Dnešná Ježišova eschatologická reč (reč o posledných veciach), ktorú zachytil evanjelista Lukáš je bez dátumu. A tak možno všetkým takýmto „tipom“ nahráva.
Vypočujme si časť z toho, čo Ježiš povedal. Úryvok je z 21 kapitoly, ktorá sa číta na predposlednú nedeľu v cirkevnom roku:
Keď niektorí hovorili o chráme, že je vyzdobený krásnymi kameňmi a pamätnými darmi, Ježiš povedal: „Prídu dni, keď z toho, čo vidíte, nezostane kameň na kameni; všetko bude zborené.“ Oni sa ho opýtali: „Učiteľ, kedy to bude a aké bude znamenie, keď sa to začne diať? On odpovedal: „Dajte si pozor, aby vás nezviedli. Lebo prídu mnohí a v mojom mene budú hovoriť: „To som ja“ a: „Ten čas je už blízko.“ Nechoďte za nimi! A keď budete počuť o vojnách a nepokojoch, neľakajte sa! Toto musí prísť predtým, ale koniec nebude hneď.“ Potom im povedal: „Národ povstane proti národu a kráľovstvo proti kráľovstvu. Budú veľké zemetrasenia a miestami hlad a mor, budú hrôzy a veľké znamenia na nebi. Ale pred tým všetkým položia na vás ruky a budú vás prenasledovať, vydajú vás synagógam, uväznia vás, budú vás vláčiť pred kráľov a vladárov pre moje meno. To sa vám stane, aby ste vydali svedectvo. Zaumieňte si teda, že nebudete dopredu premýšľať, ako sa brániť, lebo ja vám dám výrečnosť a múdrosť, ktorej nebudú môcť všetci vaši protivníci odolať ani protirečiť.
Ľahko sa debatuje o veciach, ktoré sa majú stať v neurčitej budúcnosti. Nikto nevie ako to presne bude. Nevyplýva z toho takmer žiaden záväzok. Aby sme v takýchto debatách nezabudli žiť prítomnosť, všimnime si Ježišovu výzvu. Je pre nás, ktorí poznáme jeho meno.
Ježiš hovorí, že máme vydať svedectvo. Komu? A o čom alebo o kom?
Určite svetu, ľuďom medzi ktorými žijeme, dobe do ktorej patríme. Pred viac ako 10 rokmi vyšla Európska štúdia o hodnotovej orientácii. Podľa jej prieskumu 4% Európanov sa považovalo za ateistov, 35% verilo v „živého Boha“, 18% nevedelo a 35% verilo vo „vyššiu moc“. V jej komentári autor P. Hünermann konštatoval: Pred dve tretiny obyvateľov Európy je Boh cudzím Bohom.
Myslím, že dnes sú tie čísla ešte mnohovravnejšie. A krásu tých „slovenských čísel“ z obavou prirovnám ku ozdobám na kameňoch chrámu, o ktorých Ježiš začína dnešnú svoju reč…
Niekedy sa pýtam, že ako môžeme vydávať svedectvo tým druhým, keď sme si prestali svedčiť medzi sebou navzájom? Aký je v živote viery spoločenstva základnej bunky Cirkvi, ktorou je farnosť, priestor na svedectvo? Na vypovedanie toho, čo niekto s Bohom zažil; toho, ako sa Boh v jeho živote prejavil, kde sa s ním stretol; toho, kde ho „počul“. Myslím, že takmer nijaký. Keby napr. v nedeľu na sv. omši kňaz niekoho po oznamoch pozval povedať svedectvo, čo myslíte hrnuli by sa ľudia? Museli by sme kvôli tomu posunúť začiatok nedeľného obeda? Mali by sme čo povedať ja alebo ty?
O čom že to máme svedčiť?
O novosti života v Ježišovi. O novosti, ktorá sa prežíva v slobode, ktorú sme dosiahli darovaním. Ku ktorej sme boli povolaní všetci bez akejkoľvek protekcie. O tom, že to Kristus nás znovu a znovu dvíha k tejto slobode, a že túto jeho slobodu v nás potrebujeme za každú cenu ubrániť.
Rád spomínam na jednu nedeľnú sv. omšu ktorú sme slávili v západnej Malajzii. Bolo krátko po birmovke v ich farnosti. Na každej sv. omši mali 2 z tých, ktorí prijali túto sviatosť povedať svoje svedectvo. Ten podvečer hovoril jeden otec rodiny, krátko a veľmi úprimne o tom, ako príprava na birmovku a samotná sviatosť zmenili jeho život. Živo si pamätám napätie v tvári jeho manželky a detí, keď prichádzal dopredu, ako aj ich radosť z toho, ako sa mu podarilo povzbudiť nás všetkých vo viere.
Som presvedčený o tom, že človek tým ľahšie dokáže vydať svoje svedectvo, čím viac svedectiev sám počul. Aby ste to mali aj vy ľahšie, tak pridám ešte jedno svoje, zo včerajška.
Tieto dni som po krátkej ale intenzívnej črevnej chrípke prežíval veľa pozornosti a spolupatričnosti od svojej pokrvnej ale aj duchovnej rodiny. A tak ma napadlo, že čo na to môj Otec?(rozumej Boh) Ako sa on prejaví? Už cez deň mi naznačoval niečo ako že sa nedá zahanbiť. Večer, keď som šiel sláviť sv. omšu prišiel na spoveď človek, ktorý už dávno na spovedi nebol. Bolo sviatkom zažiť jeho prelomenie sa do novej slobody života, ktorú mu daroval Boh. A ja som si uvedomil, že to bol Otcov dar pre mňa, možnosť byť pri tom! Neurobil som preto nič, že tento človek prišiel na spoveď a zrazu bol tu. Aj to je súčasťou novosti života s Bohom. S Bohom, ktorý prekvapuje a oslobodzuje.
Pozývam nás všetkých hľadať nový priestor na svedectvo. Najskôr možno dovnútra, medzi nami, a potom aj navonok, pre tých, ktorým je Boh cudzí.