Potreba skutočne byť čistý sa netýka len spoločenského života a známeho politika, či verejne činnej osoby.
To, čo vidíme vo veľkom, je často zrkadlom nášho života v malej všednej každodennosti. Božie slovo pozýva vydať sa na cestu skutočnej očisty. Nie len tých vo verejnom živote činných, ale každého z nás. Evanjelium na šiestu nedeľu cez rok mi ukazuje nie len Ježišovu očisťujúcu moc, ale aj príklad človeka, ktorý o ňu stojí.
K Ježišovi prišiel istý malomocný a na kolenách ho prosil: „Ak chceš, môžeš ma očistiť.“
Ježiš sa zľutoval nad ním, vystrel ruku, dotkol sa ho a povedal mu: „Chcem, buď čistý!“ Malomocenstvo z neho hneď zmizlo a bol čistý.
Potom mu prísne pohrozil, ihneď ho poslal preč a povedal mu: „Daj si pozor a nikomu nič nehovor, ale choď, ukáž sa kňazovi a prines za svoje očistenie obetu, ktorú predpísal Mojžiš im na svedectvo.“
Lenže on, sotva odišiel, začal všade hovoriť a rozchyrovať, čo sa stalo, takže Ježiš už nemohol verejne vojsť do mesta, ale zdržiaval sa vonku na opustených miestach. No i tak prichádzali k nemu ľudia zovšadiaľ.
(Mk 1,40-45)
Chcem sa ešte neskôr vrátiť k napätiu v Ježišovom milosrdnom konaní a zároveň prísnom napomenutí voči malomocnému. Najprv je však potrebné vyjasniť odvahu tohto človeka kľačiaceho pred Ježišom.
Podľa prvého čítania tejto nedele vieme, ako mal vyzerať. V knihe Levitikus je nariadené, že „malomocný… bude mať roztrhnutý odev, neupravené vlasy na hlave, zakrytú bradu a bude volať: Nečistý! Nečistý!“ (por. Lv 13,45). Priblížením sa medzi ľudí vážne porušil zákon, pretože kňaz mal zistiť jeho uzdravenie z choroby vonku zo spoločenstva a až po siedmych dňoch sa mal celkom zaradiť do komunity a priniesť do chrámu obetu ako poďakovanie za svoje očistenie (por. Lv 14;). Teraz tu stojí uprostred zástupu očistený jediným dotykom a jedinou vetou. Prišiel prosiť nie len o zdravie, ale spoliehal sa na moc ochraňujúcu pred trestom vyplývajúcim zo všeobecného ohrozenia chorobou nečistoty, ktorú so sebou priniesol. Hoci jeho vonkajší výzor ho usvedčil, že nepatrí medzi ostatných, viera v ochrannú Ježišovu moc bola taká úprimná a úplná, že bola svedectvom pre zástup naokolo. Nebol potrestaný, ako to žiadal zákon, ale jeho prítomnosť bola svedectvom uzdravujúcej a očisťujúcej moci. Bol to akoby návrat za živa pochovaného človeka. Odvážna viera mu priniesla očistenie, zároveň však spôsobila istý paradox. Jeho záchranca Ježiš musel zaujať jeho miesto vydedenca v spoločnosti. On sa vrátil, ale ten, ktorý mu pomohol už „nemohol verejne vojsť do mesta, ale zdržiaval sa vonku na opustených miestach“ (por. Lv 13,45). Presne tak, ako to museli robiť malomocní.
Sme späť pri napätí, ktoré spôsobili viaceré protiklady v tomto uzdravení a ku ktorým patrí aj Ježišovo prísne napomenutie pre uzdraveného. Po tom, čo milosrdne splnil jeho prosbu a uzdravil ho na tele, vyžadoval ďalšie kroky, ktoré mali verejne potvrdiť to, čo sa skutočne stalo. Myslím si, že chcel liečiť aj naivitu človeka, ktorý si myslel, že jeho nový čistý život nebude nič stáť. Skutočná očista prinesie dôsledky a dotkne sa životov ľudí.
Myslím, že nám na Slovensku dnes už nehrozí naivná predstava o čistote verejného života. Už vieme dosť o jeho malomocných miestach. Skôr nám hrozí naivnosť v presvedčení, že sa jeho očista týka len tých iných, len politikov, že nebude bolestná pre tých, ktorým na nej záleží a ktorí sa budú usilovať naozaj ju uskutočniť. Chcem s tisíckami kresťanov, ktorí sa modlia a postia za náš verejný život, prosiť, aby som vedel prijať Ježišovo napomenutie.
Beriem ako fakt, že on má moc očistiť tak korumpovaný život, akým je ten náš. Beriem však za nutnú podmienku, nie len sa z tejto pravdy naivne tešiť, ale spoločne s inými robiť kroky, ktoré sa stanú verejným potvrdením, môjho a nášho očisťovania. Inak hrozí, že sa znova vrátime k ľahostajnosti voči rozlišovaniu toho, čo sa ako čisté tvári a čo také naozaj je.
