Minulý týždeň sme na duchovných cvičeniach premýšľali o odlišnosti medzi: mať vieru a žiť vieru. V mojom porozumení skutočnosť mať vieru (častokrát vrchol úsilia a snaženia sa človeka) len pramálo mení niečo na prežívaní života človeka. Je to niečo statické. Možno nejaké poznanie, ktoré som prijal, svetonázor, doktrína, ktorú si uložím niekde ako trofej do vitríny a život ide niekde pomimo. Žiť vieru vnímam ako niečo dynamické, čo ma pozýva vykročiť na cestu. Do neznáma. Za Tajomstvom. Nasledovať niekoho; toho, ktorého minulo týždenná liturgia predstavila ako Dobrého Pastiera.
Skúsme v podobnej analógii premýšľať aj o láske. Mať lásku a žiť lásku. Je v tom rozdiel? Pripomína mi to dvoch ľudí zo súčasnej doby, muža a ženu, ktorí žijú spolu bez sobáša. Keď sa ich pýtam, že prečo sa nezosobášia, ona prezrádza: On nechce. Bojí sa, že by som sa po sobáši stala horšou. Lebo by som už vlastnila jeho lásku, bol by môj a ja jeho. Nie je to prvýkrát, čo som počul niečo podobné, akoby mať lásku znamenalo privlastniť si ju, nárokovať si vlastníctvo na niekoho, kto mi lásku ponúka. Ako by to bolo problémom pre to umenie lásku žiť.
Ježiš v dnešnom evanjeliu, keď Judáš odišiel z Poslednej večere, aby ho zradil, hovorí: „Teraz je Syn človeka oslávený a v ňom je oslávený Boh. A keď je Boh oslávený v ňom, aj Boh jeho v sebe oslávi, a čoskoro ho oslávi. Deti moje, ešte chvíľku som s vami. Budete ma hľadať, ale ako som povedal Židom, aj vám teraz hovorím: Kam ja idem, tam vy prísť nemôžete. Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás. Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať.“ Jn 13, 31 -35
Hovorí o novom prikázaní. Prikázaní lásky. Krátko po tom, ako dych vyrážajúcim spôsobom dal apoštolom príklad, čo to znamená milovať. Krátko na to, ako im umyl nohy. Ježiš žil lásku, ktorá nevylučovala nikoho. Bola nielen pre Židov ale aj pre pohanov. Nie iba pre blízkych a známych, ale aj pre náhodne stretnutých a cudzích. Aj pre tých, čo zrádzajú a zaprú. Ba aj pre tých zavrhnutých. A čo je dodnes ťažko pochopiteľné: aj pre nepriateľov. Ježiš nám zjavuje Boha ako Lásku. A sám predstavuje príklad človeka, ktorý namiesto toho, aby prostredníctvom „lásky“ chcel vlastniť tých druhých, sa necháva „vlastniť“ Láskou. A možno tu je niekde ukryté to tajomstvo ako žiť lásku. Nechať sa ňou pohltiť.
Vnímam, ako v posledných rokoch nastáva renesancia obradu umývania nôh na Zelený štvrtok. (Predtým na to nebol taký priestor. A možno nám ani nechutilo si pripomínať niečo tak ťažké, ako hľadať porozumenie toho, čo to znamená láska.) Pri tomto obrade sa spieva nádherná pieseň: Ubi caritas est amor, Deus ibi est. Teda: Kde je láska opravdivá, tam Boh prebýva. Vždy mi to pripomína tú pravdu: Boh je prítomný tam, kde človek miluje. A je tam, hoci si to veľakrát neuvedomujeme, hoci to neregistrujeme a nevieme to ani vypovedať.
Neustále stretám ľudí, ktorí sú hladní po láske. Nemajú jej dosť v rodinách, v manželstvách, v cirkvi, vo svete. A ja sám často prežívam, že láska tých mnohých dobrých a vzácnych ľudí, ktorých mi Boh do života poslal nestačí. Hoci si uvedomujem, že cez nich so všetkou nádherou presvitá láska Boha, ktorý sa o mňa stará. Viera v Boha, ktorú chcem nielen mať, ale hľadám to tajomstvo, ako ju žiť ma vedie nielen k poznaniu, že Boh existuje. Nielen, že Boh miluje. Ale že Boh je Láska, On je to prostredie, kde sa láska rodí, realizuje, obnovuje, vstáva z mŕtvych.
Často premýšľam o tom, že ak sme stvorení na Boží obraz, či sa aj my nemáme postupne stávať láskou. A myslím vtedy na sv. Terezku z Lisieux, ktorá pri hľadaní svojho miesta vo svete či povolania v cirkvi píše: „Keď sv. Pavol opisoval Cirkev ako tajomné telo Kristovo, ktoré má mnoho údov, nenašla som svoje miesto ani v jednom z nich. Až láska sa mi stala kľúčom k môjmu povolaniu. Pochopila som, že Cirkev ako telo má srdce, a srdce má horieť láskou. Láska je hnacím motorom všetkého; keby jej nebolo, apoštoli by neohlasovali evanjelium, mučeníci by neprelievali svoju krv. Vtedy som zvolala s radosťou: Našla som svoje miesto v Cirkvi. V srdci Cirkvi, ktorá je mojou matkou budem láskou.“ A tak to aj bolo, Terezke sa to podarilo. Toto poslanie strávilo jej život za 24 rokov.
A ja verím, že sa to môže dariť stále viac aj nám, ktorí sa nazývame kresťanmi. Ak sa ja nechám naplniť Bohom ako Láskou, potom som láskou ku všetkým: blízkym i cudzím; tým, ktorí si to vážia aj tým, ktorým som ukradnutý; tým ktorí na to odpovedia láskou aj tým, ktorí sú pripravení to zneužiť. Aj preto je príbeh viery taký nepredvídateľný a divoký. Je to poriadna „lovestory.“
Dominik Markoš, farár v Sklabinej
