Čo od toho opakovania čakáme? Po prvé: že ešte objavíme nejaké detaily k tomu podstatnému čo už poznáme, akési doladenie nášho života? Alebo po druhé: že to čo je podstatné ešte len máme objaviť? (zatiaľ sme kúpili len pole, ale poklad na ňom stále hľadáme) Ja som za možnosť č. 2.
Rok čo rok sa pýtam sám seba, čo to znamená byť svätým. S nádejou, že raz objavím to podstatné. A na čo prichádzam tento rok?
Najprv si uvedomujem, že svätých je oveľa viac, ako sa na prvý pohľad zdá. Povzbudzuje ma k tomu dnešné slovo z poslednej knihy Biblie:
„Potom som videl: a hľa, veľký zástup, ktorý nik nemohol spočíta, zo všetkých národov, kmeňov, plemien a jazykov.“ Zjv 7,9
To ma povzbudzuje, nespočítateľní. Niečo, čo sa vymyká ľudským možnostiam to posúdiť, či zaškatuľkovať. A to si už trúfame rátať v dnešnej dobe takmer všetko.
Ďalej by som o svätých povedal, že sú to ľudia, ktorí majú iskru do života! Poznáte to, stretnete človeka bez chuti, bez zmyslu života. Ostane Vám zo stretnutia taká zvláštna pachuť. A naopak. Niekto Vám rozpráva o svojich očakávaniach, snoch, nádeji, o Božích plánoch vo svojom živote. Ja vždy vtedy pookrejem. Ako keď do tmy zasvieti svetlo.
Ako je to vlastne s nami? Keď si zoberieme tajomstvo Božej milosti v nás…Trúfol by som si to pripodobniť aj takto: Dar Božej milosti v nás môže a myslím si, že aj chce byť tou iskrou do života človeka. Keď v sebe máme Božiu milosť, malo by to v nás iskriť. Hriechom, teda naším zlom ( myšlienkami, slovami, skutkami aj zanedbávaním dobrého) sa v nás Božia milosť stráca. A zhasína aj tá iskra. Bez milosti sám seba vnímam ako bez iskry. Nechcem tu povedať, že naši bratia a sestry, ktorí na milosť neveria v sebe iskru nemajú. Skôr by stálo za premýšľanie prečo na tých, ktorí sú vyspovedaní, chodia ku sviatostiam, teda očakáva sa, že sú v milosti, iskru do života častokrát nevidíme. A to je myslím dobrá otázka do denného spytovania svedomia. U nás vo farnosti sa poriadne „iskrilo“ keď sme o tejto téme debatovali. Niektorí mi teda vyčítali, že v dnešnej ťažkej dobe ako môžem čakať od nich nejakú iskru…
Čo sa ale stane, keď sa zídu viacerí ľudia, v ktorých táto Božia iskra je? Aké spoločenstvo vytvoria? Či nie spoločenstvo, ktoré tiež má iskru? Áno, spoločenstvo, ktoré zapaľuje, dáva chuť do života. Neznechucuje. A také spoločenstvo chcem vytvárať a s Božou pomocou budovať. Aká je potom modlitba spoločenstva, v ktorom to iskrí? Čo od nej môžem očakávať? Prirovnám to ku varnej kanvici na vodu. Keď chceme piť čaj alebo kávu, potrebujeme vriacu vodu. Potom do nej dáme sáčok s čajom alebo kávu. Pretože je voda vriaca, dokáže uvoľniť z čaju alebo kávy chuť, alebo všetky tie povzbudzujúce účinky, ktoré čakáme. Skúste si zaliať kávu studenou vodou. Alebo nechať lúhovať čaj v letnej vode. To je nechutné si len predstaviť. A tak nejako je to aj s modlitbou spoločenstva. Často prichádzam do modlitby ľudí, a je to ako studená voda. Ponoríš sa do nej a nič. Inokedy naopak, cítiš ako všetko to vzácne, čo do tvojho života namiešal Boh keď ťa tvoril sa uvoľňuje. A práve tým nanovo ovplyvňuje svet okolo teba. A šíri sa tá vzácna duchovná vôňa, vôňa Božieho života v nás ľuďoch.
Keď pôjdeme tento rok zapaľovať sviece na hroby našich drahých zosnulých, spomeňme si aj na tú iskru v nás. Boh nám ju ponúka, častokrát ju v nás zapaľuje cez druhých ľudí. A veľakrát ju cez nás chce zapáliť v ďalších ľuďoch. Na slávnosť všetkých svätých sa modlím za to, aby v nás tá iskra svietila. Aby porážala tmu, aby nás inšpirovala tvoriť spoločenstvá, ktoré sú prostredím, v ktorých to vrie. A napriek tomu neobára, neškodí. Ale dáva chuť, tvorí krásu a hĺbku života. Verím, že mnohí si radi často takýmto spoločenstvom zalejeme svoj osobný život.
Dominik Markoš, farár v Sklabinej
