Dnes na Kvetnú nedeľu budeme naopak premýšľať o príchode, o vstupe Ježišovom , aj našom ľudskom. Poďme sa spolu pozrieť čo to môže priniesť…
Tento deň pred príchodom do našich chrámov sa na miestach, ktoré si každé spoločenstvo viery vyberie, bude čítať text sv. Lukáša. Tu je:
„Keď sa Ježiš priblížil k Betfage a Betánii pri hore, ktorá sa volá Olivová, poslal dvoch učeníkov so slovami: „Choďte do dediny, čo je pred vami. Len čo do nej vojdete, nájdete priviazané osliatko, na ktorom nikdy nijaký človek nesedel. Odviažte ho a priveďte! A keby sa vás niekto opýtal: „Prečo ho odväzujete?“, poviete: „Pán ho potrebuje.“ Tí, ktorých poslal, odišli a našli všetko tak, ako im povedal. Keď osliatko odväzovali, povedali im jeho majitelia: „Prečo odväzujete osliatko?“ Oni povedali: „Pán ho potrebuje.“ Osliatko priviedli k Ježišovi, prehodili cezeň svoje plášte a posadili naň Ježiša. Ako šiel, prestierali na cestu svoje plášte. A keď sa už blížil k úpätiu Olivovej hory, začali celé zástupy učeníkov radostne veľkým hlasom chváliť Boha za všetky zázraky, ktoré videli, a volali:
„Požehnaný kráľ, ktorý prichádza v mene Pánovom! Pokoj na nebi a sláva na výsostiach!“
Vtedy mu niektorí farizeji zo zástupu povedali: „Učiteľ, napomeň svojich učeníkov!“ On odvetil: „Hovorím vám: Ak budú oni mlčať, budú kričať kamene.“
Ježiš prichádza do Jeruzalema. Do mesta, o ktorom vie, že sa tam naplní jeho poslanie Mesiáša. Cez utrpenie, smrť a zmŕtvychvstanie. Prichádza od Betfage; z miesta, kde pútnici do svätého mesta podstupovali svoje očisťovanie. Ježiš tiež pripravuje svoj vstup tak, že osliatkom očisťuje všetky falošné mesiášske predstavy o sebe. Vopred odsúdené na to, aby zostali „neplodné.“ Krásne o tom píše vo svojom komentári Silváno Fausti. Ježiš predpovedá svojim 2 učeníkom, ktorých posiela do dediny pred nimi, že nájdu osliatko. A to bude priviazané. Ich poslaním bude odviazať ho a priviesť. Ježiš ako Mesiáš nechce prísť na koni ako niekto, kto má moc. Ani neprichádza s bojovým vozom, ako ten, kto chce dobýjať. Jeho mesiášstvo spočíva v chudobe, pokore a poníženosti, čo sú mocné zbrane toho, kto miluje a prichádza oslobodzovať. Nám ľuďom sa tento mesiáš zdá bláznivý; aj preto sa nám už po stáročia znovu a znovu tak ťažko prijíma.
Osliatko tiež môže byť symbolom našej slobody, našej schopnosti slúžiť v láske. Každý človek má schopnosť slúžiť. Tá je Božím darom v nás, ale často poviazaným. Zotročeným túžbou po všemohúcnosti a jej strachmi z bezmocností. Ježiš prichádza, aby túto našu slobodu slúžiť v láske svojím slovom aj skutkami odviazal, oslobodil. A správne predpokladá, že bude dosť tých, ktorí sa budú nechápavo pýtať: Načo rozväzujete to osliatko? Dosť je veru tých „pánov“, ktorí sa pokladajú za majiteľov ľudskej slobody vtedy, keď ju zviažu. Ale Ježišova odpoveď je: Pán ho potrebuje. Je to naozaj tak? Je našou skúsenosťou, že sloboda slúžiť je to, čo láska potrebuje? Nedá sa to bez nej? Nehovorí nám náš rozum, že veď sloboda sa dá aj zneužiť. A potom nebude ani služba ani láska. Áno, to môj rozum hovorí aj mne. Vždy tu bude to riziko neporozumenia a snahy zneužiť slobodu na anarchiu či chaos bez pravidiel. A predsa je tu to Ježišovo: Pán ho potrebuje odviazaného. Rozmýšľam a spomínam, koho Pán poslal ku mne, ktorí to boli učeníci, čo v Jeho mene rozviazali moju slobodu a priviedli ju k nemu (Láske) slúžiť. A ako vždy rád pozývam k tomuto premýšľaniu a spomínaniu aj každého z Vás, ktorí ste vytrvali v čítaní či počúvaní až doteraz. Ako je na tom tá Vaša sloboda slúžiť Láske? Z vlastnej skúsenosti rozumiem tomu prečo sv. Pavol varuje vo svojom liste Galaťanov, keď v 5 kapitole na začiatku hovorí: „Túto slobodu nám vydobyl Kristus. Stojte teda pevne a nedávajte sa znova zapriahnuť do jarma otroctva.“ Nielen druhým, aj mne samému niekedy sloboda prekáža a tak ju priväzujem. Alebo sa o to niekedy viac inokedy menej pokúšajú tí iní okolo mňa. Ale priviazaná sloboda, zapriahnutá do jarma otroctva je pre službu Lásky málo použiteľná. Ako si poviazaní môžeme navzájom slúžiť? Ako si môžeme navzájom niesť bremená?
Ježiš aj preto rok čo rok znovu prichádza, vstupuje do Jeruzalema a znovu robí to mesiášske gesto: oslobodzuje našu slobodu. Pozýva ju do služby. Hoci vie, že ho to najprv privedie na kríž a na smrť.
Kráčame v ústrety tohtoročnej Veľkej noci. Vstupujeme do Veľkého týždňa. Pôjdeme oproti vstupujúcemu Ježišovi. Aká bude táto Veľká noc pre nás? Na čo nás pripravilo tohtoročné pôstne pokánie? Pokánie vraj začína zjavením. Zjavením toho, že sme stratili mušku a triafame sa v živote vedľa. Je novým zastreľovaním sa, novým zamierením, či zameraním sa. A vedie k slobode! Božie zjavenie je odhalením dverí ku slobode, v ktorých je kľúč. A pokánie je to, čo otočí ten kľúč a otvára dvere. A aj my vstupujeme. Prichádzame. Ja si uvedomujem, že som tohto roku pozvaný prísť a nechať zomrieť, teda položiť do hrobu veľa mojej snahy ovládať iných, ktorá sa často tvári ako láska. Ale z poznania dobroty Boha verím, že ma z toho hrobu pozdvihnú aj počas tejto Veľkej noci jeho láskavé a milosrdné Otcovské ruky. A to je skúsenosť, ktorú vyprosujem a zo srdca želám aj Vám.
Dominik Markoš, farár v Sklabinej
