatiach).
Je to o tomto všetkom spolu a ešte o mnohom inom. Je to o rozume, cite, vôli, počúvaní i hovorení, o uzavretosti i otvorenosti (najmä Božiemu pôsobeniu) atď.
A možno aj kvôli potrebnosti tejto rovnováhy oslavujeme svätého Štefana v druhý vianočný deň. Vianoce totiž väčšinou vnímame ako čas sentimentu, prípadne krásnych spomienok. Ak sa nám nerozpustí srdce, tak to nie to pravé orechové. Ony však sú aj o rozume, vôli, postojoch… Ak to pochopíme, sme na najlepšej ceste k tomu, aby sme si Vianoce uchovali, „zakonzervovali“. Aby sme o ne neprišli, ale mohli si ich znovu otvoriť, kedykoľvek po nich zatúžime, kedykoľvek ich budeme potrebovať. Ak však ostaneme len pri cite, Vianoce za chvíľu (pre mnohých už dnes) skončia a nám ostane len cit – smútok.
Moje prianie teda znie: Šťastné a veselé… široké a trvalé!
