O umení stáť na niečom oveľa vratkejšom ako sú lyže, či snowboard, či v lete skateboard sa poďme spolu zamyslieť.
Každý si pamätáme svoje začiatky či na lyžiach alebo na snowboarde. Nedávno som bol na Skalke pri Kremnici a pozerajúc dole starou zjazdovkou do Turčeka som spomínal na hrôzu, s ktorou som prvý krát hľadal cestu, ako zlyžovať tento kopec. Dnes, keď mám čas na skialpovú túru, tak si to prejdem smerom hore a spomínam. Áno, na začiatku to chce veľa odvahy, chuti vstávať z pádov, prekonať bolesť, únavu, chce to vytrvalosť. A potom prichádza krása zo športu, v ktorom sa cítime doma. A prostredníctvom neho nové možnosti vnímania sveta okolo nás, ľudí aj seba.
Na poslednej škole modlitby u nás vo farnosti, minulú sobotu, Boh nás vyzýval, aby sme sa učili pevne stáť na Jeho slove. A to tiež chce odvahu, ochotu prekonávať neúspechy a neporozumenia, a najmä vytrvalosť. Sám Ježiš nám ponúka svoju skúsenosť v rodnom Nazarete, v synagóge.
Ježiš sa v sile Ducha vrátil do Galiley a chýr o ňom sa rozniesol po celom kraji. Učil v ich synagógach a všetci ho oslavovali.
Prišiel aj do Nazareta, kde vyrástol. Podľa svojho zvyku vošiel v sobotu do synagógy a vstal, aby čítal. Podali mu knihu proroka Izaiáša. Keď knihu rozvinul, našiel miesta, kde bolo napísané:
„Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným.
Poslal ma oznámiť zajatým, že budú prepustení, a slepým, že budú vidieť;
utláčaných prepustiť na slobodu a ohlásiť Pánov milostivý rok.“
Potom knihu zvinul, vrátil ju sluhovi a sadol si. Oči všetkých v synagóge sa upreli na neho. A on im začal hovoriť: „Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli.“ Lk 4, 14-21
V tomto roku viery si znovu pripomíname, že viera je z počutia. A počutie z ohlasovania. A ohlasovanie sa deje v spoločenstve v určitý deň, ktorý je práve vďaka ohlasovaniu nie všedný. Ba naopak, je sviatočný. Už prvé čítanie z dnešnej nedele zachytáva reformu kňaza Ezdráša a laika Nehemiáša v židovskom spoločenstve po návrate z babylonského zajatia. Je to aj o čítaní Zákona. Slávnostné čítanie a vysvetľovanie Zákona zhromaždenému ľudu predstavuje hlavné prvky neskoršej synagogálnej liturgie, tak čítame v úvodnom komentári do knihy Ezdrášovej a Nehemiášovej. Do tejto liturgie vyrástol Ježiš a ako sme dnes počuli bolo jeho zvykom, že v sobotu prichádzal do synagógy. Táto stať mi pripomína veľký údes človeka, ktorý sa raz predo mnou obhajoval, že on je veriaci, ale nechodí do kostola, lebo ani „Ježiško“ nechodil do kostola. Odišiel smutný, lebo mi nevedel dokázať, že „jeho Ježiško“ do kostola nechodil. Na tomto text som mu chcel ukázať, že Ježiš v ktorého ja verím, chodil každú sobotu do synagógy. Neviem, či uveril tomu, že „jeho Ježiško“ a Ježiš ktorý sa zjavuje v Božom slove nebola tá istá osoba. Ale to som odbočil.
Ježiš prišiel do Nazareta v sile Ducha. A keď mu podali slovo na čítanie, vybral si z neho to, čo práve žil. Stať o Duchu a jeho pôsobení. A to ohlasoval. Podaná kniha nám pripomína tú časť zjavenia sv. Jána, kde hovorí o zvitku, ktorý nik nemohol otvoriť. Až prišiel Baránok, ktorý jediný bol hoden rozlomiť všetky jeho pečate. (Zjv 5,9) Ježiš je ten Baránok, Baránok Boží. On ohlasuje nielen Božie prisľúbenia, ale On sa stáva aj ich naplnením. Možno by sme mohli aj v tomto posynodálnom čase o novej evanjelizácii viac premýšľať to tajomné proroctvo v Iz 29, 11 o knihe zapečatenej pre toho, kto vie čítať a otvorenej pre toho, kto čítať nevie. Mimo Krista, Božieho Baránka, Božie slovo vždy zostáva zapečatené a nepochopiteľné. A tak sa stáva prisľúbením, ktoré sa zdá nenaplnené.
Božie slovo vložené do slova ľudského bude vždy ohrozené legalizmom. Aj preto je teraz zaujímavé sledovať v anglicky hovoriacom svete to, čo prináša do prežívania viery ľudí uvádzanie reformy anglického misála. A zmúdrieť z toho. Ale to už je iná téma na dlhú debatu…
Bude stačiť na oslabenie hrozby legalizmu v ohlasovaní Božieho slova ak budeme ohlasovať práve to, čo žijeme? Neviem; neodvážil som sa do predchádzajúcej vety napísať miesto slova „práve“ slovko „len“. Určite, potrebujeme najmä sebe ale aj druhým ohlasovať aj veci, ktoré ešte nevieme alebo nevládzeme žiť.
Záverom by som chcel ohlásiť to, čo som nedávno prežil v tom umení stáť na Božom slove. Chodil som požehnávať domy u nás vo farnosti. Keď som prišiel do jednej rodiny, bol tam človek, ktorého som už veľa krát volal na spoveď, ale za 4 a pol roka vždy povedal nie. Pri speve úvodnej vianočnej koledy mi zrazu Boh hovorí, aby som pozval toho človeka na spoveď dnes, ešte pred požehnaním domu. Tak si hovorím, načo, veď mi zase povie nie. Ale Boh naliehal a tak som to skúsil. Ostatní členovia rodiny zmeraveli, hrali trochu rolu mŕtveho chrobáka. A tu zrazu ten človek vyskočil a povedal: Tak poďme na to; a bežal nájsť nejakú miestnosť v dome, kde by mohla byť svätá spoveď. Keď hovorím bežal, tak to myslím naozaj. Všetci sme boli užasnutí a bol to večer veľkého požehnania pre rodinu žijúcu v tom dome.
Keď budete najbližšie stáť na lyžiach či snowboarde, spomeňte si prosím aj na to umenie stáť na Božom slove. Ako vám to ide? Ako nám to ide? Obdivujem Boha za jeho voľbu spasiť tých, čo veria bláznovstvom ohlasovania. (Por 1 Kor 1, 21). Nech nie je pre nás bláznovstvom chcieť ovládať toto umenie. Túto disciplínu. Každú nedeľu ba aj častejšie, podľa možností môžeme trénovať. A to celoročne. Modlím sa za vytrvalosť, zahojenie rán a bolestí po pádoch či za dobrých inštruktorov pre nás všetkých. Nech sa nám vďaka zvládnutiu tohto umenia otvárajú stále nové možnosti vnímania sveta okolo nás, ľudí aj seba.
Dominik Markoš, farár v Sklabinej
