Čítania liturgie dnešného sviatku Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi nám ponúkajú jeden z pohľadov. Všetky tri čítania, majú čosi spoločné. A to je zrieknutie sa, obetovanie, prinesenie obety.
V prvom čítaní zo Starozákonnej knihy Genezis sa hovorí, že Melchizedech, požehnal Abrama a ten mu odovzdal desiatky z koristi, ktorú získal v boji, keď zachraňoval Lóta a Sodomský ľud. Abram sa zriekol desiatich percent koristi a priniesol ich ako obetu Pánovi.
V Evanjeliu, ktoré hovorí o rozmnožení piatich chlebov a dvoch rýb, Ježiš tiež má na apoštolov požiadavku: „Vy im dajte jesť!“ A keď to urobia a zrieknu sa toho, čo mali pripravené pre seba, Ježiš zázračným spôsobom rozmnožuje dary, ktoré apoštoli priniesli ako obeť.
A toto je tajomstvo Eucharistie. Ona je tajomstvom konkrétnej lásky, ktorá sa prejavuje vo vzájomnom odovzdaní darov.
Keď sa počas svätej omše prinášajú obetné dary – chlieb a víno, oni sú symbolom nášho života, všetkého toho, čoho sa človek v tomto svete zrieka kvôli Bohu. Keď sa pri svätej omši premieňa chlieb na Ježišovo Telo a víno na Ježišov Krv, skrze ne premieňa Ježiš aj nás. Umocňuje v nás a prehlbuje to, že sme Božie deti, že sme Chrámom Ducha Svätého a že v nás prebýva aj Otec a Syn. Že nami „prúdi“ Život a Láska Najsvätejšej Trojice. V tom tajomstve sa premieňa naše sebectvo na lásku, naša neochota na ochotnú službu Bohu a blížnemu.
V praxi sme však svedkami toho, že napriek tomu, že ľudia sú účastní na slávení Eucharistie, ba dokonca pristupujú aj k svätému prijímaniu, zostávajú stále starými ľuďmi, plnými ľudskej slabosti, ba dokonca hriechu. Keď sa pýtame ako je to možné, natrafíme na niekoľko podstatných detailov:
1.Ľudia nepristupujú k Eucharistii s vierou a otvoreným srdcom. Ani neočakávajú nejakú zmenu. Mnohým stačí, že je všetko po starom a uspokoja sa s akýmsi kultúrnym zvykovým kresťanstvom.
2.Zabúdame na náš obetný dar, ktorý máme ako sa hovorí v Knihe Sirachovho syna prinášať s radostným srdcom. Nepristupujeme k Eucharistii ako tí, ktorí milujú Boha a darujú sa mu, čoho je obetný dar symbolom, ale pristupujeme ako sebci, ktorí chcú len brať. A to nefunguje.
Ježiš premenil to, čoho sa apoštoli zriekli a prinieslo to obrovské požehnanie všetkým, ktorí tam boli prítomní, ale hlavne apoštolom, ktorí mali podiel na rozdávaní roznožených chlebov.
Abram prijal požehnanie, ako duchovnú formu rozmnoženia jeho desiatkov. A vieme, že Abram, neskoršie Abrahám bol veľmi požehnaným človekom.
Toto pokušenie sebectva, ktoré sa vkráda do slávenia Eucharistie, ako sprítomnenia Božej lásky je staré ako kresťanstvo samo. Druhé čítanie liturgie dnešného sviatku, ktoré je z Prvého listu sv. apoštola Pavla Korinťanom a obsahuje Pavlovu správu o ustanovení Eucharistie, je súčasťou 11. kapitoly tohto listu, v ktorej Pavol, okrem iného, karhá Korinťanov za to, že slávia Eucharistiu vo vzájomných rozkoloch. Chovajú sa pri takzvaných Hodoch Lásky – Agapé sebecky. Obetné dary sa v tom čase prinášali v podobe jedla. Kto bol bohatý priniesol veľa, kto bol chudobný menej a kto nemal nič, nepriniesol nič. Všetko sa dalo na jeden stôl a každý od bohatého až po toho najúbohejšieho sa mohol dosýta najesť. Bola to láska v praxi. Korinťania však túto solidaritu lásky nedodržiavali. Nedelili sa a Pavol ich karhá: „Keď sa teda schádzate, nie je to požívanie Pánovej večere, lebo každý si hneď vezme a zje svoju večeru a potom jeden je hladný a druhý opitý. (1Kor 11,20-21)
A ako následok tohto nehodného slávenia Eucharistie Pavol uvádza: „Lebo kto je a pije, a nerozoznáva telo (A myslí sa Kristovo Mystické Telo – Cirkev, ktorá je zjednotená v láske ako Eucharistické spoločenstvo), ten si je a pije odsúdenie. Preto je medzi vami veľa slabých a chorých a mnohí umierajú.“ (1Kor 11,29-30)
Ježiš ustanovil Eucharistiu ako spôsob láskyplného zjednotenia Cirkvi s ním. A my sme súčasťou jeho Cirkvi. Túži po každom z nás. No od každého z nás očakáva otvorenosť pre neho a obetovanie sa mu s láskou, s akou sa darúva on nám. Kto nie je schopný tejto lásky, bude stále odchádzať z Eucharistického spoločenstva ako starý človek, nepremenený Kristovou láskou.
Jozef Fričovský, dekan v Brezne
