Slovo tvár má viacero významov. Môže znamenať konkrétneho človeka, ktorého sme stretli, spoznali a možno sme si ho zapamätali alebo sme na neho zabudli. Keď sa pozrieme do zrkadla, vidíme a spoznávame svoju vlastnú tvár. Môže v širšom význame vykresľovať aj celú osobnosť človeka, jeho charakter. Svet v ktorom žijeme má svoju tvár. Ale jeho tvár sa mení, ako sa to hovorí: Tvárnosť tohto sveta sa pomíňa. A niekedy máme pokušenie si myslieť, že sa to deje stále rýchlejšie a rýchlejšie. Ak prijímame tvár tohto sveta, takú menlivú, potom zabúdame na to, aká je naša osobná tvár. Ak je stále iná, podľa toho aká je móda, podľa toho čo sa práve nosí vo svete, aj my sa nakoniec prestávame vyznať v tom, ktorá je tá naša pravá tvár. A tak ju vlastne strácame. Možno že aj to vplýva na čoraz redšiu potrebu nás ľudí fyzicky sa vidieť a stretávať. Že si nevieme zapamätať tvár tých druhých (často takú rozmanito inú) a že oni si nemôžu zapamätať tú našu. A tu mi znovu prichádza na um pozvanie z knihy Žalmov (Ž 27): „Hľadajte jeho tvár“. Koho tvár? Božiu tvár v Kristovi. Verím, že Boh sa stal človekom, Ježišom Kristom, aby sme spoznali jeho tvár. Aby sme mohli spoznať Boha aký je. Aspoň trochu.
Prežívame čas po Nanebovystúpení Ježiša. Odišiel do neba, k Otcovi. Učeníci prestali vidieť jeho tvár. A predsa jeho odchod bol zároveň aj novým príchodom medzi nás. On sám povedal: „Odchádzam – a prídem k Vám.“ (Jn 14,28) To tajomstvo, ktoré prežila Mária z Magdaly vo veľkonočné ráno, keď jej Ježiš povedal: „Nedrž ma, veď som ešte nevystúpil k Otcovi.“ Jn 20,17. Ježiš jej a skrze ňu aj nám vysvetľuje, že predchádzajúci vzťah k pozemskému Ježišovi už nie je možný. Ale je tu nová možnosť. Nový druh blízkosti. Keď je Ježiš u Otca, nie je preč, ale je nám nablízku. Teraz nie na jednom mieste na svete pre ľudí, ktorí tam momentálne prišli. Teraz je vďaka moci, ktorá presahuje všetko, prítomný a dosiahnuteľný pre všetkých ľudí a to v celých dejinách. Je možné sa ho dotknúť aj teraz. Ale len „u Otca.“ Môžeme sa ho dotknúť iba tak, že vystúpime k nemu. A prístup k nemu je a zostáva otvorený. Nie je to cesta nejakým geografickým či kozmickým priestorom. Ale je to cesta „srdca.“ Od rozmeru uzatvorenia sa do seba k dimenzii otvoreniu sa Božej láske, ktorá obopína celý svet. A o tejto Božej láske aj dnes počúvame pri našich stretnutiach s Ježišom v chrámoch:
„Milovaní, keď nás Boh tak miluje, aj my sme povinní milovať jeden druhého. Boha nikto nikdy nevidel; ale keď sa milujeme navzájom; Boh ostáva v nás a jeho láska v nás je dokonalá. A že ostávame v ňom a on v nás, poznávame podľa toho, že nám dal zo svojho Ducha. A my sme videli a svedčíme, že Otec poslal Syna za Spasiteľa sveta. Kto vyzná: „Ježiš je Boží Syn,“ ostáva v ňom Boh a on v Bohu. A my, čo sme uverili, spoznali sme lásku, akú má Boh k nám. Boh je láska; a kto ostáva v láske, ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom.“
Veľký francúzsky filozof Paul Sartre, hlavný predstaviteľ existencionalizmu raz povedal: „Som nasýtený sám sebou, až na vracanie…“ Človek, ktorý sa naplno snažil byť vo svete a byť zo sveta. Veľa premýšľal o tvári seba aj ľudí. Ježišovo slovo z dnešného evanjelia nám radí niečo nové: Neprosím, aby si ich vzal zo sveta, ale aby si ich ochránil pred Zlým. Nie sú zo sveta, ako ani ja nie som zo sveta. Jn 14,15-16
Máme poslanie byť vo svete a nevytvárať z neho geto. Ale rovnako máme povolanie nebyť zo sveta. Verme a pamätajme, že je tu niečo viac, ako len tento svet. Že je tu Boh a jeho láska, ktorá sa vylieva do tohto sveta cez ľudské srdcia oveľa zreteľnejšie ako svetlo slnka. Majme odvahu vydávať sa znovu na cestu srdca k Bohu. Hľadajme Jeho tvár. Veď na Jeho obraz sme boli stvorení…
Žehnám Vám k tomu, aby ste tvár Boha, ktorý sa nám zjavuje v Ježišovi vedeli rozpoznať, keď sa niekedy znovu pozriete do zrkadla. Ale tiež v tvárach tých, v ktorých nás Boh pozýva vidieť svojich bratov a sestry.
Dominik Markoš, farár v Sklabinej
